Profesor Ladislav Kováč sa narodil 9. apríla 1932, v obci Závažná Poruba na Liptove. Považuje ju za najkrajšiu obec na Slovensku. V jej blízkosti sa nachádza vrch Poludnica, odkiaľ je nádherný výhľad na Liptovskú kotlinu i široké okolie Tatier. Možno práve tento krásny, no pre život ťažký kraj, ho naučil, že každý kúsok chleba si treba zaslúžiť tvrdou prácou, vytrvalosťou a poctivosťou voči sebe i ostatným.
V živote profesora Kováča mal veľký význam koniec druhej svetovej vojny. Jeho rodná dedina ležala vyše dva mesiace tesne za frontovou líniou. Dom jeho rodiny bol silno poškodený, ale zachovala sa v ňom knižnica, ktorú brat jeho matky, ako dedinský učiteľ, vybavil mnohými filozofickými knihami. Čítanie týchto kníh formovalo Ladislavovu osobnosť a prebudilo jeho záujem o filozofiu. Keď sa po februári 1948 postupne jedinou dovolenou filozofiou stal marxizmus, zvolil si štúdium prírodných vied na Karlovej univerzite v Prahe ako cestu k vyjasneniu základných otázok, ktoré stáli pred ľudstvom od nepamäti.
V roku 1957 získal titul kandidáta vied a začal pracovať na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako odborný asistent, neskôr ako docent a napokon ako vedúci katedry.
Napriek pozvaniu do Ameriky v roku 1968 odišiel na Cornellovu univerzitu na severozápade štátu New York až o rok, keď sa doma upokojila situácia. Napriek ponukám zostať tam narvalo sa po dvanástich mesiacoch vrátil domov. Zdôvodnil to nasledovne: „Mal som doma skvelých spolupracovníkov a oddaných študentov a chcel som dokázať, že aj my sa vyrovnáme Američanom“.
V roku 1970 musel z politických dôvodov opustiť prácu na univerzite a začal pracovať ako klinický chemik v Psychiatrickej liečebni v Pezinku. V tejto súvislosti profesor Kováč hovorí: „Dostalo sa mi privilégia, že som bol zaradený do dlhého radu vzdelancov, ktorých aj v minulosti prenasledovali za to, že vraj „kazili mládež“. Bola to pre mňa česť; veď v čele toho radu stojí Sokrates. Áno, aj ja som „kazil“ mládež; tým, že som od každého študenta žiadal, aby mal vlastný názor, dokázal si za ním stáť, ale aj aby bol ochotný ho opustiť, keď sa ukáže, že sa mýlil.“ K vedeckej práci sa vrátil v roku 1976 na Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji.
Po roku 1989 krátke obdobie vykonával funkciu ministra školstva vo vláde Milana Čiča. V rokoch 1990-1992 bol veľvyslancom ČSFSR pri UNESCO v Paríži. K práci pedagóga a vedca sa vrátil až v roku 1993, keď začal pôsobiť ako profesor na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Tu pôsobí až do dnešných dní ako emeritný profesor. Je členom Slovenskej akademickej spoločnosti a zahraničným členom Učenej spoločnosti Českej republiky.
Štúdium vedy, rozhodovanie sa základe faktov a celoživotný záujem o filozofiu spôsobili, že humanizmus sa stal pre Ladislava Kováča jeho životným postojom. Vo svojich viac ako 200 publikáciách sa vzťahu evolúcie a humanizmu venoval najmä v knihách Koniec ľudskej evolúcie: život v záverečnom veku (2017), O zmysle ľudského života (2018), či Listy o biológii (2019), ktoré napísal spolu so Zdeňkom Neubauerom.
Miesto človeka vo svete vníma v súvislostiach: „Ľudský druh je iba jedným z poldruha milióna živočíšnych druhov. Je dielom biologickej evolúcie. Dnes už o tom málokto pochybuje. Slovami pápeža Jána Pavla II. z roku 1996 – evolučné učenie je viac než len hypotéza – to akceptovala aj katolícka cirkev. Biologický druh existuje v podobe dlhého radu generácií, a to tak dlho, pokiaľ dokáže vo svojom prírodnom prostredí pretrvať.“ Pre dobro ľudstva v súlade s odkazom Fjodora Michailoviča Dostojovského navrhuje profesor Ladislav Kováč doplniť Chartu Spojených národov dodatkom: „My, zjednotené ľudstvo, slávnostne vyhlasujeme: Žiadna pravda nám nebola zjavená; rešpektujeme a tolerujeme sa navzájom v našich nezávislých hľadaniach a blúdeniach.“
Upozorňuje na skutočnosť, že človek je jediným živočíchom, ktorý vie, že existuje smrť. Spolu s Ludwigom Wittgensteinom však zdôrazňuje: „Smrť nie je udalosťou života: nežijeme preto, aby sme prežívali smrť. Ak chápeme večnosť nie ako nekonečné trvanie v čase, ale ako bezčasovosť, potom večný život patrí tým, ktorí žijú v prítomnosti.“ K tomu dodáva: „Je paradoxom ľudskej konečnosti, že ľudia sa stávajú nesmrteľnými s plným vedomím intenzívnej radosti z prítomnej chvíle… Integrál týchto vzácnych radostí je tým, čo ľudskému životu dáva zmysel a hodnotu.“
V závere knihy O zmysle ľudského života predkladá návrh, ktorý znie možno utopicky. Navrhuje, aby sme na Slovensku v budove, ktorá bola postavená pri Univerzite Komenského za európske peniaze, zriadili Európsky ústav pre výskum šťastia: „Niet urgentnejšej úlohy pre vedu záverečného veku. Bude treba, aby v nadchádzajúcej dobe virtuálnej reality sa „virtuálne šťastie“ dostalo do stredu pozornosti vedcov i humanistov.“ To najlepšie charakterizuje profesora Ladislava Kováča nielen ako človeka, ale aj ako vedca a humanistu.
Spoločnosť Prometheus – združenie svetských humanistov udeľuje prof. RNDr. Ladislavovi Kováčovi, DrSc., v súlade so štatútom pre udeľovanie Cien humanistov, čestný titul Humanista roka 2022 za dlhoročnú vedeckú a pedagogickú prácu, za výchovu k slobode svedomia, myslenia a poznania, za významný prínos k evolučnej teórii i humanizmu, za novátorsky a kultivovane prezentované humanistické postoje.
Prečítajte si aj informáciu o priebehu oceňovania humanistov za rok 2022 v Banskej Bystrici.
Be the first to comment on "Humanista roka 2022"