Laurence M. Vance

Niet pochýb, že mnohí vojaci zodpovední za smrti a deštrukcie vo Faludži sú kresťania. A že mnohí Američania, čo volajú po ďalších smrtiach a deštrukciách v Iraku a inde, sú tiež kresťania.

Táto veta je protirečením vo výrazoch. Keby niekto hovoril o kresťanských smilníkoch, kresťanských narkomanoch, kresťanských prostitútkach, kresťanských pasákoch, kresťanských gangsterských raperoch, kresťanských kyslých rokeroch, to by väčšina kresťanov vystrúhala na tvár veľmi začudovaný výraz. Keď však kresťania vo vojsku pokračujú vo vraždení v mene štátu a kresťania, čo nie sú pri vojsku, volajú po ešte väčšom vraždení v mene štátu, väčšina kresťanov ani obrvou nemihne.

Do určitej miery je to chyba náboženských „vodcov“.  Kresťania v kostolných laviciach často slepo nasledujú svojich pastorov, kňazov, starešinov a spolubratov, ktorí miesto kázania podľa biblie šíria tú istú provojnovú politiku, ako ich obec počúva v rozhlasových správach a inde; pohroma v Iraku sa neoznačuje za to, čo je: nebiblická, nemorálna a protiústavná. Konzervatívni náboženskí vodcovia nie sú v nektorých prípadoch viac ako čírlíderky (povzbudzovateľky jasotu) pre Georgea Busha a jeho republikánsku stranu.

Ale ak kresťan nepočúva z kazateľnice nič iné ako vojnovú propagandu, nie je to preňho ospravedlnenie, pretože má prístup k pravde, ak ju chce hľadať. Má Bibliu, kde si to môže prečítať. Má príklad iných, zásadových kresťanských vodcov, ktorí sa od začiatku stavali proti irackej pohrome. Má dostatok alternatívnych správ k vojnovej propagande, ktorou ho zaplavuje vojnový kanál Fox a War Street Journal. Nešťastie spočíva v tom, že mnohí kresťania nebudú čítať nič okrem toho, čo píšu iní kresťania, čo poznajú a s čím súhlasia. Boh im zakázal čítať všetko, čo nevzniklo v ich denominácii, krúžku alebo „tábore“; horšie, zakázaný je každý, čo je len podľa mena kresťan a ešte viac ten, kto nie je kresťan.

Svoj súhlas a svoje mlčanie ospravedlňujú kresťanskí vodcovia opakovaným prizvukovaním zariekadla „Poslúchaj vrchnosť!“, čo je voľná obmena Pavlovho listu Rimanom (13,1):

 „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha.“

Ako keby sa tým myslelo, že každý musí slepo urobiť to, čo prikazuje prezident alebo vláda. Horšie: ako keby to rušilo prikázanie „Nezabiješ!“ (Ex 20,13; Dt 5,18, zopakované v Novom zákone – Mt 19, 18 a Rim 13,18). Niektorí kresťania opakujú toto „Poslúchaj vrchnosť!“  takým spôsobom, že to vyvoláva dojem, že by podrezali vlastnú matku, keby im to prikázal štát.

Kedy je kresťan oprávnený zabiť, resp. ospravedlnený, že zabil inú ľudskú bytosť? Smie byť kresťan „vrahom“, „zabijakom“? Ja to vidím tak, že sú štyri okolnosti, kedy kresťan smie zabiť, resp. bude ospravedlnený, že zabil: vykonanie popravy pri treste smrti, sebaobrana, nehody a „spravodlivá“ vojna.

Kresťan, ktorý podľa zákona vykoná popravu pri treste smrti, sa nedopúšťa vraždy. Hoci o treste smrti sa vedú búrlivé debaty, Biblia ho pripúšťa pred zákonom (Gn 9,6: „Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv.“), pod zákonom (Nm 35,16-21 a 30-31: trest smrti za úmyselnú vraždu) a v Novom zákone (Sk 25,11): „Ak si zasluhujem smrť, nezdráham sa umrieť“; a (Sk 13,4): „…moc … nie nadarmo nosí meč.“).

