Clifford Kraus

Francúzsko-kanadský autor Yan Martell sa priznal, že v pripravovanom kanadskom vydaní svojho románu „Život Pí“ zmenil text niektorých kapitol z obavy, že by mohol uraziť Kanaďanov ich náboženským obsahom.

„Amerika je veľmi nábožná, skoro puritánska“, vyjadril sa v interview pre Týždenník vydavateľa. „V Kanade triumfuje sekularizmus a hovoriť o náboženstve bez cynizmu a bez irónie vyvoláva prinajmenšom všeobecné začudovanie.

Martellov komentár poukazuje na skutočnosť, že americká a kanadská spoločnosť sa vyvíjajú opačným smerom aspoň v jednom vitálnom aspekte, čo aj majú rovnakú reč a geografickú polohu.

Pri nedávnom prieskume Pewovho výskumného centra vzťahu ľudí a tlače vo Washingtone sa zistilo, že náboženstvo hrá významnú rolu  v živote len 30 % Kanaďanov, ale až 59 % Američanov.

Pri jednom prieskume ešte v roku 2000 udalo len 21 % Kanaďanov, že chodia pravidelne do kostola – to ja asi polovica postihu Američanov, ale ešte stále viac ako návštevnosť kostolov v západnej Európe. Štatistiky  by boli ešte odtučnenejšie, keby sa neboli brali do úvahy aj rastúce počty moslimských, hinduistických a sikhských imigrantov.

V Martellovom rodnom meste Montreale, ktorému trôni obrovský osvetlený kríž na Kráľovskom vrchu, upadla návštevnosť kostolov do takých hĺbok, že za posledné tri roky bolo zatvorených aspoň 18 kostolov; boli premenené na spoločne byty a v jednom prípade dokonca na predajňu picí. Súčasne sa zatvárajú kostoly na vidieku, najmä na západných prériách.

Nedávno napísala Marguerita Van Die, profesorka teológie na Kráľovninej univerzite v Kingstone, Ontario, že „v našej súčasnej spoločnosti už náboženstvo nie je kultúrnou autoritou, ako bolo kedysi“.

Na rozdiel od amerických prezidentov, kanadskí premiéri len veľmi zriedka, ak vôbec, používajú vo svojej reči náboženské výrazy. Vyhýbajú sa tomu, aby ich fotografovali pri návšteve kostola. Nie je mysliteľné, žeby kanadský premiér povedal „Bože, požehnaj Kanadu!“, ako to často robí americký prezident. Až po smrti bývalého ministerského predsedu Pierra Trudeaua sa Kanaďania dozvedeli, že to bol pobožný katolík.

Trudeau bol šampiónom myšlienky, že vládu treba držať mimo spálne a väčšina politikov ho v tomto názore nasledovala. Tých pár, čo sa v posledných rokoch zapojilo do diskusií okolo prerušenia tehotenstva, doplatilo na to stratou voličov.

Hoci sa to v posledných rokoch čiastočne mení, v podstate je tento rozdiel daný rozdielnou koloniálnou minulosťou.

Puritáni, ktorí prišli do Nového sveta v šestnástom storočí ako náboženskí utečenci, nepomýšľali na kolonizáciu východného kanadského pobrežia, pretože bolo francúzske a rímskokatolícke. Namiesto toho sa usadili v  Massachussettes, kde ich ideály o predurčení a o božom príkaze šíriť svoju vieru po celom svete ovplyvnili zakladajúcich otcov Ameriky. Stephen Kent, sociológ z univerzity v Alberte, napísal:

„Náboženské metafory hrali často dôležitú úlohu pri rozhodovaní vo vážnych politických otázkach v Amerike, a to začínajúc už bojmi o nezávislosť. Naproti tomu Kanaďania nikdy nepoznali revolúciu, občiansku vojnu, ani expanzívnu zahraničnú politiku, takže nebolo treba svätiť veľké politické udalosti.“

