Jürgen Gerdes

Humanisti a ich poňatie hesla „Boh a svet“

Konferencia na tému „Čo je dnes humanizmus?“ v berlínskej Nadácii Friedricha Eberta v novembri 2008 ukázala celú šírku súčasnej teoretickej diskusie o humanizme v Nemecku. Ani vymedzenie pojmov sa nedarí bez ťažkostí, pretože navzájom si konkurujú rozličné pramene humanizmu. Preto si vezme časopis Diesseits v niekoľkých článkoch pod lupu pojem humanizmu. Nech však čitateľ nečaká platné heslo do encyklopédie! Dogmy, poučky a jazykové predpisy sú humanistom cudzie.

Predstavme si, že otec sa baví so svojou desaťročnou dcérou o náboženstve. Príležitosťou sú rozličné viery, ku ktorým sa hlásia deti jej triedy. Sú medzi nimi kresťania, moslimovia, jeden svedok Jehovu, a pár takých, čo na otázku o ich náboženstve vravia

„My nie sme celkom nič.“

Pýta sa potom dcéra svojho otca:

„Ocko, my sme tiež celkom nič, že? Veď ani my neveríme na Boha, že?“

Otec je zarazený, najprv vyzerá zmätený, ale potom povie sebavedome:

„Teda celkom nič nie sme – len nie sme nábožní. Sme humanisti!“

Načo dcéra uprie naňho svoje okále a môžeme priam sledovať, ako sa v nej rodí otázka:

„Ocko, a čo je to, celkom presne, humanista?“

Ako to poviem svojmu dieťaťu?

A už si stúpil mnohý otec na hadicu. „Ako to vysvetlím dieťaťu, keď mi robí také veľké ťažkosti vysvetliť to svojmu susedovi?“ Žiť podľa určitých princípov je vždy ľahšie ako presne to vysvetliť pár vetami.

V kresťanskej rodine možno ľahko poukázať na všetky možné pravidlá, príkazy a zákazy, ktoré sú kdesi spísané a keď treba možno si ich prečítať. Najčastejšie je to Biblia, kde sa dá nájsť Desatoro prikázaní. Každá kresťanská skupina má okrem toho vlastný katechizmus, ktorý sa od iných katechizmov líši v niekoľkých – často podstatných – bodoch. Kto však nemá Boha, nemá ani katechizmus. Taký človek nemá nikde napísané, čo má robiť, čo nemá robiť, alebo čo má veriť. Niet pre všetkých záväznej knihy, ktorá by múdrymi slovami zhrnula všetko, čo tvorí jadro humanistického myslenia.

Kresťanstvo sa 2000 rokov zapodievalo stále tými istými otázkami a rovnakými textami. Okrem toho síce vznikali aj nové otázky, ale tie bolo vždy treba najprv porovnať so starými textami, kým sa našla odpoveď. Za tým účelom boli školené generácie teológov, ktorí vypracovávali stanoviská, určovali postoje a predpisovali predsudky; oni určovali charakter spoločnosti.

Na tomto podklade sa v našej spoločnosti rozšírila mienka, že svetonázor, ktorý nenapĺňa hrubé staré knihy, najmä nie sväté knihy, nemôže byť skutočne dobrý. Musí mu niečo chýbať: substancia, tradícia, význam … Niečo, čo ho odlišuje od banálnych, skromných, jednoduchých vecí.

Byť dnes humanistom

Moderní humanisti ukazujú, že im nič nechýba, že sa dá žiť aj bez „svätých kníh.“ S absolventmi humanistických gymnázií nemajú viac spoločného ako iní ľudia na čo sa týka humanity – ľudskosti, spolupatričnosti – neodvolávajú sa na ňu viac ako iní ľudia. A predsa sú akosi iní.

Humanistov spája v prvom rade určitý spôsob myslenia. Niet nijakého tabu, všetky otázky sú dovolené. K tomu patrí aj spôsob, ako sa zaobchádza s otázkami, na ktoré momentálne ešte niet odpovede.

Na nie poslednom mieste ich spája aj druh a rozsah voľného priestoru, na ktorý si popri svojich blížnych robia nárok. Tento voľný priestor je pomerne veľký. Žiadajú ho nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí – bez výnimky.

Keď humanisti povedia „Neveríme na Boha“, sú najprv len ateisti – nič viac. Keď povedia „Sme individualisti“, majú ešte niečo spoločné s mnohými kresťanmi. Keď povedia „Sme skeptici“, musia uznať, že takí boli v každom čase vo všetkých náboženstvách.

Často ich nazývali kacírmi. A medzi tými bolo už skutočne pár humanistov – aj keď títo ešte celkom neodložili bokom svoju vieru na čosi božské. Keď povedia „Sme emancipovaní“, majú ideály, za ktoré sa zasadzujú aj ľudia, ktorí nie sú humanisti.

Ani súhrn vymenovaných dôležitých bodov nerobí teda ešte humanistu. To, čo je pre humanistov osobitne dôležité, neobmedzuje sa na svetonázorový postoj. Dnešných humanistov charakterizujú tri komponenty:

Zásadné svetonázorové stanoviská:

– vysvetľovanie sveta bez Boha
– zaobídenie sa bez mystiky
– úcta pred všetkým, čo žije
– vedeckosť
– odmietanie dogiem
– zviazanosť s prírodou ako jeden z jej početných dielov – bez nároku na výnimočné postavenie
– osobitne vysoké hodnotenie vlastnej zodpovednosti ako protiklad k druhými určovanému životu, t.j. žitiu podľa hodnôt a pravidiel iných.

