Bruce Anderson

Kresťanstvo a židovstvo nemožno zmieriť

No na základe filmu Mela Gibsona Umučenie Krista sa netreba obávať oživenia antisemitizmu. Jedna žena síce umrela na srdcový infarkt pri jeho premietaní a od čias Leni Riefenstahlovej netupili žiadneho režiséra tak ako Gibsona. Jedni volali po zákaze  tohto filmu, iní vyzývali na jeho bojkot. Vyčítali mu, že sa topí v krvi, že nadbieha sadomasochizmu, že biblický príbeh mení na antisemitský brutálny pornofilm. Títo kritici nečítali bibliu.

Je pravda, že Gibson sa len zriedka zatúla do miernejšej oblasti: vyberá zo všetkých štyroch evanjelií a skoro vždy ten najkrvavejší opis. Ani jedno evanjelium neopisuje týranie Krista sluhami vysokých kňazov hneď po jeho zajatí; aj podľa Lukáša, ktorý ide najďalej, sa dorážanie a bitie začína až po príchode do Kajfášovho domu.

Gibson pridáva k biblickému textu aj pri opise Judášovej samovraždy. Zlorečený a zošalený Judáš zbadá naraz zdochnutého rozkladajúceho sa somára s ohlávkou okolo krku a tu by sa mala Gibsonova útočnosť na našu  citlivosť mierniť; radšej nevidíme, ako Judáš odháňa muchy a larvy, aby sa dostal k ohlávke, ktorá bude povrazom, na ktorý sa sám obesí. Pred pár dňami prišiel Ježiš do Jeruzalema na somárovi. Teraz vidíme muža, ktorý ho zradil, kývať sa na povraze nájdenom na hnijúcom somárovi – výstižný symbolizmus.

Potom je tu to bičovanie. Pisatelia evanjelií sa o ňom zmieňujú len zbežne; ani jeden neopisuje jeho intenzitu, ale dá sa predpokladať, že neexistovalo niečo ako rímske mierne bičovanie. Umučenie Krista prekypuje brutalitami. Keď prišiel Pilátov kaprál a zastavil bičovanie vetou, že nemajú rozkaz, aby ho ubičovali k smrti, cítime, že prišiel práve včas.

Nie všetky Gibsonove výmysly sú úspešné. V Matúšovom evanjeliu sa na chvíľu objaví Pilátova žena hovoriac:

 „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.”

Gibson jej dáva väčšiu rolu a výsledok je gýčovitý: jediné zlyhanie estetického úsudku v celom filme. Jej vystúpenie totiž pokračuje Gibsonovou najkrikľavejšou kreáciou: Pilátova žena prináša uteráky pre Máriu-matku a Máriu Magdalénu. Keď dobitého Krista odvedú na bok, padnú pred ním obidve ženy na kolená a utierajú mu týmito uterákmi krv z tela, čo vydáva pietny obrázok. No Gibson nie je prvý umelec, ktorý pri líčení Kristovho utrpenia prekračuje rámec biblického textu. V neskorom stredoveku to bola tradícia medzi maliarmi najmä v Porýnsku a na nemeckej Dolnej zemi; v dielach menších umelcov boli niekedy detaily také groteskné,  že sa to blížilo komédii alebo sadizmu; ťažko veriť, že by niečo také mohlo povzbudzovať zbožnosť.

To sa, samozrejme, netýka Grünewaldovho oltára v Isenheime, jednej z najväčších malieb na sever od Álp. Tomuto Kristovi akoby kožu sťahovali z tela, tak trpí. Grünewald namaľoval detaily Kristovej agónie s takým realizmom a takou intenzitou, že sa mu až dosiaľ nikto nevyrovnal. Nie že by som Gibsonov film staval na úroveň Grünewalda. Ale Gibson vyhlásil Grünewalda za svojho majstra a je z neho hodný učeník.

Ani v jednom prípade nevychádza horor z umelcovej predstavivosti, ale vždy zo sebaobetovania božieho syna, ktorý potom čo kázal a žil medzi najchudobnejšími vydedencami spoločnosti, umrel ponižujúcou smrťou zločinca. Keď sa mu vysmievali pre jeho nároky na svetské kráľovstvo, odhalil im povahu svojho kráľovstva prijatím svojho kríža.

