Michael Thumann

V Saudskej Arábii ženy nevidieť, sú zahalené a skryté – na škodu celej spoločnosti. Len pár odvážnych sa opováži porušiť tabu.

V tejto krajine je aj najjednoduchšia cesta komplikovaná. „Kam chcete ísť?” stavia sa mi do cesty muž v tóbe, bielom plášti Saudskoarabov. „Do ženského oddelenia?” Krúti hlavou, že „Nie, tam nemôžete.” Potom siaha po telefóne. „Nuž, šéf to dovolil. Musíte sám vedieť, čo robíte.”

Závojom zahalená žena v plášti to už tiež vie. Krátko nám kýva z jedných dverí na konci redakčnej kancelárie a hneď sa za nimi opäť stráca. Za deliacou stenou pohlaví sa otvára svet, ktorý nie je určený pre mužské oči. Sú tu tri písacie stoly, dva počítače, červená záclona, päť zelených listov v kvetináči. V tejto jednoduchej miestnosti sedia vedľa seba jeden muž a jedna žena, ktorí nie sú ani príbuzní, ani manželia. V Saudskej Arábii je to ako výnimočný stav.

Nie, že by bolo Iman Abdulahovú vidieť. Jej abaja, závoj, neodhaľuje viac ako čierne oči, svetlomodré okuliare, náznak čela a pinzetou skrotené jemné mihalnice. Jej mužskí kolegovia z nej nevidia ani to. Len s ňou telefonujú. Redakčné konferencie sa konajú pomocou reproduktorov. Odtisli ju do kúta?

„Nie, pracujem rovnako tvrdo ako moji kolegovia, dostávam aj rovnaký plat,” vysvetľuje Iman sebavedome.

Má 22 rokov, na dievčenskom kolégiu v Riade vyštudovala anglistiku a vyšvihla sa hneď za redaktorku veľkého denníka al-Watan. Nedávno napísala reportáž o Hanadi Hindiovej z Mekky, hrdinke dnešných dní: je to prvá saudská žena robiaca kariéru ako pilotka. Žiaľ, v jordánskom exile.

Iman vyťahuje a ukazuje jedno z posledných vydaní al-Watan. Dve dievčatá sa smejú zo strany 29, samozrejme so šatkami na hlavách, ale tváre majú nezahalené. „Politická otázka,” komentuje Iman. „Tieto dievčatá by chceli robiť čírlíderky (povzbudzovateľky) futbalového klubu al-Ittihad.” Neslýchané! Zobrazenie ženských tvárí vyvolalo pohoršenie u viacerých duchovných. Akési pochybné „Fórum džihádu” v internete napadlo al-Watan frontálne a uverejnilo fotografie zodpovedných redaktorov s výzvou:

„Keď týchto zabijete, stanete sa martýrmi.”

„To sú naši nepriatelia,” pokojne vraví Iman tichým hlasom. A kto sú vaši spojenci? Korunný princ Abdallah, prezrádza bez váhania, a kráľ. „Zasadzuje sa za reformy a viackrát povedal, že ženy by mali hrať v našej spoločnosti väčšiu úlohu.”

Už vyše desať rokov diskutujú Sauďania iba o svojich reformách. Pokročenie alebo postátie na ceste do zajtrajška necíti nikto väčšmi ako ženy. Len málo z nich pracuje, skoro všetky opúšťajú steny vlastného domova len pre nákupy. Vyradenie polovice spoločnosti z verejného života už oddávna znemožňuje politickú a hospodársku modernizáciu. Na ženských právach a slobodách sa dá odčítať, v akom stave je ktorá krajina a či je niektorá schopná premeny.

Východisková situácie je ako skamenená. Pritom sa v žiadnom inom štáte na svete nehovorí o ženách toľko ako v Saudskej Arábii. Dôvod: Nevidieť ich. „Najjednoduchšie by bolo rozdeliť štát na dvoje,” uvažuje Iman. „Tu ženy, tam muži.” Pretože však v skutočnom živote je všetko pomiešané, vymysleli Sauďania trápny systém odluky pohlaví.

