K teórii a praxi humanistickej výchovy

Poďakovanie

Ďakujem Nadácii Johna Deweya, že mi poskytla štipendium staršieho vedeckého pracovníka. Umožnilo mi dokončiť túto knihu. Je napísaná v duchu filozofie Johna Deweya, ktorému budem navždy vďačný.

Paul Kurtz

 

Úvod: Život mimo raja

Poznanie dobra a zla

Deje sa vôbec niečo, ak je boh mŕtvy? Je človeku všetko dovolené, ak sa zriekne viery v božského stvoriteľa? Zrúti sa bez viery a náboženstva morálka?

V románe Fiodora Michajloviča Dostojevského Zločin a trest Raskoľnikov okradne a zavraždí dve staré ženy, lebo nemá nijaké morálne zábrany, ktoré by krotili jeho vášeň. Zákon nekontrolovateľného zaujatia sa rozbieha a mladý veriaci sa mení na nihilistu. Bez Boha, kričí Dostojevskij, nemá ani život, ani svet nijaký zmysel. Bez doktríny o Božej odmene a spáse neexistuje podľa Dostojevského základ morálnej povinnosti a zodpovednosti. Kde niet morálnych hodnôt, tam je len vlastný rozmar a nespútaná túžba. Ľudská existencia je iba záchvev čohosi pominuteľného medzi dvoma zabudnutiami. Všetko je dovolené. Človek sa oddáva pôžitkárstvu a sebazbožšťovaniu. Niet miery pre dobro a zlo, správne a chybné. Ľudská realita nemá morálny rozmer.

Tento pochmúrny obraz nie je správnym vyjadrením ľudskej situácie. Práve naopak. Len keď sa odvážime na výpoveď, že boh neexistuje, prídeme k poznaniu, že ľudské bytosti sú autonómne a že sme zodpovední za naše osudy, ako aj za osudy našich blízkych. Iba ak podnietime svoju odvahu a múdrosť na vytvorenie racionálnej etiky, založenej na realistickom pohľade na prírodu a na poznaní zásadného významu všeobecných morálnych pravidiel slušného správania. Len tak vybudujeme ozajstnú sekulárnu spoločnosť a budeme môcť žiť podľa humanistických zásad a hodnôt.

Teisti popierajú možnosť mravnosti bez boha. Podľa biblického mýtu Adam a Eva stratili Božiu milosť, lebo nepočúvli Boha. Boh im dovolil jesť ovocie zo všetkých stromov rajskej záhrady, okrem stromu poznania dobra a zla. Takto vlastne človeku zakázal, aby sám hľadal etické hodnoty. … Žena odpovedala hadovi: „Ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: ‚Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.‘“ (Gn. 3,3).[1] Eva však videla, že ten strom má chutné ovocie, ktoré je pekné aj na pohľad, a že je to strom hoden záujmu, lebo dáva poznanie. Jedla preto z toho ovocia a nahovorila Adama, aby aj on tak urobil. To tak rozhnevalo Boha, že oboch vyhnal z raja: Eva odteraz bude v mukách rodiť svoje deti a bude jej vládnuť muž. Adam bude ťažko orať svoju brázdu a bude v pote tváre dorábať svoj chlieb. Adam a Eva a ich potomstvo budú mrieť, nesmrteľnosť stratili. Z toho všetkého vyplýva poučenie, že Boh nechcel, aby ľudia vedeli posúdiť, čo je pre nich dobré a čo zlé. Mali byť iba poslušní Božiemu príkazu.

Nespočetné množstvo osvietených mužov a žien však opustilo ilúzie teistického náboženstva a napriek tomu viedli mravne bezúhonný život. Inšpirovali ich ušľachtilé ideály a morálne hodnoty. Využívali svoje poznatky o dobre a zle, prekypovali láskou k dobrému životu, boli solidárni s inými ľuďmi, venovali sa dobročinnosti, boli spravodliví. Nezriekli sa svojich plánov a projektov, ani vôle žiť. Vedu a technológiu, filozofiu a poéziu, všetky výdobytky civilizácie a vyspelej kultúry vytvoril ľudský dôvtip a zanietenie. Bezmenní svetskí hrdinovia v priebehu mnohých generácií prišli na to, že život je plný príležitostí a v tom spočíva jeho zmysel. Aj keď boli neveriaci, nevzdali sa úsilia o dobro druhých a nikdy v živote nezapreli morálne hodnoty a normy.