Film o ukrižovaní nám sprostredkúva pojem krížovej cesty. Bola to dlhá, dlhá agónia, majúca nahnať divákom strach drviac ich ducha aj telo. Prv než vítané bezvedomie ukončilo mučenie, stratil týraný všetku ľudskú dôstojnosť. Tu Gibson nič nevymýšľal. Je isté, že jeho líčenie mohlo byť brutálnejšie. Kristus mohol byť pri bičovaní vyzlečený donaha a aj na kríži mohol visieť nahý. Ale Gibson pravdepodobne usúdil, že nahota by zachádzala príliš ďaleko. Preto ho nemožno obviňovať zo senzacionalizmu ukrižovania – to sa proste stupňovať nedá.

Nemožno mu vytýkať ani antisemitizmus. V evanjeliách je ho veľa, najmä u Matúša. Stojí tam, že všetok ľud odpovedal:

„Jeho krv na nás a na naše deti!”

Gibsonovi možno vytknúť najviac ak politickú korektnosť. Jeho židovský dav kričí uvedené slová aramejsky, ale v titulkoch nie sú preložené. Okrem toho rímski vojaci v tomto filme počas celej cesty na Golgotu  Krista bijú a ponižujú – to nestojí v evanjeliách. Jeden sa zlomyseľne obracia na Šimona Cyrenejského ako na Žida – aj to je Gibsonov výmysel; ako keby si prial prerobiť posolstvo evanjelií a vinu rozdeliť rovnomerne medzi Židov a Rimanov.

Keď sa Gibson do toho púšťa, nechýbajú mu vedeckí spojenci. Mnohí sa zhodujú na tom, že určité časti evanjelií sú nepravdepodobné. Vykreslenie Piláta ako váhavca, na ktorého zapôsobila Kristova duchovná autorita, ale chýba mu odvaha vyznať svoje presvedčenie a nechá sa Židmi oklamať, sa nezhoduje s ničím, čo vieme o historickom Pilátovi. Nedá sa to bez všetkého akceptovať ako portrét konania rímskeho guvernéra. Zdá sa pravdepodobnejším, že Pilát by bol odpovedal podľa predstavy Nietzscheho:

„O Žida viac alebo menej; čo ma do toho?”

V posledných rokoch sa vyskytla mienka, že pisatelia evanjelií prekrútili skutočnosti z dvoch dôvodov. Po prvé, chceli si udobriť a nakloniť rímske autority. Po druhé, chceli zvýrazniť nepriateľstvo voči Židom: voči svojim židovským spoluobčanom. Skutky apoštolov podávajú správu o turbulentných vzťahoch medzi prvými kresťanmi – zväčša konvertitmi zo židovskej viery – a židovskými náboženskými autoritami, ktorých prvým popudom bolo potrieť týchto odpadlíkov a bohorúhačov. O určité vysvetlenie sa pokúša blasfemický film o živote falošného mesiáša Život Briana. V náboženstve, tak ako v politike, dochádza často k najväčšiemu antagonizmu medzi tými, čo boli kedysi zajedno a nedávno sa rozdelili. Nepriateľstvo medzi Židovským revolučným frontom a Revolučným frontom Judey, ako ho v menovanom filme opisuje Monty Pythonov team, nám približuje vzťahy kresťanov a židov v Palestíne okolo roku 50 n.l.: pozadie obžaloby z vraždy boha (deicídy).

Deicída bola absurdnou myšlienkou. Aj ak – hoci je to nepravdepodobné – židovský dav vyslovil slová, ktoré mu pripisuje Matúš, ako to môže uložiť vinu celému národu? Racionalizmus však nie je spoľahlivým protijedom pri otrave. Medzi tými, čo sa vo východnej Európe ponáhľali asistovať nacistom, iste boli mnohí, čo verili, že majú právo nenávidieť svojich židovských susedov pre zavraždenie boha.

Dejiny pokračujú. Merateľný kresťanský antisemitizmus je v súčasnosti aspoň taký nepravdepodobný ako vojna medzi Francúzskom a Nemeckom kvôli Alsasku. Hovorcovia židovstva majú pravdu, keď varujú pred obnovou antisemitizmu v Európe, ale bolo by nespravodlivé pripisovať zodpovednosť kresťanom. Prameňom protižidovských citov v súčasnej Európe nie je Matúš, ani Gibson. Je to nespokojnosť moslimov.