Javiskom je nákupná pasáž: Smelú oceľovú konštrukciu navrhol britský architekt Norman Foster. Ženy pokojne prechádzajú cez pasáže západných dizajnérov. Od hlavy k pätám v smolovo čiernych oblekoch akoby z jedného kusa látky kupujú ultrakrátke sukničky, plavky s hlbokým výstrihom, čipkové tričká – všetko výlučne pre domáce použitie. Domov sa nevracajú autobusmi alebo električkami – také niečo v Riade nepoznajú. Domov ich vezie autom muž alebo šofér z Bangladéšu či Pakistanu, na ktorých sa Sauďania z akýchsi dôvodov pozerajú ako na bezpohlavných. Ženy nesmú riadiť auto, hoci za čias proroka jazdili jeho ženy na ťavách. Aký je tu rozdiel? Nikto nevie povedať, ale, prosím, nedotýkať sa!

Javiskom je kaviareň: Pollitra vlažného kapučína v neutrálnom papierovom pohári ponúkajú v Riade americké reťazové bary na každom rohu. Mužské oddelenie je velikánsky priestor takého vzhľadu ako všade na svete. Do „oddelenia pre rodiny a ženy” smú muži vstúpiť len v sprievode ženy a to sa nájdu v labyrinte závesov. Pri pulte stoja dámy ešte zahalené, až v bezpečnom separé závoj padá.

Javiskom je univerzita: Samozrejme prednášajú mužskí profesori aj študentkám. Ako však zabrániť tomu, aby ich pri tom videli? V krajine, kde sú kiná zakázané, sa prednáška prenáša do posluchárne televíziou. Alebo sa inštaluje rafinovaná sklenená stena, cez ktorú študentky vidia, ale pre docenta je zazrkadlená.

„Len si nemyslite, že toto všetko predpisuje korán,” vysvetľuje Iman. Tam je reč len o primeranom „zakrytí” telesných vnád. „Žijeme za vysokými skalnými múrmi tradícií. Zvyky, nie korán, obmedzujú našu slobodu.” Štátne náboženstvo Saudskej Arábie, wahabizmus, holduje osobitne prísnemu výkladu svätých písiem a predpisov. Vidieť niečo je podľa neho hriech. Je to však táto nanútená ochrana pred pohľadmi, čo berie ženám slobodu? Jedna študentka a jedna profesorka protestujú.

Krása nie je pre každého

14-ročná Šorun sedí so svojím otcom na pohovke potiahnutej tigrou kožou v salóne rodinného domu. Nie je zahalená, ukazuje návštevníkovi svoje dlhé čierne kučery. Otca, liberálneho učiteľa na univerzite, to neruší. „Islam nežiada od ženy, aby sa zahaľovala,” hovorí s rozhodným prízvukom.

„To je síce pravda, otec, ale ja nechcem, aby ma akési typy obťažovali. Preto vonku radšej nosím závoj.” – „Veď práve to je problém. Ženy sa skrývajú a tým rastie zvedavosť. Keď všetky odložia závoj, zanikne zvyk vytriešťať oči na ženy.”

„Náš učiteľ vraví, že keď má žena závoj, podobá sa na chránený drahokam. Na kráse sa nemá podieľať každý a už vôbec nie hockto.” – „Ale ani tvoje priateľky sa všetky nezahaľujú.”

„Ešte sa nezahaľujú. Ale všetky o tom hovoria, o závoji so špeciálnym dizajnom.” – „Náboženská polícia hlása, že dizajnový závoj je hriech.” – „Ani to nie je pravda,” Šorun sa nedá pomýliť, „vkusný jednoduchý závoj je celkom v poriadku.”

Už dvadsať rokov učí Nora Saadová na ženskom oddelení Abdulasisovej univerzity v Džidde. Samozrejme sa zahaľuje. „Čo je na tom zlé?” pýta sa. „Západní bojovníci za ľudské práva sa radi chytajú povrchných symbolov.” Oblek, kino, vodičský preukaz. „Prosím vás, len žiadne misionárčenie.” Keď ešte bol jej otec mladým mužom, žil ako beduín v púšti. „Také zmeny vyžadujú čas. Nerada by som si nechala nanútiť západný životný štýl.”

O čo ide Nore? „Ženy musia smieť byť obchodne činné bez muža ako prostredníka. Ženy musia môcť v tomto štáte aj politicky spolurozhodovať.” Ako sociologička robí poradkyňu pre šuru, ktorú Saudskoarabi radi volajú „náhradným parlamentom”. Je to poradná rada, ktorá kráľovskej ministerskej rade odporúča zákony a reformy. Samozrejme sú jej členmi len muži. „Isteže by som bola rada jej plnoprávnym členom,” vzdychá Saadová. „Nie som menej kvalifikovaná ako ostatní.” To je pravda, priznávajú muži, ale: „Zmena vyžaduje čas.” No koľko času?

