Ulrich Tünsmeyer

Pri svetonázorových konfliktoch narážajú argumenty na hranice. Možno debatovať s niekým, ak s ním nesúhlasíme v zásadných princípoch?

Umenie argumentovať je umenie života. Argumentujeme a hádame sa, lebo musíme; lebo to život od nás vyžaduje a pretože život nie je nič iné ako neustála výmena argumentov. Diskutujeme, aby sme zistili, či je nejaká myšlienka na niečo vhodná alebo nejaký plán uskutočniteľný; hádame sa, aby sme sa dozvedeli, čo vedia o veci iní. Skrátka, človek sa pokúša prostriedkami reči získať súhlas svojich partnerov so svojím stanoviskom.

Umenie hádať sa

Hľadanie pravdy, snaha po spravodlivosti alebo prejavenie kreativity sa nemôže diať v izolácii. Dopredu sa dá ísť len v konštruktívnom spore, t.j. výmenou argumentov. Bez láskyplného dohadovania sa nepochopia deti rodičovskú oddanosť a nevyvinie sa medzi nimi vzťah, ktorý vedie k rastu zrelých, psychicky zdravých detí. Bez verejných pohovorov občanov sa štát stane púšťou, na ktorej nič nerastie, nič nekvitne, nič sa nedeje, nič nežije.

Umenie hádať sa má určité pravidlá a vyžaduje zaujať určité zásadné stanovisko; aj tak sa však dá úspešne argumentovať. Názory si možno vymieňať v kuchyni, v spálni, v súdnej sieni, v politike, na ulici – všade. Neznamená to však, že sa sporné prípady dajú riešiť len argumentovaním. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. Potvrdzujú to početné vojnové konflikty vznikajúce zo sporov. Aj v prípadoch, keď sa dá predvídať neúspech a keď historická skúsenosť hovorí, že argumentatívne stretnutie bude beznádejné, robia sa opäť a opäť pokusy pokojne vyjednať riešenie – takrečeno nádej tam, kde zrejme niet v čo dúfať.

Ak niekto zo zásady odmieta naše princípy, s tým sa nedá diskutovať. To je normálny prípad sporu medzi dvoma ideológiami. Argumentatívny boj tu nie je možný, lebo zdôvodňovanie predpokladá nejaký základ.

O myšlienke všeobecných ľudských práv, spočívajúcej na osobnej dôstojnosti a slobode každého človeka, sa nedá diskutovať s ideologickým absolutizmom náboženského fundamentalizmu, nech je kresťanského, židovského, hinduistického alebo islamského pôvodu. Pohľad do dejín nám ukazuje, že ideológie a náboženstvá sa podľa okolností s ohňom a mečom vrhali na seba alebo ignorujúc protivníka existovali vedľa seba.

Proti fanatizmu: Čo tu pomôže?

A tak stojíme pred otázkou: Aké sú možnosti zápasu s fanatickými ideológiami? Už Voltaire, a to bol úspešný borec s náboženským dogmatizmom, pesimisticky konštatoval: „Proti tejto epidemickej chorobe fanatizmu niet iného lieku ako ducha filozofie, ktorý mravy ľudí postupne zlepšuje a prepuknutie zla predpovedá. Keď sa raz toto zlo niekde uchytí, tu pomôže len utekať a čakať, kým sa vzduch vyčistí.“

Pre filozofa Huberta Schleicherta je fanatizmus neľudskosť v mene veľkých ideálov; opak tolerancie. Základný princíp fanatizmu znie: „Moja pravda zasluhuje osobitné postavenie voči všetkým falošným učeniam.“ Jeho náboženský variant je, že „boha treba poslúchať viac ako ľudí“. Ak sa taká zásada spojí s presvedčením, že „ja mám pravdu“ alebo „viem, čo boh odo mňa chce“, prepukne fanatizmus.

Okrem náboženského existujú aj iné formy fanatizmu: politické ideológie, rasizmus, nacionalizmus. Podľa Schleicherta však ani jeden z nich nemá tak vycibrenú a dlhšie ako tisícročie trvajúcu argumentáciu vo veciach intolerancie ako náboženský fanatizmus.

Je vôbec možné argumentatívne stretnutie o základných princípoch nejakej ideológie alebo náboženstva, prípadne dokonca jeho kritika? Bolo by to len zbytočné, niekedy asi aj nebezpečné podujatie? Stále sa to robí: misionári kážu a ich protivníci nezaháľajú. Kritici hľadajú slabiny v kázni, osvetári píšu proti tmárstvu a fanatizmu. Ako sa tu dá argumentovať?

Náboženstvá vyzdvihujú ako podstatu a údajnú prednosť viery, že nespočíva na argumentoch. No čomu sa dá veriť bez argumentov, tomu nemožno účinne odporovať argumentmi.

Ako otriasť systémami viery?

Náboženské systémy možno otriasť len vtedy, ak sa subverzívne použije rozum. To navrhuje Hubert Schleichert vo svojej knihe „Ako diskutovať s fundamentalistami a nezblázniť sa. Návod na subverzívne myslenie“.

Subverzívna (podrývačská) kritika agitátora znamená pozbierať presné informácie o príslušnej ideológii a podať obsiahly rozbor jej problémov, osobitností, nepochopiteľností a alternatív. Zakaždým treba poukázať na iné možnosti uvažovania. Nemá ísť o vyvracanie alebo difamáciu zlomyseľnými obviňovaniami, ale o otvorené podanie skutočnej činnosti a skutočných výpovedí, pričom sa dá poukázať na protirečenia a trápne situácie. Agitátor pri subverzívnej argumentácii netvrdí, že chce niečo dokázať alebo vyvrátiť. Chce len informovať, demonštrovať, predložiť iné myšlienkové modely. Chce poukázať na to, čo všetko príslušná ideológia obsahuje a hlása.

