Bernd Harder
V máji navštívil pápež Benedikt 16. svetoznáme pútnické miesto Fatima. Cirkev uznala tunajšie zjavenia matky božej v r. 1917 za autentické, no chronologické posúdenie udalostí dáva iný obraz.
1910: Po dlhej agónii monarchie je 5. októbra v Porto vyhlásená republika. Nová vláda je vnútorne rozhádaná, no jednotná v snahe potlačiť spoločenský vplyv katolíckej cirkvi: kláštory a rády sa rozpúšťajú, väzenia sa plnia kňazmi a mníchmi. Vyučovanie náboženstva sa zakazuje, na štátnych aktoch sa nesmie zúčastňovať duchovenstvo, šľachtické tituly sú zrušené. Apoštolský nuncius protestuje a opúšťa Lisabon. Nosenie náboženských habitov vo verejnosti sa zakazuje. Zavádza sa civilný sobáš a rozvod.
1911: V decembri preberá moc druhá republikánska vláda a uzákoňuje odluku cirkvi od štátu, čo pápež Pius 10. v encyklike „Lamdudum in Lusitania“ ostro odsúdil. Snaha podriadiť cirkev vplyvu štátu vedie ku konfliktu s Vatikánom a Portugalsko s ním ruší diplomatické styky. Súčasne dochádza k revitalizácii katolicizmu a hovorí sa o „náboženskej vojne“. Do konca republiky v roku 1926 sa vystrieda 45 nestabilných vlád, raz antiklerikálnych, raz klerikálnych.
1916: Napriek silnej opozícii vstupuje Portugalsko do 1. svetovej vojny na strane Veľkej Británie. Na západný front vysiela 200 000 vojakov. Nemecké námorné sily odrežú Portugalsku dovoz potravín a surovín, takže v mestách hrozí hlad.
1917: V dedinke Fatima, 190 km severne od Lisabonu, vidia 13. mája na poludnie tri pastierske deti postavu ženy v oslepujúcich lúčoch. Z pomerne nepresných opisov udalostí sa dá rekonštruovať nasledujúci priebeh: Lucia de Santosová (10) pasie so svojím bratrancom Francescom Martom (9) a jeho sestrou Jacintou (7) ovce v Covia da Iria, údolnej kotline, cez ktorú sa hadí potôčik. Naraz „zažiaril blesk pri plnom slnečnom jase“. Hoci nič neveští búrku, nabáda Lucia k návratu.
Naraz sa im nad malým osamelo stojacim dubom zjaví postava „prekrásnej panej“, asi 15-ročnej, v bielych šatách až po členky, zlatom zdobených, a bielom plášti; v pravej ruke drží ruženec.
Len Lucia sa baví so zjavením – aj pri neskorších stretnutiach. Jacinta si myslí, že tiež tú paniu vidí a počuje, ale nikdy sa nič neopýta. Francesco vidí zjavenie nezreteľne, niekedy vôbec nie a nikdy nič nepočuje. Všetko, čo o veci vie, pochádza z Luciiných rečí.
Lucia: „Odkiaľ prichádzate?“ Odpoveď, že z neba. Deti majú počas polroka každého 13. mesiaca prichádzať sem a v októbri im povie, čo chce. Majú trpezlivo znášať utrpenie a každý deň sa modliť ruženec. Lucia rýchlo stratí strach a pýta sa, napríklad či príde aj s kamarátmi do neba a či skoro skončí vojna, načo dostáva skôr vyhýbavú odpoveď. Nápadné je, že už teraz hovorí 10-ročné dievča o „našej milej pani z neba“, teda vie, že je to matka božia, hoci táto to sľubuje až na október.
13. júna: asi 50 dedinčanov sprevádza deti k dubu zjavenia. „Krásna dáma“ vyzýva Luciu, aby sa naučila čítať a písať, aby jej mohla nadiktovať svoje priania. Od nedávna je v dedinke škola, ale len pre chlapcov. Nechce Lucia, aby panna Mária podporila jej osobnú túžbu?
13. júla: v prítomnosti 4 000 z celého okolia prosí Lucia zjavenie „o veľký zázrak, aby všetci uverili“. „Krásna dáma“ naďalej vyzýva deti modliť sa ruženec za skončenie vojny. V novinách sa objavujú prvé správy o udalostiach v Cova da Iria.
13. augusta: Zišlo sa 20 000 zvedavcov, ale na zázrak čakajú nadarmo; neprišli ani deti, lebo okresný starosta ich prechodne zatkol. Viera na zázrak je odškodnená 2 výbuchmi a zvláštnymi formáciami oblakov. „Zjavenie“ sa deje za 6 dní, bez divákov a na inom mieste.