Ešte prv, než sa Kanada sformovala, videli Briti, že rolu náboženstva v politickej sfére treba obmedziť. Francúzskym kolonistom v novodobytom Novom Francúzsku (dnes je to Québec) dali väčšie náboženské slobody, ako mali katolíci v Británii koncom 18. storočia. Inakšie by boli riskovali rebéliu, alebo by boli celú oblasť stratili v prospech Američanov. David Marshall, historik z univerzity v Calgary, pridáva:

„A od tých čias sa robilo všetko tak, aby sa kontakt politiky s cirkvami znížil na minimum. Také kontakty nepatria do našej tradície, lebo rozdeľujú občanov na nepriateľské tábory.“

Jediná oblasť v Kanade, kde hralo organizované náboženstvo oddávna podobne dôležitú kultúrnu úlohu ako v Amerike, je Québec, kde rímskokatolícka cirkev mala svoje školy, nemocnice a aj inakšie udávala morálny tón až do „pokojnej revolúcie“ šesťdesiatych rokov. Odvtedy však aj Québec zmenila generácia mladých ľudí, ktorá položila dôraz na sebaurčenie a sociálne zlepšenie.

*  *  *

Prameň: Clifford Kraus, Selarisation of Canada, International Herald Tribune, 27.03.2003

*  *  *

Tento článok si zaslúži pozornosť z viacerých  dôvodov.

V prvom rade upozorňuje na postup sekularizácie vo veľkom modernom štáte: že ľudia prestávajú chodiť do kostola, že sa už dávno prestali vystatovať príslušnosťou k nejakej cirkvi, že náboženské otázky nepovažujú za hodné reči! Že prísne oddeľujú  intímnu súkromnú záležitosť osobnej viery akéhokoľvek druhu od vecí verejných, od každodennej politiky. Vedie to k zatváraniu kostolov pre nezáujem veriacich.

Kým u nás: Pápež k nám chodí prikazovať nám reevanjelizáciu, biskupi plnia jeho prianie, a stavajú sa kostoly, desiatky kostolov v bratislavskom veľkomeste, stovky po roztratených dedinách (až sa architektom od dopytu minuli nápady). Ako sa ukazuje v celej západnej Európe (kam sa samozrejme počíta aj severná) a najnovšie aj v Kanade, sú to nepremyslené investície, a zbytočné; nezastavia sekularizáciu, celosvetový smer vývoja náboženského cítenia všade, kde kedysi prekvitali veľké náboženstvá.

Na druhom mieste si zaslúži obdiv diskrétnosť kanadských politikov a osobitne ich ministerského predsedu: aký to rozdiel proti prezidentovi, ktorý chodí pravidelne do kostola a často na púte, očividne rád je v spoločnosti fialových čiapočiek a mitier, ba dokonca sa nechal fotografovať a v televízii vidieť pri veľmi intímnom obrade „prijímania“. (Príde raz čas, že normálny občan nebude vedieť, čo tento podivný výraz znamená?). Uznávam, v tomto prípade sa inakšie chová aj americký prezident: ale v poslednom čase mu národy celého sveta vytýkajú, že sa jeho ranné aj večerné modlenie, dychtivé čítanie biblie, každonedeľný spev v kostole a neustále odvolávanie sa na boha v prejavoch  v snemovni či k národu nedobre znáša s tzv. preventívnou útočnou vojnou, ktorú vedie proti vôli Organizácie spojených národov a jej Bezpečnostnej rady.

Kanada je skoro sekularizovaná, skoro natoľko, ako západná Európa; na Spojené štáty tento zreteľný prejav duchovného dospievania čaká, resp. sa začína, ako sme na to poukázali v minulých číslach.

Najvýraznejší prejav sekularizácie spoločnosti je dôsledná odluka cirkvi od štátu, ako ju pred sto rokmi urobilo Francúzsko. – Rastislav Škoda