Nikto, kresťan či iný človek, nebude viniť muža, ktorý zabil v sebaobrane. Len skalný pacifista sa nebude brániť, ak ho napadnú. Toto sa vzťahuje aj na obranu vlastnej rodiny, pretože ak Biblia odsudzuje toho, čo sa nestará o svoj dom (1 Tim 5,8: „Kto sa nestará o svojich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci.“), ako by mohol kresťan neurobiť všetko možné, aby chránil život svojej rodiny?

Občas sa prihodia nehody a pri nich môže byť niekto tragicky zabitý. No kto spôsobil smrť, nemusí byť vrahom. V Starom zákone prikazovali Židia zakladať mestá-útočištia pre tých, ktorí zabili neúmyselne (Num 35,5: či už Izraeliti alebo cudzinci; a Dt 19, 4-5: nezasuhuje si smrť, kto predtým nemal nenávisť k zabitému).

S týmito tromi prípadmi bude väčšina kresťanov súhlasiť bez akýchkoľvek výhrad. Problematické je to s vojnou, a to predovšetkým preto, lebo začiatky vojen nebývajú rovnaké. Absolútna väčšina vojen v histórii ľudstva boli deštruktívne, nespravodlivé a nemorálne vojny. Na otázku, čo sú spravodlivé vojny, som odpovedal v eseji „Kresťanstvo a vojna“. Je jasné, že agresívna preventívna vojna voči krajine, ktorá nemá ani loďstvo ani námorníctvo, ktorej hospodárstvo je ruinované desaťročnými sankciami a ktorá nemôže ohrozovať USA, nie je spravodlivá.

Kresťan, bojujúci za záujmy vlády USA v Iraku nespadá do žiadnej z týchto kategórií.

Potom čo Bush vyhlásil svoju hmlisto-záhadnú „vojnu proti terorizmu“ a bombami priviedol Afganistan späť do kamenného veku, vraj aby zbavil svet Osámu bin Ládina, Al-Kajdy a talibánu, oznámil svetu svoj boj proti „osi zla“ a pustil sa do vojny s Irakom. Podľa toho, aký to bol deň, odôvodňoval vojnu raz nutnosťou zbaviť svet zla v osobe Saddáma Husajna, inokedy povinnosťou potrestať Irak, raz neuposlúchnutím rezolúcie OSN, inokedy nevyhnutnosťou zničit iracké zásoby zbraní hromadného ničenia, raz potrebou pretrhania stykov medzi al-Kajdou a Irakom a naostatok úlohou oslobodiť iracký národ spod diktatúry a dať mu demokratické zriadenie.

Kresťania, ktorí Busha podporujú, alebo pri jeho „vojne proti terorizmu“ mlčia, sú náramne nedôslední. Keby im štát prikazoval:

„Sem sa kresťania, berte na seba uniformu, schyťte túto pušku, hor’sa do vašej rodnej obce a zabíjajte svojich otcov!“, v hrôze by sa odvracali a odmietli by poslušnosť. Ale keď štát hovorí „Sem sa kresťania, berte na seba uniformu, schyťte túto pušku, hor’sa do Iraku a zabite tam niečieho otca!“, bojím sa, že nejeden kresťan sa na odpoveď spytuje: „Kedy mi letí lietadlo?“

Ako je možné, že ten istý kresťan, ktorý by neurobil to prvé, nemá výčitky svedomia, keď robí to druhé?

Je pravda, že kresťania, ktorí hlasovali pre G. W. Busha (ak volili menšie zlo, je to pochybná výhovorka), hlasovali pre muža, ktorý má na rukách krv, irackú a americkú krv. Skutočnosť, že prezident sám nidy nikoho nezabil, je irelevantná – Adolf Hitler nikdy nesplynoval ani jedného Žida či Roma.

Čo by mal robiť kresťan? Čo by mal robiť každý občan? Hoci to už nevisí na stenách štátnych škôl, všetci ľudia poznajú odpoveď: „Nezabiješ!“ Treba zastaviť vraždenie, podporovanie tých, čo vraždia a ospravedlňovanie prvých aj druhých. Prestať ignorovať skutočnosť, že USA ako globálne impérium majú po celom svete vojská a základne, čo nevyhnutne vedie k stále viac zabíjaniu. Treba si uvedomiť, že intervenčná zahraničná politika USA je príčinou toho, že svet USA nenávidí. Treba si priznať, že nenávisť chýba len tam, kde podplácame zahraničnou pomocou – na ktorú sa prostriedky skonfiškovali u daňových poplatníkov.