13. septembra: Viac ako 20 000 zvedavcov pozoruje opäť atmosférické zmeny a „svetelnú guľu“; zjavenie opäť nabáda k modleniu ruženca za koniec vojny.
13. október je deň chýrneho „slnečného zázraku“. Hoci pršalo, prišlo až 70 000 ľudí. O 14-tej hodine ich upozornila Lucia na to, že slnko tancuje: krútilo sa medzi oblakmi ako koleso a padalo na zem, pritom menilo intenzitu a farbu žiarenia. Nie všetci prítomní to videli a pred miestnym farárom to miestoprísažne potvrdilo 16 očitých svedkov. Netreba dodať, že jav nebol pozorovaný nijakými astronomickými zariadeniami. Dá sa uzatvárať, že išlo o čisto subjektívny jav pri reakcii na hľadenie do slnka krátko po daždi, kedy je v pariacej sa krajine slnečné svetlo prechodne oslabené, takže zvedavci sa opovažujú pozrieť do slnka – niektorí tam videli obraz Máriinej tvári a kinetické efekty, zapríčinené optickým klamom.
Našli sa veriaci, ktorí fatimské divadlo videli aj vo veľkej diaľke: Pius 12. ho prežil v r. 1950 priamo vo Vatikáne. Na tom nie je nič zvláštneho, len sa treba intenzívne zahľadieť do slnka; od toho však treba odrádzať, lebo môže dôjsť k nenapraviteľnému poškodeniu sietnice oka.
Vo všeobecnom rozčúlení unikli pozornosti dva dôležité body. Po prvé, matka božia nepovedala ani pri jednom stretnutí nič osobitne zaujímavé či dôležité: stále len vyzývala k modlitbe za mier, čo zodpovedá tiesni a nádeji detí, ktorých otcovia a bratia sú povolaní k vojenskej službe.
Po druhé, Lucii sa v tento deň prihodil omyl. Pri večernom preberaní udalosti vyhlásila, že matka božia povedala, „že vojna sa skončí dnes a návrat vojakov môžeme čakať veľmi skoro.“ Na tejto výpovedi trvala aj pri opakovanom vypočúvaní 19. októbra. No vojna trvala ešte dlhých šestnásť mesiacov.
15. decembra: Kapitán Sidónio Pais preberá vládu na čele s prokatolíckou vojenskou juntou – na základe materinskej pomoci Panny Márie našej vlasti – čo aj len na jeden rok. Nemecká historička Monika Hauffová vyslovuje podozrenie, či nebolo zjavenie šikovná machinácia klerikálnych kruhov, aby sa im uľahčil návrat k moci.
1919: Francesco Marto umiera 4. apríla na španielsku chrípku.
1920: Aj Jacinta Martová podlieha neskorým následkom chrípky. Zodpovednosť za podanie a výklad posolstiev ostáva na Lucii.
1921: Lucia vstupuje do Kolégia sv. Doroty vo Vilar pri Porto, súkromnej katolíckej školy, kde sa naučí písať a čítať. Spovedník jej prikazuje, opísať zjavenia. Urobí to na deviatich stranách školského zošita a v podstate sú to opakovania výpovedí po minulých vypočúvaniach v r. 1917. Vyslovene spomenie „tajomstvo“, ktoré jej matka božia zverila 13. júna, ktoré však dosiaľ len naznačovala.
1922: Protikatolícke sily vyhodia dynamitom do vzduchu kaplnku a dub na mieste zjavenia.
1926: V októbri vstupuje Lucia ako novicka do rádu sv. Doroty v kláštore Tuy v Španielsku, kde svojmu spovedníkovi opisuje početné zjavenia rokov 1925 a 1926. Kritici poukazujú na to, že jej „zjavenia“ sa temer doslovne kryjú s víziami francúzskej mníšky menom Margareta Maria Alacoqueová zo 17. storočia. Lucia sa bráni:
„Nemôžem predsa matke božej predpisovať, ako sa má vyjadrovať.“
1927: Prichádza čas predpovedí dozadu, tvrdenia, že sa niečo predpovedalo. Na nátlak nového spovedníka zostaví Lucia vzťah medzi udalosťami roku 1917 a pobožnosťou k nepoškvrnenému srdcu Márie. Táto pobožnosť, centrálna pre fatimský kult sa prvý raz spomína roku 1925/26 a v roku 1927 sa vyhlási za súčasť udalostí roku 1917, čo nie je v poriadku. Lucia píše, že 17. decembra 1927 jej Ježiš „jasným hlasom“ prikázal, aby napísala všetko, čo jej Panna pri zjavení povedala; o tajomstve však má naďalej mlčať. O akom tajomstve? Dosiaľ o ňom nebola reč. Naraz je tu aj s príkazom zhora.
