Spytujú sa ma priatelia, prečo som odmietol jednu z Cien humanistov 2008. Nie je to celkom tak. Ja som tú cenu nedostal. Bol som len medzi nominovanými – jeden z troch, štyroch či dokonca viacerých. Keď sa ma pýtali, či by som ju prípadne prijal, odpovedal som ústne aj písomne, že nie. Myslím si, že prakticky všetky ceny a vyznamenania môžu byť trápne a majú vo svojej histórii odmietnutia.

Akékoľvek paralely sú na hony vzdialené, ale nie je bez zaujímavosti, čo všetko sa nestalo, napríklad, s chýrečnými Nobelovými cenami a Goncourtovou cenou. A osobne sa pamätám, že keď som v roku 1964 dostal za vakcínu proti Aujeszkého chorobe hospodárskych zvierat (spolu s akademikom Ivanom Braunerom a Dr. Alojzom Žuffom; ja som nebol straník) Štátnu cenu Klementa Gottwalda, vo Vladislavskom sále Pražského hradu prezident Novotný za predsedníckym stolom sa stále nakláňal, aby v lese odmeňovaných videl na stoličku pripravenú pre Laca Novomeského. Ostala neobsadená. Rok po rehabilitácii mu udelili štátnu cenu. Ako sa ukázalo, neoznámil výboru pre jej udeľovanie, že si ju nepríde osobne prevziať.

Dvaja laureáti osobne odmietli prijať Nobelovu cenu za literatúru:

V roku 1964 vyvolal Jean-Paul Sartre (1905-1980) svetovú senzáciu odmietnutím Nobelovej ceny za literatúru, pretože podľa jeho názoru „žiaden človek si nezaslúži, aby bol za živa vyhlásený za svätého“. (Už v roku 1945 odmietol stuhu francúzskej Čestnej légie a neskoršie katedru na Coll?ge de France, čo je obdoba našej Akadémie). Tieto pocty by vraj boli obmedzili jeho slobodu, povýšiac literáta na inštitúciu. Sartrove akcie ostanú pamätihodné, lebo výrečne ilustrujú želateľný duchovný stav intelektuála.

V roku 1973 odmietol Nobelovu cenu mieru Le Duc Tho (1911-1990), generál a diplomat, ktorý s Ho Či Minom viedol boj za oslobodenie Vietnamu a neskôr paralelne s týmto bojom mierové vyjednávania v Paríži v rokoch 1968-1973 s americkým ministrom zahraničných vecí Henry Kissingerom, ktoré viedli k prímeriu a nakoniec k odchodu amerických vojsk z Vietnamu. Kissinger svoj podiel na tejto spoločnej cene samozrejme s potešením prijal. Le Duc Tho ho odmietol, pretože „mier sa v skutočnosti nedosiahol“.

Štyroch laureátov Nobelovej ceny prinútili odmietnuť túto poctu ich vlády. Trikrát to bol Adolf Hitler a postihnutí boli nemeckí vedci:

Richard Kuhn, Nobelova cena za chémiu (karotenoidy a vitamíny) v r. 1938,

Adolf Butenand, Nobelova cena za chémiu) sexuálne hormóny) v r. 1939 a

Gerhard Domagk, Nobelova cena za medicínu (antibakteriálny účinok prontosilu) v r. 1939.

Všetci traja prevzali ceny po porážke Hitlera a skončení druhej svetovej vojny. (Zaujímavé je, že životopisy, ktoré som prezrel, hovoria len o tom že dostali diplomy a medaily, ale nie, že dostali peniaze …)

Sovietska vláda prinútila v roku 1958 Borisa Pasternaka (1890-1960) odmietnuť už prijatú Nobelovu cenu za literatúru (za poéziu a román Doktor Živago). V roku 1989 ju posmrtne prevzal jeho syn Jevgenij.

Prestížna francúzska Goncourtova cena za literatúru (v praxi za román) má v štatúte, že sa môže jednému autorovi udeliť len raz. (Bola pôvodne 50 frankov, čo je v súčasnosti po inflácii len 2,50 eur, takže má len symbolickú hodnotu; robí však z vyznamenaných kníh komerčne úspešné bestsellery.)

Romain Gary (1914-1980), ako litovský Žid vlastným menom Roman Kacev, plodný spisovateľ, režisér, diplomat a vojenský letec v druhej svetovej vojne, získal Goncourtovu cenu v r. 1956 za Les racines du ciel (Korene neba) a rozhodol sa zahrať na literárnej scéne chlapčenský kúsok; pod menom Émile Ajar uverejnil dva romány Gros câlin (Veľký maznáčik – 1974) a La vie devant soi (Život pred sebou – 1975). Vedel písať a týmto fígľom dostal za druhý román promptne Goncourtovu cenu, hoci hodnotiaci členovia Goncourtovej akadémie nepoznali občiansku identitu autora. Nasledovalo päťročné obdobie literárnych dohadov a intríg, počas ktorého vystupoval ako autor jeho bratranec Paul Pavlowitch. Gary odhalil pravdu až v posmrtnom diele Vie et mort d‘Émile Ajar (Život a smrť Emila Ajara).

Julien Gracq, vlastným menom Louis Poirier (1910-2007), profesor dejepisu a zemepisu, autor cestopisných románov, odmietal tradičné literárne hodnoty a bol blízky surrealistom. Jeho dielo sa vo Francúzsku hodnotí tak vysoko, že je jediný spisovateľ, ktorého dielo vyšlo ešte za jeho života v Gallimardovej edícii Pléiade. V roku 1950 uverejnil ostrú polemicko-satyrickú kritiku vtedajšieho literárneho diania a udeľovania cien (La Littérature ? l‘estomac – Literatúra v žalúdku). Konsistentne s týmto postojom o rok nato neprijal Goncourtovu cenu za román Le Rivage des Syrtes (Brehy Sýrt).

V mene čitateľov Zošitov humanistov aj svojom blahoželám profesorovi MUDr. Alexandrovi Rehákovi, DrSc., k udeleniu Čestného titulu Veľvyslanec humanizmu za celoživotné dielo a úsilie pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu v SR i vo svete. Robím si však výčitku, že som si na prípad Romaina Garyho nespomenul prv. V našom prípade patril prvý Čestný titul Humanista roka za výnimočné činy a aktivity pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu na Slovensku anonymnému Adamovi Romanovi z Košíc za jeho výnimočne cenné pôvodné stránky na internete. Mal som ho väčšmi propagovať a nebrať ohľad na jeho anonymitu (brať ju ako prípustný fakt). Napravia to na rok tí, čo tu budú?

Rastislav Škoda