Je pravda, že Biblia kresťanom prikazuje: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni.“ (1 Pt 2,13). Je pravda, že je napísané: „Každý nech sa poddá vyššej moci.“ (Rim 13,1). Netreba však seminaristické vzdelanie, aby bolo jasné, že to neprevýši prikázanie „Nezabiješ!“ Existuje niekoľko relevantných biblických príkladov na spoznanie, kedy sa treba podrobiť a kedy treba povstať: dva sú v Starom zákone v knihe proroka Daniela a dva v Novom zákone v Skutkoch apoštolských.

V 3. kapitole Danielovej knihy čítame, že kráľ Nabuchodonozor nechal urobiť zlatú sochu výšky šesťdesiat lakťov a šírky šesť lakťov; postavil ju na rovine Dura v babylonskej provincii (Dan 3,1). Potom prikázal, aby pri zvukoch hudby každý „padol na kolená a soche sa klaňal“ (Dan 3,5).  „Kto by sa neklaňal, hodia ho do rozpálenej pece“ (Dan 3,6). A bola vznesená obžaloba, že Sidrach, Misach a Abdenago sa zlatej soche neklaňajú. (Dan 3,12). Predviedli ich pred kráľa a hrozili im, že pôjdu do pece, na čo oni takto odpovedali:

„Či nás náš Boh, ktorého si ctíme, môže vytrhnúť z rozpálenej pece a z tvojich rúk, kráľu, oslobodiť nás, a či nie, nevieme, no vedz, kráľu, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche sa neklaniame.“ (Dan 3,17-18).

Nabuchodonozor ich nechal hodiť do rozpálenej pece, no Boh ich zachránil. Pointa je v tom, že títo traja mládenci (a prorok Azariáš) sa nepodriadil vôli panovníka a biblia to schvaľuje.

V 6. kapitole Danielovej knihy čítame, že kráľ Dárius vydal príkaz, aby nikto za tridsať dní neprosil nič od akéhokoľvek boha alebo človeka okrem kráľa; a to pod trestom hodenia do levovej jamy (Dan 6,7). Keď sa to Daniel dozvedel, išiel domov – obloky svojej izby mal otvorené smerom k Jeruzalemu – a tri razy denne padal na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha, ako to robieval aj predtým (Dan 6,10). Pre neposlušnosť bol hodený do levovej jamy, ale Boh ho zachránil. Aj tu je pointa v tom, že Daniel sa nepodriadil vôli panovníka.

V 4. kapitole Skutkov apoštolov stojí napísané, že židovská veľrada najprv uväznila apoštolov Petra a Jána, a potom im zakázala, aby viac nehovorili a neučili v Ježišovom mene. No oni odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4, 19-20). A modlili sa, aby mali ďalej odvahu hlásať … (Sk 4, 29).

V 5. kapitole Skutkov apoštolov čítame, že viacerí apoštoli boli na rozkaz veľkňazov uväznení (Sk 5, 17). No anjel ich vyslobodil a prikázal im „stať si v chráme a hlásať ľudu slová tohto života“ (Sk 5,20), čo oni urobili. Veľkňaz sa ich opýtal: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka“ (Sk 5, 28). Nebránili sa a nepoddali sa, lež riekli: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5, 29).

Povedať, ako to robia niektorí kresťania, že pretože „BOH je bojovník“ (Ex 15,3) a povoľuje vojny medzi národmi, je cťou pre kresťanov s nadšením sa zúčastňovať na agresívnej vojne USA proti Iraku – to je najlepší dôkaz neznalosti Biblie, aký môže niekto prejaviť.

Mal by som pravdepodobne uzavrieť túto esej prehlásením, že som nikdy nezastával, dnes nezastávam a nemám úmysel ani v budúcnosti zastávať akýkoľvek ozbrojený odpor voči vláde, resp. akúkoľvek agresiu voči vláde. Pero je mocnejšie ako meč. „Naše zbrane nie sú telesné“ (2 Kor 10,4).