1929: Lucia má 13. júna víziu matky božej z Fatimy so srdcom ovinutým tŕňmi. Tŕne sú urážky nevďačných ľudí a niet nikoho, kto by ich vytiahol.
1930: Niekdajší spovedník José Bernardo Gancalves kladie sestre Lucii v kláštore Tuy otázku, či súvisí pobožnosť k nepoškvrnenému srdcu matky božej s prenasledovaním cirkvi v Sovietskom zväze. Odpoveď: Dobrý pán boh sľubuje ukončiť prenasledovanie v Rusku, ak pápež a všetci biskupi budú činiť verejné pokánie a zasvätia Rusko najsvätejším srdciam Ježiša a Márie. Odteraz sa kryjú Luciine osobné priania s križiackym ťažením Ríma proti bezbožnému boľševizmu. O prenasledovaní katolíkov v Rusku sa vie od Októbrovej revolúcie v novembri 1917, Pius 11. napísal biskupom list „Teror v Rusku“ a volá po obrate v boji kultúrnych národov proti boľševizmu.
Potom čo sa spätne datovala téma pokánia pobožnosťou k nepoškvrnenému srdcu, bolo hračkou pripísať aj zasvätenie Ruska zjaveniam z roku 1917. Výsledkom bolo, že po 13 rokoch dostali udalosti vo Fatime novú dimenziu: stali sa „rozhodujúcou stanicou na ceste záchrany“, rozumej: „ideologického a praktického prekonania ateistického marxizmu“. Regenburský biskup mohol napísať: „Fatima je odpoveď nebies na Moskvu.“
1935: V septembri sú telesné ostatky Jacinty Martovej prenesené z Ourému na cintorín do Fatimy. Miestny biskup Lucii prikazuje spísať spomienky na najmladšieho účastníka udalostí, čo dá vznik Prvým spomienkam. Okrem lapálií sa opäť vynárajú hmlisté náznaky „tajomstiev“, ktoré si Lucia mieni „zachovať pre večný život“. Nato jej biskup dáva príkaz napísať všetko do najmenších podrobností.
1936: Portugalsko je opäť konfrontované s vojnou: Portugalci bojujú po boku Francových nacionalistov v susednom Španielsku proti komunistom. 13. mája portugalskí biskupi vo Fatime slávnostne sľubujú usporiadať národnú ďakovnú púť, ak ostane Portugalsko ušetrené komunizmu. Pápež však stále nechce vyhovieť Luciinej prosbe zasvätiť Rusko fatimskej Márii.
1937: Lucia dokončila Druhé spomienky. Naraz sa pamätá, že už v rokoch 1915 a 1916 sa jej vraj zjavil „anjel pokoja“, vyzývajúci k pokániu a sľubujúci za to mier, čo kritici hneď rozpoznali ako detské vymýšľanie/fabulovanie. Nakoniec dodáva, že už nemá nijaké tajomstvo. Kdeže!
1941: Pre nové vydanie knihy o Jacinte spíše Lucia ešte raz svoje spomienky na udalosti roku 1917. Pridá však dve nové state – o pekle a o nepoškvrnenom srdci Márie, bez škrupúľ datujúc všetko o temer štvrť storočia dozadu ako prvé a druhé fatimské tajomstvo.
Prvý diel je vízia pekla – „obrovskej diery do zeme, naplnenej ohňom, kde sú čerti a duše ľudí ako priesvitné čierne či hnedé žeravé kusy uhlia, majúce ľudskú podobu.“ Ani skeptickí teológovia nevidia v Luciiných víziách nič pôvodného a označujú ich „naivný produkt presilenej fantázie“.
Druhý diel sa zaoberá Ruskom. Ak bude zasvätené nepoškvrnenému srdcu Márie a budú sa konať omše pokánia na prvú sobotu mesiaca, obráti sa Rusko a bude zachovaný mier.
V opačnom prípade vypuknú vojny a dôjde k prenasledovaniu kresťanov:
„Vojna sa blíži svojmu koncu, ale ak neprestaneme Pána stále urážať, neprejde dlhá doba a vypukne nová vojna. Stane sa to za pontifikátu Pia 11. Ak uvidíte na nebi neznáme svetlo, vedzte, že je to boží znak, že trest za početné hriechy sveta, je blízky.“
Takéto hodnotenie úlohy Ruska vo dvoch vojnových konfliktoch je historicky neúnosné.
V roku 1917 to mohla byť predpoveď budúcich udalostí, ale nie v roku 1941, keď sa už všetky stali, vrátane ďaleko siahajúceho polárneho svetla 25 januára 1938.
A opäť nepríjemný omyl, že na začiatku 2. svetovej vojny panoval ešte Pius 11. Tento však zomrel 10. februára 1939 a nastúpil Eugenio Pacelli ako Pius 12. Lucia sa vyhovára, že 2. svetová vojna sa začala už obsadením Rakúska v roku 1938, čo jej neodkúpi žiaden historik.