Výhodou subverzívnej kritiky je, že nie je potrebné vyjaviť vlastné vyznanie. Subverzívny postup uvoľní napätia a fixácie. Ukáže, že niečo môže byť aj inakšie, alebo že sa môže inakším zadať. Ruší zúžený pohľad a rozširuje ho. Ostrí pohľad na dôsledky danej ideológie a tým učí dívať sa na ňu zvonka. Predkladá spôsob, ako možno podať jednoduché vysvetlenia miesto zázrakov a mýtov. Predovšetkým však menuje vlastným menom neľudskosti, ktoré mohli byť zakryté pláštikom náboženstva alebo ideológie. No nerobí si nárok, že toto náboženstvo alebo ideológiu vyvracia. Nikdy nemá formu externej kritiky typu „To, čo veríš, je falošné“; skôr sa prihovára: „Ukážem ti, čomu ty vlastne veríš.“

Subverzívna argumentácia nemieri na základné výpovede náboženstva, ale na veci, ktoré veriaci alebo fanatik pripúšťa, hoci sa ho nepríjemne dotýkajú, ale nie sú preňho rozhodujúce. Dá sa napr. opísať, koľko podvodov, klamstiev a nekritickej ľahkovernosti je v hre pri správach o zázrakoch. O tom sa dá hovoriť bez problémov a veriaci môže len matne protestovať. Na zásadnom predpoklade, že zázraky sú možné, nech to nič nemení. No poukaz na tie mnohé klamstvá neostane natrvalo bez účinku. Nie je to konkluzívny (uzatvárajúci), je to len subverzívny argument. Viera v zázraky sa nevyvráti, ale otrasie sa ňou a raz sa bude zdať staromódnou.

K podstatným znakom fanatika patrí, že naňho argumenty nepôsobia. Treba ho vlastne nechať na pokoji a starať sa len o to, ako znížiť nebezpečenstvo, ktoré z neho vychádza. Argumentácia proti fanatizmu sa môže zdať zameraná na fanatika a mať za cieľ presvedčiť ho o výhodách lepšej a ľudskejšej veci. V skutočnosti sa však obracia skôr na tých, čo ešte nie sú, alebo ešte natoľko nie sú „postihnutí“ a pokúša sa imunizovať ich. Cieľom nie je vyvrátiť názory fanatika, ale zabrániť, aby jeho myšlienkové výplody vzbudili u niekoho vážny záujem.

Koniec koncov ideológie ako aj náboženstvá každého druhu – ak odhliadneme od imperiálnej moci – nebývajú ani porazené, ani vyvrátené, ani prekonané, ale stanú sa po čase nevšímanými, nudnými, zabudnutými. Dlhé dejiny kresťanstva v Európe dokazujú, ako málo dosiahol argumentatívny zápas s učením a praxou cirkvi. No napriek dôkazom neúčinnosti argumentov proti kresťanstvu je dnes zrejmé, že cirkvi od čias prvej slobodnej kritiky pomaly ale iste strácajú pôdu pod nohami.

Teda naozaj neboli útoky voľnomyšlienkárskeho a kritického ducha, ten obrovský náklad kritiky náboženstiev a dogiem úplne bez účinku? Hoci je nemožné vymenovať a zvážiť jednotlivé príčiny, je isté, že osvetová práca mala svoje dôsledky. Pomaly ale natrvalo podmínovala múry ideologických pevností. Práve to chce Schleichert vyjadriť pojmom „subverzívny rozum“.

Keď sa boj končí, nepociťujeme ten zápal, s akým sa išlo do poľa – aspoň v širokých vrstvách obyvateľstva západného sveta; niekdajší mocný protivník sa stáva nezaujímavým. Časy vážneho, trpkého boja sú za nami. Už Friedrich Nietzsche to jasnozrivo formuloval: „Odteraz rozhoduje naša nechuť voči kresťanstvu, už nie tak naše dôvody.“

Redukovať argumentatívnu diskusiu na otázku chuti by však bola postmoderná ľubovoľnosť. Preto si treba vychádzajúc z pojmu rozum uvedomiť smer argumentatívneho zápasu s ideológiami. Schleichert na to berie stručnú ale múdru definíciu rozumu podľa encyklopédie: „Rozum je vidieť veci také, aké sú. Ak niekto vidí veci dvojmo, stratil rozum. Blúznenie je ako víno.“

Pre osvetára znamená rozum v prvom rade, že nikoho neslobodno v mene nijakej ideológie a nijakého náboženstva alebo ideálu ovplyvňovať, zastrašovať, vysmievať, materiálne poškodzovať, jeho slobodu neslobodno obmedzovať a neslobodno ho mučiť alebo zabiť. Z toho vyplýva podľa Schleicherta: „Ideológie, náboženstvá, rojčenia, vízie, dogmy, doktríny, viery a povery, ortodoxie a kacírstva a všetky podobné myšlienkové prúdy, ktoré navádzajú k porušovaniu ľudských práv alebo ich zľahčujú, treba napádať aj vtedy, keď sa momentálne predstavujú v koži nevinného baránka. Skúsenosť nás totiž učí, že v týchto záležitostiach nemožno byť nikdy dosť opatrný a nedôverčivý. Preto musíme odmietnuť každý pokus znevážiť rozum ako bázu medziľudských vzťahov a stykov, každú relativizáciu rozumu či už zahrávajúcimi sa intelektuálmi alebo zadubenými fanatikmi.

Prameň: Ulrich Tünsmeyer, „Streiten mit religiösen Fanatikern?“ Diesseits, č. 49, s. 16-17.

Preložil Rastislav Škoda