Thomas Jefferson však napísal vo Vyhlásení nezávislosti:

„Považujeme za samozrejmú pravdu, že ľudia boli stvorení rovnakí, že im Stvoriteľ dal určité neodcudziteľné práva, medzi ktoré patria život, sloboda a hľadanie šťastia. Že medzi ľuďmi vznikli na zabezpečenie týchto práv vlády, odvodzujúce svoju moc zo súhlasu ovládaných.  Že ak sa niektorá forma vlády stane pre tieto ciele deštruktívnou, má ľud právo zmeniť alebo zrušiť ju a ustanoviť si novú vládu, položiac jej základy na také zásady a organizujúc jej moc takým spôsobom, aby to najpravdepodobnejšie zaistilo jeho bezpečnosť a šťastie. Isteže, rozvážnosť radí nemeniť oddávna ustanovené vlády pre slabé a prechodné príčiny; početné skúsenosti ukázali, že ľudstvo je skôr hotové trpieť, kým sa zlo dá vydržať, ako naprávať veci zrušením foriem, na ktoré si privyklo. Ak však dlhotrvajúce uchvátenie a zneužívanie moci ukáže ako cieľ podrobiť národ absolútnemu despotizmu, je jeho právom, ba povinnosťou, zvrátiť takú vládu a obstarať si novú zábezpeku svojej budúcej bezpečnosti.“

Podobne sa vyjadril Lincoln (dávno pred svojou inváziou do južných štátov):

„Každý národ, nech je kdekoľvek, ak má o niečo záujem a moc, má právo povstať, zhodiť existujúce vládu a vytvoriť novú, ktorá mu bude lepšie vyhovovať.  To je najcennejšie , najsvätejšie právo – dúfame a veríme, že toto právo oslobodí svet.“

Čo povie kresťan (a každý iný), ak pri Poslednom súde bude stáť pred tvárou Boha a bude mať skladať účet zo svojich činov? Predpokladajme, že bude mať odpovedať na jednoduchú otázku:

 „Prečo si zabíjal ľudí, ktorí bránili svoje domovy v Iraku?“

Predpokladajme, že odpovie:

 „Pretože mi to prikázala vláda USA.“

Čo myslíte, ako by reagoval Pán na takú odpoveď? Ale čo iné by mohol povedať človek?  Nemohol by povedať, že niekto zaútočil na USA. Nemohol by povedať, že Irak ohrozoval USA.  Nemohol by povedať, že chránil svoju rodinu. Nemohol by povedať, že chránil svoj majetok. Oprávnene by nemohol povedať ani to, že konal v sebaobrane, pretože v skutočnosti bol votrelec na cudzom pozemku s úmyslom telesne veľmi ublížiť majiteľovi.

„Prekliaty, kto prijme dary, aby vytiekla nevinná krv!“ A všetok ľud povie: „Amen!“ (Staň sa! Dt 27, 25).

Laurence M. Vance  pripravuje knihu Kresťanstvo a vojna a píše eseje proti vojnuvedúcemu štátu.

Prameň: Laurence M. Vance, „Christian Killers“, © 2004 LewRockwell.com, 2. decembra 2004.

*  *  *

Nestačí, aby jednotlivec mal materialisticky podložený obraz sveta – toto presvedčenie treba vo verejnosti ofenzívne reprezentovať! Typická je aktuálna situácia na priesečníku vedy, bioetiky a politiky, špeciálne v otázke kmeňových buniek. Isteže, tento výskum je spojený s etickými problémami, ktoré čakajú na reguláciu zákonmi. Ale súčasná eticko-politická diskusia je jednostranne religiózne dominovaná – v komisiách sú prevažne teológovia a nábožensky zamerané osoby, čo má často za následok hrozivo nízku odbornú úroveň a demagogickú argumentáciu.  Nie je mysliteľné, aby obrancovia iluzionistických predstáv o svete ovplyvňovali (až určovali? áno, pápež ten nárok nahlásil!) vedecký a technologický výskum.

Žiaľ, existuje aj svetsky podložené nepriateľstvo voči vede a technológii, prikorenené štipkou ezoteriky a pseudovedy. Aj proti tomu treba vystupovať ofenzívne.