Na fanúšikov Fatimy pôsobí každá nová Luciina publikácia ako nové zjavenie. Teológ J. Hanauer to komentuje:
„Máme tu klasický prípad toho, ako trvalé zaoberanie sa s vizionárkou vedie fantastku k produkcii stále nových tajuplných vecí.“
1942: Nikto sa nepohoršuje nad očividnými protirečeniami v „druhom fatimskom“ tajomstve. Po prvé, už to nie sú tajomstvá – Lucia ich prezradila ešte roku 1930. Po druhé, bolo by zbytočné požadovať zákrok neba na zabránenie udalosti retrospektívne, tri roky po vypuknutí vojny. Zasvätenie Ruska žiadala Lucia už v roku 1917 – ale vtedy v súvislosti s prenasledovaním katolíkov v Rusku; o vojne nebola vtedy reč!
Fatimský kult dáva svojim nespočetným prívržencom náboženské vysvetlenie 2. svetovej vojny ako „božieho biča“ za hriechy sveta; sľubuje, že spolupráca ľudu a cirkvi povedie k odpusteniu trestu a nakoniec bude Máriino srdce triumfovať. V tom zmysle zasvätil Pius 12. nepoškvrnenému srdcu Márie celé ľudské pokolenie. (Načo pripomínať, že Rusko je jeho časťou?)
Napriek tomu vojna pokračuje, ba nadobúda na intenzite. Lucia vysvetľuje, že akt zasvätenia nie je platný, pretože sa ho „nezúčastnili všetci biskupi a naraz“. Neskoršie dodáva, že Mária vyslovene žiadala zasvätenie Ruska, nie celého sveta.
1943: Lucia napísala tretí diel „Veľkého fatimského tajomstva“ a v zapečatenej obálke ho odovzdala príslušnému biskupovi diecézy Leiria. Odtiaľ sa dokument dostal do Ríma. Zverejnený mal byť až v roku 1960. Prečo? „Lebo panna si to tak praje“, vysvetľuje Lucia.
1960: Žiadne odhalenia vo veci „tretieho tajomstva“. Ani 13. mája, na 43. výročie zjavení. Vynárajú sa povesti, že Ján 23. bol obsahom taký zhrozený, že prikázal držať ho v tajnosti – napriek výslovnej vôli matky božej.
1963: Noviny Neues Europa, vychádzajúce v Stuttgarte, uverejňujú údajné tretie fatimské tajomstvo. Ako prameň sa udávajú „diplomatické kruhy“ vo Washingtone a Moskve. Text sa stáva „diplomatickou verziou“ tretieho tajomstva a ako taký súčasťou literatúry o konci sveta. Hovorí sa, že rok predtým, na vrchole kubánskej krízy, dal Vatikán výťahy z neho k dispozícii Kennedymu a Chruščovovi, čím zabránil vojne medzi týmito veľmocami.
Čitatelia sa dočítajú o predpovediach
„veľkých trestaní v druhej polovici 20. storočia“. „Ľudstvo sa nevyvíjalo tak, ako to Boh očakával… Cirkev sa zatemní a vo svete nastane veľké pohoršenie. Oheň a dym budú padať z neba, voda oceánov sa vyparí, pena bude sipieť do neba a všetko, čo rovno stojí, sa prevráti. Z hodiny na hodinu budú umierať milióny a ďalšie milióny ľudí, a tí, čo ostanú žiť, budú závidieť tým, čo sú už mŕtvi. Kam sa človek pozrie, tam bude utrpenie, bieda na celom svete a úpadok vo všetkých krajinách.“
Vo vnútri katolíckej cirkvi sa predpovedajú veľké rozpory. „Kardináli budú proti kardinálom, biskupi proti biskupom. Uprostred ich radov sa usídli Satanáš.“
Tradicionalistickí katolíci interpretujú toto posolstvo okamžite v tom zmysle, že začiatok otvorenia cirkvi Druhým vatikánskym koncilom bola veľká chyba. Rozličné Máriine „veštkyne“ sa chytajú hrozieb fatimskej matky božej a varujú pred katastrofami apokalyptických rozmerov.
Corrado Balducci, prelát „Kongregácie pre evanjelizáciu národov“ píše v časopise Magazin 2000, že článok v Neues Europa dostatočne reprodukuje obsah tretieho tajomstva, takže už „oficiálne netreba nič uverejňovať“.
1964: Pápež Pavol 6. opakuje zasvätenie nepoškvrnenému srdcu pri záverečnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. To isté robí pápež Ján Pavol 2. vo Fatime roku 1982 a v rokoch 1983 a 1984 dvakrát po sebe v Ríme. Lucia Santosová má zakaždým námietky, že to malo nejaké formálne chyby a zasvätenie nebolo dokonané.