Medzičasom aj katastrofy napomáhajú reformám. Keď pred rokom vyhorela dievčenská škola, naskytla sa príležitosť vytrhnúť výchovu dievčat z rúk religionistov. Teraz už podliehajú dievčatá aj chlapci ministerstvu školstva. Keď sa raz v saudskej spoločnosti nikto nepohoršuje, pohne sa všetko aj samo od seba dopredu. Lenže pomaly. V šure sa už diskutuje o ochrane pracujúcich matiek, o mzde počas materstva, o výpovednej lehote.

Čoskoro bez platinovej kreditkarty

Najsilnejší popud, ktorý láme betón tradícií odspodu, je samotná spoločnosť. Iman, redaktorka, sedí pred počítačom a búši do klávesnice. Tu sú jej čísla: Už dnes študuje na saudských univerzitách toľko žien ako mužov. Tisíce ich ročne opúšťa univerzity s diplomom. No mnohé ostávajú bez práce. Majú osud ako muži – v tomto sú im úplne rovnoprávne.

Lebo muži aj ženy Saudskej Arábie majú rovnakú starosť: explózia počtu obyvateľstva. Na jednu ženu pripadá priemerne sedem detí. Skoro 70 % obyvateľstva má menej ako 25 rokov. Nová generácia už samotným svojím počtom roztrhá starý poriadok. Sociálna zmluva z čias naftového boomu dostáva trhliny: za dobré správanie dostávali občania od štátu sociálne výhody. To bolo. Dnes sa nezamestnanosť vyšplhala na 30 %. Nadelila štátu chudobu, akú od zlatých sedemdesiatych rokov nikto nepoznal.

Čo nevidieť, mieni Iman, nebudú si môcť mnohé rodiny dovoliť šoféra pre ženy. Šetriť znamená sám jazdiť. „V niektorých dedinách už ženy sadajú za volant.” Saudské obyčaje sa dostávajú do nebezpečenstva. Mnohí muži už nemôžu platiť svojim ženám platinovú kreditkartu ako náhradu za život za múrom. Aj na vilu s krídlom pre ženy si treba najprv zarobiť.

Ak sa to niekomu vôbec podarí. Kto nemá prácu, nemá ani zárobok a chýbajú mu peniaze. A kto nemá peniaze, nedostane ani ženu. Veď nakoniec to vyžaduje tradícia, aby muž za manželku zaplatil. A to je hneď niekoľko desaťtisíc dolárov. Vyše 50 % mužov vo veku na ženenie je slobodných, lebo nemajú prácu. A čoskoro zanikne samo od seba aj to, na čo si sťažovala nejedna saudská žena: že si jej muž – bez toho, žeby ju o tom čo len informoval – zaobstaral druhú ženu.

Niektorí muži sa už dnes štvú za prvou a možno jedinou ženou. Na ulici kráľa Fahda v Riade, len čo kameňom dohodíš od Imaninej kancelárie, pridŕža akýsi chlap na zadné sklo stojaceho auta akúsi ceduľu. V aute sedí mladá žena, ktorú po práci v banke šofér vezie domov. Na ceduli je telefónne číslo. Ak sa jej páči, možno ho zavolá. Ale pravdepodobne nie.

Samozrejme je to výnimka. Imanin počítač vypľul, že len 5,5 % žien má zamestnanie. Ich počet však stúpa. A saudskí pašovia čoraz väčšmi túžia po ženách s dobrým jobom. Módnou témou saudských novín sú nezamestnaní muži hľadajúci zamestnané ženy. Podľa možnosti také, čo dobre zarábajú. Ešte lepšie, ak majú nádej na dobré dedičstvo. S čím však mnohí muži nerátajú: dastanú také, ktoré majú aj vlastnú hlavu.

„Ja si pôjdem svojou cestou,” vraví Iman. „Chcem urobiť kariéru a sama si nájdem muža.”

Kvôli tomu sa občas pohašterí so svojou mamou. „Mama sa bojí sa, že veľa robím a že nakoniec muža nedostanem.” Iman má však momentálne viac starostí so svojím najbližším dobre korenistým komentárom. Téma: 130 zanietených duchovných volá po sprísnení zákazu práce pre ženy – aby sa doma mohli viac venovať starostlivosti o rodinu.

Prameň: Michael Thumann, Sehen ist Sünde, Die Zeit č. 28, 03. 07. 2003.

Preložil Rastislav Škoda