Gibsonov film ťahá ostrú čiaru medzi židmi a kresťanmi, a to v neprospech židov. Pri vernom vykladaní textov evanjelií to inakšie nie je ani možné. Čestný židovský teológ nemôže rozšíriť intelektuálnu toleranciu na kresťanstvo. Pobožný žid musí ľutovať ľahkovernú naivnosť kresťanov: Hysterický klamár sa dopustil nespočetných rúhaní a tvrdil dokonca, že je mesiáš. V nasledujúcich tisícročiach sa prívrženci tohto odrodeného Žida dopustili ohavných zločinov proti Židom a proti židovstvu. Čo iné sa dá očakávať od náboženstva, ktoré sa zakladá na pohanskej krvavej obeti, v ktorom sa syn zmieri so svojím otcom len podstúpením ohavnej smrti? Ak berieme do úvahy tieto psychologické vady, niet sa čo čudovať, že kresťanstvo splodilo toľko nenávisti a násilia – vravia židia.

Oddaný kresťan ako Gibson odpovie, že zločiny jednotlivcov nezbavia platnosti božiu lásku. Že Kristus bol mesiáš. Že prišiel, nie aby vyvrátil židovstvo alebo Mojžišove zákony, ale aby zdokonalil zákon a premenil etické hodnoty židovstva na evanjelium nádeje lásky, aby bolo vykúpené celé ľudstvo. Ak židia odmietnu jeho Nový zákon v prospech vlastnej viery – ak slovami evanjelistu Jána

„Prišiel medzi svojich, a tí ho neprijali” –

dávajú prednosť kmeňovej viere pred celosvetovou.

Diskusia bude pokračovať až do Druhého príchodu ktoréhokoľvek z mesiášov. Obidve strany sa musia zhodnúť na jednom: že na báze evanjelií nemôže dôjsť k židovsko-kresťanskému zmiereniu. Do úvahy prichádza len bezpodmienečné poddanie sa jednej alebo druhej strany.

Gibsona zaujíma len jedno poddanie sa, a to oddanie sa kajúcnej duše milujúcemu bohu. Vytvoril mohutné dielo; takej veľkej sily, že je skoro hodné svojho predmetu. Každý by ho mal vidieť.

Prameň: Bruce Anderson, © 2004 The Spectator.co.uk

***

Poznámka prekladateľa: Neviem, prečo by mal ten film vidieť každý a ešte menej, prečo špeciálne kresťania alebo ateisti. Téma dedičného hriechu celého ľudstva a vykúpenia z tohto nepredstaviteľného hriechu či už tým, že otec obetoval svojho syna, alebo tým, že sa syn obetoval, aby usmieril otca, je taká ťažká, že je jednoduchejšie o nej nehovoriť. Nech si ostane dogmou, t.j. tým, čomu sa nedá rozumieť a preto jej treba veriť. Kresťanom predsa stačí hmlistá predstava o zriedkavej najstrašnejšej smrti ukrižovaním po mukách bičovania a tŕním korunovania; upúšťajú od veľkopiatkovej výzdoby kostola. Ateisti alebo pochybujú o existencii Krista, alebo považujú popravy na periférii Rímskej ríše za bežné udalosti.

Po odstupe niekoľkých dní mi ostáva v pamäti len o jeden typicky americký neuveriteľný krvák viac, je to historka ako o Rambovi, ktorý znesie všetko vrátane plného zásobníka priamo do hrude. Z týchto „action” sa smejeme, no Kristova nezabiteľnosť (podľa predstavy Mela Gibsona) by bola presvedčila rímskych vojakov o jeho nesmrteľnosti! Bitie bolo strašné, neľudské, ale nepravdepodobné; takto bitého by nebolo treba križovať. Načo tie cepy s ostnatými guľami, tie neboli pre bitku na holé telo; asi preto ani jedna rana nedopadla, poranenia ostali povrchové a to bolo dobre.

Na herecké výkony neostal čas pre nevyhnutnosť neľudských výkonov. Nadľudskosť Krista mala vyplynúť z mimiky a slov, no James Claviesel nevyvolal dojatie, tým menej Monica. Nie že nepresvedčili, ani nezapôsobili! Napriek toku toľkej krvi nikto nevylial slzu; na tvárach z kina vychádzajúcich sa zračilo nepochopenie. Pribudlo neveriacich? – R.Š.