Po zrútení východného bloku v roku 1990 jasajú fanúšikovia Fatimy nad prvým vytúženým úspechom zasvätenia. No ostáva úplne nejasným, na čo sa má teraz Sovietsky zväz „obrátiť“. Historička Monika Haufová triezvo poznamenáva:
„Od zblíženia ortodoxných a katolíckych cirkví sme dnes rovnako ďaleko, ako sme boli v roku 1917.“ Dodáva, že ani rozpustenie Varšavského paktu nezvýšilo pocit mieru a bezpečnosti na svete.
2000: Senzácia: Počas návštevy Jána Pavla 2. vo Fatime zverejňuje kardinál Angelo Sodano bez varovania tretie tajomstvo veštkyne Lucie Santosovej, ktorá v tom čase ešte žije; zomrela v roku 2005. Na podklade krvavých špekulácií minulosti pôsobí obsah vcelku banálne.
Ide o muža v bielom oblečení, ktorý sa vlečie cez rozváľané mesto a na jednom kopci je zastrelený, spolu s početnými biskupmi, kňazmi a inými osobami. Anjeli zbierajú ich krv. Nad celou scénou sa vznáša panna Mária a anjel s mečom, ktorý hlasne vyvoláva: „Pokánie! Pokánie! Pokánie!“
Aj vatikánska Kongregácia pre veci viery, aj pápež Ján Pavol 2. komentujú tieto obrazy ako „udalosti, ktoré sa už zdajú patriť minulosti“, napríklad boj proti náboženskej viere v štátoch východného bloku, resp. atentát na pápeža 13. mája 1981 v Ríme.
Pre vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera, predsedu Kongregácie pre veci viery, ide pri cirkvou uznaných súkromných zjaveniach – teda aj pri fatimskom – o to, že „nám pomáhajú rozumieť znameniam doby, a dať na ne správnu odpoveď vo viere.“
Nedávno zomretý regenburský teológ a odborník na povery Dr. Josef Hanauer viedol túto myšlienku ďalej a nezdržal sa irónie:
„Za správnu vydávanú odpoveď už predsa dávno poznáme. Je to kľúčové slovo tretieho tajomstva: Pokánie! Pokánie! Pokánie! Viac ako 70 rokov sa svet modlil a robil pokánie. Nebolo to nadarmo. Rusko sa obrátilo a vo svete panuje od tých čias pokoj. Aspoň fanúšikovia Fatimy to veria. Možno.“
Literatúra:
Hanauer, J. (1996): Muttergottes-Erscheinungen: Tatsachen oder Täuschungen? (Zjavenia matky božej – sú to skutočnosti alebo zdania?), Karin Fischer Verlag, Aachen
Harder, B. (2003) Pater Pio und die Wunder des Glaubens. (Pater Pio a zázraky viery). Pattloch, München
Hauf, M. (2006): Marienerscheinungen. Hintergründe eines Phänomens. Patmos, Düsseldorf
Reisswitz, Celibát (2000): Das letzte Geheimnis von Fatima (Posledné fatimské tajomstvo). Pattloch, München
Scheer, M. (2006): Rosenkranz und Krigsvisionen (Ruženec a vízie vojny). Tübingen Vereinigung für Volkskunde e.v.
Erste Portugiesische Republik
Bianchi, L. (1987): Fatima – Medjugorje: Zwei Stationen auf dem Weg zur Rettung (Fatima – Medjugorje: Dve stanice na ceste k záchrane). Parvis, Hauteville
Hanauer, J. (2001): Das „Dritte Geheimnis von Fatima“ kommentiert und demaskiert (Tretie fatimske tajomstvo komentované a demaskované), vlastným nákladom, Regensburg
Poznámka prekladateľa: Asi ste si všimli, že pre poradie pápežov používam arabské číslice; nie som prvý. Nie je na čase opustiť číselnú sústavu, ktorá nemá znak pre nulu? Asi nie.