Politicko-spoločenské požiadavky:

– demokratické štátne usporiadanie – v ktorom platí pravidlo väčšiny
– pokiaľ možno málo riadenia „zhora“
– veľa osobného voľného priestoru
– ochrana pred utláčaním každého druhu
– sloboda myslenia a právo mať iné názory ako väčšina
– sloboda, ktorá zo zásady musí byť sprevádzaná zodpovednosťou
– spravodlivosť
– ochrana menšín a
– otvorenosť voči svetu.

Osobné stanoviská k spolužitiu s druhými

– tolerancia a rešpekt pri styku so svojimi blížnymi
– riešenie sporov bez použitia násilia
– čestnosť
– dosahovanie dôveryhodnosti
– priateľstvo a spolucítenie
– sociálne správanie sa a spolupatričnosť
– solidarita s tými, čo potrebujú pomoc
– a nie na koniec aj uznanie, že každý spoluobčan má veľkú oblasť usporiadania vlastného života, do ktorej mu nemá nikto právo hovoriť.
Keď sa všetky tieto hodnoty a ideály navzájom preniknú a podopĺňajú, priblížime sa tomu, o čo sa dnes humanisti snažia a čo ich robí sebavedomými. Chýba už len jedna oblasť, a tá zahrnuje:
– otvorenosť pre nové veci
– potešenie z rozličnosti
– ocenenie pochybovania.
– Tieto tri vlastnosti doplňujú obsah humanizmu o rozhodujúcu štvrtú komponentu: o „stanovisko k sebe samému“.

Toto stanovisko vyžaduje dobrú dávku schopnosti a vôle k sebakritike. Humanista ho vyjadruje výrokom:

„Ešte nie som hotový, neskončil som. Nezáleží na tom, koľko mám rokov. Treba ešte veľa objaviť – aj na mňa to čaká: veľa nového, cudzieho, zmäteného, znepokojujúceho … ale aj obohacujúceho, napĺňajúceho a obšťastňujúceho. Musím pre to byť vždy otvorený.“

Ocenenie pochybnosti

Takýto postoj k životu obsahuje prvkom „potešenie z rozličnosti“ stanovisko, ktoré možno nazvať „prvkom antirasizmu“. Kto považuje rozličnosť za pozitívnu hodnotu, odmieta automaticky všetko, čo je spojené s rovnostárstvom, normovaním, zjednodušovaním či iracionálnym strachom. Je závažný rozdiel, či by som chcel mať všetkých svojich blížnych vedľa seba v rovnakom výťahu – alebo obleku – alebo či by mi pôsobilo potešenie, že moje okolie je pestrá zmes všeličoho.

Nielen čo sa týka zovňajšku, ale aj ak ide o veci pod povrchom … spôsoby správania sa, stanoviská, áno, spôsoby života.

„Ocenenie pochybovačnosti“ zaokrúhli nakoniec postoj k sebe samému. K pochybovaniu patrí vždy trochu neistoty – malá dávka kritických otázok. Skrýva sa za tým požiadavka pochybovať vždy trochu aj o sebe samom. Také stanovisko síce život niekedy sťažuje, ale ho rozhodne obohacuje.

V tej chvíli, keď ide o otvorenosť, rozličnosť a pochybnosti, sa ukazuje, nakoľko majú humanisti aj také ideály, ktoré sa nedajú ľahko uskutočniť. Tak to už býva s požiadavkami, ktoré kladieme sami sebe. Dôležité je, že vôbec máme na seba požiadavky – nielen na druhých.

Vráťme sa však na začiatok: Humanisti nemajú nijakú svätú knihu a nijaký katechizmus. To ani im samým nezjednodušuje život. Nemôžu na rýchlo niečo niekde prečítať a nájdený text niekomu predložiť „ako dôkaz“.

Humanisti musia vždy na novo rozmýšľať a pri vašich otázkach najprv nájsť odpoveď pre seba. Osobne pre seba, a s pomocou tých, čo im stoja blízko. Úvahy, ktoré určujú náš život, sa takto postupne menia a od človeka k človeku sú vždy o niečo rozdielne. Deje sa to automaticky.

Takýmto spôsobom je humanistické poňatie života podrobené ustavičnému „vývoju“. Žije a stále je aktuálne. Rýchlo sa prispôsobuje novým pomerom. Možno by dobre znieslo jednu či druhú knihu, ale to len na podporu diskusie.

Keď sa teda dnes jeden z našich blížnych vyzná „Som humanista!“, znamená to veľmi individuálnu zmes všetkých vymenovaných zložiek, doplnenú všeličím iným, zakaždým veľmi osobným. Humanistov charakterizuje viac ako len život bez Boha. K niektorým málo veciam vraví humanista „Nie!“ a k mnohým, premnohým iným, z celého srdca „Áno!“

Nie je to napínavé poňatie života?

*  *  *

Tento text vznikol na podklade rozhlasovej prednášky Humanistického zväzu Niedersachsen na vlne NDR-INfo v novembri 2007.
Prameň: Jügen Gerdes, „Humanisten und ihre Auffassung über ‘Gott und die Welt'“, Diesseits, č. 86, s. 23-24, 2009; http://www.humanismus.de/sites/humanismus.de/files/diesseits_01_2009.pdf

Preložil Rastislav Škoda