Napriek tomu však ešte aj dnes, podobne ako voľakedy, počúvame známe litánie stúpencov nadprirodzených náboženstiev: Bez viery v Boha je všetko stratené, bez oddanosti božím prikázaniam nás premôže korupcia a hriech.

Náboženské posolstvo je lákavé: viera v transcendentného boha je dominantný mýtus ľudských dejín. Na základe ľudských predstáv vytvorili básnici a proroci božskú bytosť, ktorá odráža ich predstavu o človeku. Vynašli ju, aby spĺňala ich najhlbšie želania: Boh stvoril vesmír. Všetka mravnosť teda musí vychádzať z neho. Sme tu na základe božieho plánu, tvrdia teisti, aj keď je ten ich transcendentný Boh zahalený do veľkých tajov a závoj sa dá len nepatrne poodhaliť metaforami a symbolmi, pomocou ktorých by ho chceli opísať. Tvrdia, že našou základnou morálnou povinnosťou je uznať Boha za jediný prameň mravnosti.

Pre teizmus je podstatné učenie o spáse: Boh spasí ľudí od hriechu a smrti a dá im večnú blaženosť. Ak niekto chce dosiahnuť túto odmenu,musí v prvom rade veriť v boha. Sú teológovia, čo si myslia, že už sama viera stačí na spásu. Iní hlásajú, že na spásu treba konať aj dobré skutky. A tak vedú k spáse rozličné cesty kresťanov, židov a moslimov, ale výsledok je vo všetkých prípadoch podobný.

Sú tí, čo zavrhujú teizmus, zlí a bez akýchkoľvek morálnych cností? Isté je, že viera v boha nie je zárukou morálnej cnosti. Vždy bolo veľa ľudí, čo vyznávali vieru a žili nemorálne. V zákutiach histórie sa skrýva veľa ich nehanebností. Niet pochýb, že strašných činov sa dopúšťali rovnako veriaci ako neveriaci, kresťania aj ateisti, židia aj hinduisti, moslimovia aj absolutisti, teisti aj sekularisti. Nemravnosť nepozná hraníc. Od Kaina, ktorý zabil svojho brata Ábela, cez Caligulu, Atilu, Džingischána, Torquemadu, Cézara Borgiu, Hitlera a Stalina nemorálni ľudia zaplavujú zem krvou nevinných. Nie je teda správne tvrdiť, že svätí v dejinách boli iba tí, čo žili vo zväzku s cirkvou a chrámami a hriešni iba tí, čo žili mimo nich.

Podľa biblie je najhoršie zlo a príčina straty božej milosti to, že človek jedol zo stromu poznania dobra a zla, že sa teda pustil do hľadania etických princípov a hodnôt na základe vlastného uvažovania. Civilizácia však pozná príklady mnohých hlboko morálne založených ľudí, ktorí jedli zakázané ovocie z tohto nádherného stromu a žijúc mimo raja spoznali základné etické hodnoty a pravdy. Tieto potom určovali ich konanie, v ktorom sa spoliehali len na seba samých a brali ohľad na druhých.

Etika bez boha

Pre tých, čo žijú mimo raja a rozprávanie o raji považujú za mýtus, vesmír nie je postavený podľa božského plánu, ani nemá účel. Podľa nich je našou prvou povinnosťou starostlivo pestovať strom poznania dobra a zla, a nie vyhýbať sa mu. Ukázalo sa, že aj keď odpadne trest alebo strach z božej odplaty, ľudia nezačnú hneď kradnúť, znásilňovať a vraždiť. Aj bez božských sankcií vedia byť čestní, hovoriť pravdu, byť uvážliví a spravodliví, a nielenže môžu, ale aj skutočne rozvíjajú v sebe cit zodpovednosti voči druhým. Vo svojom vnútornom živote nezúfajú, nestanú sa nihilistami. Nie je pravda, že budú ignorovať štandardy občianskej slušnosti, zdegenerujú na blahobytných boháčov a oddajú sa orgiám. Existuje silná humanistická motivácia etického správania. Ak sa odstránia náboženské základy, mravnosť sa nezrúti, ani hedonistický egoizmus sa nestane bežným pravidlom.