Prameň: Bernd Harder, Die Geheimnisse von Fatima, Skeptiker, 23/2, s. 85 – 91, 2010
Preložil Rastislav Škoda
Zaujímavý a poučný historický prehľad. Len jedna poznámka k slnečnému zázraku. Úkaz bol veľmi nezvyčajný, impozantný a javovo komplexný, i keď niektoré fázy úkazu neboli zhodne potvrdené všetkými prítomnými, ba dokonca niektorí prítomní nevideli vôbec nič. Je pravda, že bol opar po daždi a oblaky, no podľa svedectiev bolo slnko pred začatím úkazu jasné keď sa vynorilo medzi pretrhanými oblakmi. Jav trval údajne niekoľko minút (asi 10) a keby sa ľudia intenzívne pozerali do slnka čo len minútu, došlo by k vážnym poškodeniam zraku. Pokiaľ viem, nič také nebolo zistené, naopak existuje rad svedectiev, že ľudí oči neboleli. Masová hystéria, halucinácia alebo sugescia je prakticky vylúčená nakoľko bol jav pozorovaný aj desiatky kilometrov od miesta a tiež z dôvodu veľkého počtu rôznorodých svedkov; boli tam veriaci, ateisti, novinári, vedci, atď. Existujú aj iné pokusy o prirodzené vysvetlenia ako ten spomínaný v článku, no jedná sa len o hypotézy alebo domnienky bez solídneho vedeckého základu, t.j. bez schopnosti úkaz zreprodukovať. To čo sa stalo 13. októbra 1917 ostáva záhadou.
100730
Dominik,
Neverím na zázraky a od takejto viery každého odrádzam, lebo je to naklonená rovina vedúca k poverám. Každý pokus o vysvetlenie nejakého čudesného javu je mi milší ako zmierenie sa s tým, že vysvetlenie nie je na dlani a úkaz treba nazvať záhadou, čo je už len krôčik od zázraku. Ak pripustím jeden, otvoril som Pandorinu skrinku a uverím aj tým najneuveriteľnejším. Zásadne hľadám a zdôrazňujem slabé miesta „záhady“, napr. pri Fatimskom „tanci slnka“: 1. Ako to, že to všetci prítomní nevideli? Existujú zápisy výpovedí tých, čo nič nevideli? Koľkí videli a koľkí nie? – v percentách. – 2. Koľko boli tie desiatky km od centra „videnia“, kde sa tiež videlo a ako a kedy sa tie videnia v susedných dedinkách evidovali? – 3. Považujem za vylúčené, že išlo o astronomicky pozorovateľný jav; že by prístroje boli zaznamenali pohyby slnka či zmenu farby jeho svetla, keby tam boli bývali. – 4. Nechápem údaj, že Pius 12. prežil fatimské divadlo v r. 1950 vo Vatikáne. To predsa nemohlo byť nič iné ako jednoduchá autosugescia. – 5. Súhlasím so záverom úvah: Treba uzatvárať, že išlo o čisto subjektívny jav pri reakcii na hľadenie do slnka krátko po daždi, kedy je v pariacej sa krajine slnečné svetlo prechodne oslabené a účastník udalosti je vo zvýšenej miere vystavený masovej hystérii, halucináciám alebo sugescii. – 6. Veď Lucia upozornila dav ľudí na to, že slnko tancuje – bolo to potrebné? Nevsugerovala im to? Čakali na zázrak. – 6. „Iné pokusy o prirodzené vysvetlenia ako ten v článku“ by ma zaujímali.
Keď je reč o zázrakoch, zamyslene sa vraciam k rozhovoru Collinsa s Dawkinsom (Boh proti vede, Zošity humanistov č. 59, január 2007):
COLLINS: Ak ste ochotný povedať áno k Bohu, ktorý je mimo prírody, potom nie je nič nekonzistentné na súhlase k Bohu, ktorý robí zriedkavé návštevy prírodného sveta spôsobom, ktorý sa zdá zázračným. Ak Boh vydal prírodné zákony, prečo by ich nemohol porušiť, keď to považuje za potrebné? Ak prijmete myšlienku, že Kristus bol aj božskej povahy, ako to robím ja, potom jeho zmŕtvychvstanie ako také nie je veľký logický skok.
DAWKINS: Ak sa kedy pribuchnú dvere pred konštruktívnym preverovaním, je to pri slove zázrak. Stredovekému dedinčanovi by sa bolo rádio videlo zázrak. Môže sa diať veľa vecí, ktoré sa aj vo svetle dnešnej vedy dajú označiť za zázrak, ako by bola stredoveká veda označila Boeing 747. Collins rád používa výrazy typu „z perspektívy veriaceho”. Ak zaujmete postavenie veriaceho, strácate všetok prirodzený skepticizmus, ale tým aj vedeckú, ozaj vedeckú, dôveryhodnosť. Ľutujem, že som otvorený. (Collinsa nepresvedčil – ani Collins jeho.)
Rastislav, postoj, ktorý uvádzate je prirodzený a do veľkej miery s ním súhlasím. Naozaj si treba dať pri neznámom jave pozor na závery; človek má prirodzený sklon im pripisovať nadprirodzený alebo zázračný pôvod. Iste treba využiť všetky dostupné poznatky na vysvetlenie, no podmienka uznania prirodzeného vysvetlenia neznámeho úkazu je, že to musí byť hodnoverné a úplné vysvetlenie. Pokiaľ by sme sa uspokojili s čiastkovým prirodzeným vysvetlením neznámeho úkazu, spreneverili by sme sa kritickému a objektívnemu mysleniu. Presadzovanie prirodzeného vysvetlenia, ktoré zanedbá alebo ignoruje zásadné skutočnosti alebo detaily, nie je cestou k poznaniu ale k budovaniu ďalšieho mýtu. Jeden extrém by vystriedal druhý.
To, že pojem záhady nebezpečne zvádza človeka k zázraku je síce pravda, no nič to nemení na tom, že záhady, t.j. nevysvetlené javy a skutočnosti, skutočne existujú. Ak by nevhodnosť alebo nebezpečnosť nejakého pojmu bola určujúca pri chvatnom hľadaní každého prirodzeného vysvetlenia „krajšieho od čerta“, razom by sme opustili otvorené kritické myslenie a uviazli by sme v osídlach ideológie alebo prevládajúceho svetonázoru, čo sa aj bežne deje. Tento postoj ale hovorí, že dôležitejšie je udržať existujúce videnie sveta ako pripustiť faktickú existenciu neznámych a podivných javov. To je ale príklon k strnulosti a nie k otvorenosti ľudského myslenia. Tá strnulosť je do istej miery prirodzená; existencia neznámych alebo podivných javov v nás vyvoláva inštinktívny strach lebo máme do činenia s neznámymi silami, ktoré neovládame a ocitáme sa v neistote. V sebazáchove sa snažíme ich vylúčiť z mysle, ignorovať a keď to nejde tak rýchlo nájsť prvé ako-tak uspokojivé a hlavne upokojujúce racionálne vysvetlenie, len nech je to čím skôr preč. Tento prirodzený inštinktívny postoj ale nemôže byť ideálom pravej vedy ako cesty k poznaniu. Ak sa vyčerpajú všetky prirodzené vysvetlenia a k ničomu to nevedie, je nutné hľadať ďalej, odvážiť sa vstúpiť aj do temných vôd a hľadať tam alebo aspoň čestne prehlásiť, že daný jav sa nedá s dnešným poznaním vysvetliť. Na chválu vedy je, že to občas dokáže urobiť.
Neviem posúdiť povahu slnečného javu vo Fatime. Nemusí sa jednať o zázrak, môže ísť o nový fenomén ktorý zatiaľ presahuje naše chápanie. Ak sa predčasne odbije prvým narýchlo zbúchaným a neovereným racionálnym argumentom, je to len účelová z núdze cnosť. Slnečný jav má povážlivé množstvo serióznych podkladov a svedectiev, ktoré sa nedajú len tak odbiť; to by bolo číre ignoranstvo. Prirodzený skepticizmus je dobrý pri triezvom posudzovaní a vyhodnocovaní faktov, nie v zakrývaní si očí pred ich existenciou. Ak sa fakty slnečného javu vezmú vážne, potom tu máme naozajstnú záhadu.
Údaje a alternatívne vysvetlenia, na ktoré sa ma pýtate, sú v skratke zhrnuté vo wiki na
http://en.wikipedia.org/wiki/Miracle_of_the_Sun
a tiež odporúčam vygúgliť frázu „Miracle of the Sun“, kde sa dá nájsť aj rad svedectiev a ďalších informácií.
Clanok je tendencne (nepriatelsky) pisany a sliape si na jazyk. Napriklad pre rok 1921 pise „Vyslovene spomenie „tajomstvo“, ktoré jej matka božia zverila 13. júna, ktoré však dosiaľ len naznačovala.“ Pre rok 1927 vsak pise „O akom tajomstve? Dosiaľ o ňom nebola reč. Naraz je tu aj s príkazom zhora.“
pánu Konkolovi:
Citujme:
1921. …Vyslovene spomenie „tajomstvo“, ktoré jej matka božia zverila 13. júna, ktoré však dosiaľ len naznačovala.
17. decembra 1927 jej Ježiš „jasným hlasom“ prikázal, aby napísala všetko, čo jej Panna pri zjavení povedala; o tajomstve však má naďalej mlčať. O akom tajomstve? Dosiaľ o ňom nebola reč. Naraz je tu aj s príkazom zhora.
Pre mňa je rozdiel medzi tajomstvom medzi dvomi osobami, ktoré sa „len naznačuje“ (že existuje, čo nemusí byť isté) a tajomstvom medzi tromi osobami, pri ktorom tretia osoba (tu sám Ježiš Kristus) prikazuje, „že sa o ňom má mlčať“. Nikto si nešliape na jazyk. Chápem to ako teatrálnu inscenáciu, že sa tajomstvo postupne odhaľuje a pridáva sa mu na váhe. Nijako to nevybočuje z rámca udalostí.
Priznávam, že článok je tendenčný – preto som ho vybral. Má poukázať na slabiny „zázraku“, hoci viem, že je to námaha márna– počet pútnikov do Fatimy to nezmenší, žiaľ, ani počet tých, čo na ceste za zdravím do Fatimy (nespočetní zdraví aj postihnutí peši, na bicykli, súkromným autom, autobusom, vlakom, loďou, lietadlom) prídu k úrazu alebo aj o život. Slnko tancovalo – počul svet väčší nezmysel? Zachádzate ďaleko, ak tento nesúhlas nazývate neprieteľstvom.
Ak nieco je „vyslovene“ spomenute, nemozes povedat, ze „dosial o nom nebola rec“.
Veta „Poviem ti tajomstvo“ neznamená, že som ti to tajomstvo povedal. Ale hovorili sme o tajomstve! Naznačovali sme ho. Nič konkrétne sa zatiaľ nepovedalo. A keď vyšlo všetko najavo – bolo to fatimsky úžasné? Oplatí sa cestovať kvôli tomu do Fatimy? Naozaj vám neviem poradiť.
Povedal by som, ze to trochu prekrucas. V clanku si nepisal „Nič konkrétne sa zatiaľ nepovedalo.“, ale „Dosiaľ o ňom nebola reč.“ To je rozdiel – rec o nom bola. Bolo „vyslovene“ spomenute.
Aj Slováci dokážu blúzniť o slnečných zázrakoch.
Citujem:
Bolo to 4. júla 1992. Po ruženci som v tichu čakala na posolstvo. Zrazu pozriem hore… Okolo slnka sa vytvorila rubínová žiara, prechádzajúc do bledofialova a zo slnka sa stala prekrásna biela Hostia. Okolo nej bol prstenec. Potom sa Hostia rozostúpila napoly a na slnku sa vytvoril kríž, potom silueta Panny Márie, srdca a nakoniec jasličky. Rubínová farba sa zmenila na zlatú a vytvorila monštranciu bez podstavca.
JOZEF nám napísal:
„VSETKYM KTORY SA VYSMIEVAJU Z BOHA ALEBO SVATYCH VECI:TAK ASI ZA PRVE BY SOM CHCEL PODOTKNUT ,ZE JA AKO KRESTAN-KATOLIK VERIM SAMOZREJME V BOHA A V JEZISA KRISTA AKO SVOJHO VYKUPITELA A TU CHCEM PODOTKNUT ZE NIET INEJ CESTY AKO SA DOSTAT K OTCOVI LEN CEZ SYNA TO ZNAMENA ZE ANI PANNA MARIA ANI ANJELI MI MI CESTU K BOHU NEZABEZPECIA LEN VIERA V JEZISA KRISTA AKO SVOJHO SPASITELA A BOZIEHO SYNA JE JEDINOU CESTOU AKO SA DOSTAT K BOHU.“ ……… a takto to ide 34 riadkov.
Súdime, že ukážka prvých sedem riadkov stačí na dôkaz, že čitateľov tejto stránky neochudobňujeme o čitateľský zážitok, ak pokračovanie Jozefovho vyznania viery neuverejňujeme.
Teda: JOZEF,
– príspevky nie sú rébusy na riešenie. Nemôžu sa písať ako špionážne depeše len veľkými písmenami bez diakritických a interpunkčných znamienok. Už toto by stačilo, aby príspevok neprešiel redakčnou kontrolou. Situáciu zhoršuje veľký počet gramatických chýb (7 ypsilonov).
– z 34 riadkov sa len dva-tri zďaleka týkajú fatimského zjavenia, ostatné sú všeobecné úvahy o Vašej viere v Boha; nechcite po mne, aby som trpel Vašu reklamu na mojom plote. Čítali ste niečo od ateistu pre ateistu na stránke Katolíckych novín alebo Posla?
– ak diskusia, tak k veci. Píšete, že fatimské zjavenie „je cirkvou oficiálne uznané“.
Katechizmus katolíckej cirkvi k tomu hovorí v odseku 67: „V dejinách sa vyskytli zjavenia, ktoré sa označujú ako ‚súkromné‘ a niektoré z nich cirkevná autorita uznala ako pravé. Nepatria však do pokladu viery.“ Fatimské zjavenie je jedno z nich, ale ani katolík mu nemusí veriť. Ich dôveryhodnosť bola vyhlásená bez nároku na neomylnosť pápeža; nie sú to dogmy. Cirkevné dištancovanie sa od mnohých Máriiných zjavení je (teo)logický dôsledok axiómu, že božské zjavenia sa prestali vyskytovať smrťou posledného apoštola.
Odporúčam stránku http://charismatismus.wordpress.com/2011/06/28/mussen-katholiken-an-fatima-lourdes-etc-glauben/.