Etický a sekulárny humanizmus, ktorého základy chcem vysvetliť v tejto knihe, sa zakladá na vedeckej a naturalistickej teórii prírody a ľudskej prirodzenosti a rozvíja sa z racionálneho poznania dobra a zla. Tradičné ortodoxné náboženstvá, vychádzajúce zo Starého a Nového zákona, z koránu alebo iných takzvaných posvätných dokumentov, sú poznamenané uvažovaním v kruhu. Najprv implicitne predpokladajú určitý súhrn morálnych hodnôt a potom sa snažia odôvodniť ich odvolávaním sa na transcendentný prameň. Pri kritickom skúmaní sa však ukáže, že tajuplná bytosť vynáša na oltár len hodnoty, ktoré sa uznávajú už oddávna. Vôbec netreba, aby si človek vymýšľal boha, ktorý mu prikáže morálne pravidlá, ktoré už aj tak dozreli v jeho mysli a svedomí.

Ľudia, čo sa v snahe odôvodniť svoju vieru v určitý súhrn prikázaní alebo etických princípov odvolávajú na bibliu alebo korán, klamú seba samých, lebo teistické náboženstvá sú len výsledkom ľudskej predstavivosti a nezodpovedá im nezávislá skutočnosť. Je veľkým omylom považovať nejaký čin za dobrý alebo zlý, za správny alebo chybný v mene boha, ak ho takto posudzujeme už v rámci jeho historickej kultúrnej tradície a až dodatočne bude schválený alebo odsúdený cirkevnými doktrínami a inštitúciami. Idea boha je synonymom pre naše najvyššie morálne ideály. Boha chápeme ako normu na meranie našich utrpení a vkladáme do neho naše nádeje. Vzývame ho, aby nás prinútil k poslušnosti. Ľudia dobre vedia, že je nemorálne a škodlivé kradnúť a vraždiť, a preto posilňujú sankcie proti týmto činom tým, že ich vydávajú za božie prikázania: „Nepokradneš“ a „Nezabiješ“ vraj povedal sám boh.

Božské sankcie sú však len doplnkom hlboko zakoreneného morálneho odporu proti takýmto činom. Všetky etické systémy sú spradené z materiálov ľudských túžob a snažení. Ak teisti trvajú na svojom presvedčení, že ich morálne ideály sú inšpirované božským vnuknutím, a teda nemenné, je to iba maska sebaklamu. Niet presvedčivého dôkazu, že Mojžiš dostal desatoro od „Toho“, čo hovoril z výšav, že morálne podobenstvá Kázne na hore sú od Boha, ktorý mal vtedy podobu Ježiša, alebo že anjel Gabriel doručil koránový morálny zákonník Mohamedovi – hoci veriaci zotrvávajú vo svojom presvedčení, že tieto zázračné veci sa naozaj udiali.

Vo svojej predošlej knihe Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov[2] som ukázal, že tieto vyhlasovania zjavení nie sú ničím podložené. Podľa mojej mienky sú to produkty ľudskej obrazotvornosti a vyjadrujú túžbu mysle nájsť a pochopiť konečný význam javov ako odpoveď na životné tragédie. Sú to mýty útechy a učarovania, umožňujúce vymaniť sa z obmedzenosti ľudského položenia, smrteľnosti života a konečnosti smrti. Posilňujú ich religiózne morálne systémy, predpisujúce odpustkové modlitby a prísne morálne zásady, oslavné obrady a stavanie svätýň na hromadné vzývanie a klaňanie sa.

Často sa kladie rozhodujúca otázka: Ak sú všetky morálne systémy produktom ľudskej kultúry a ak ich zbavíme klamného náboženského nánosu, ktorý ich posväcuje, bude ešte možné viesť skutočne mravný život, v ktorom sa vyvinie zodpovedná morálka? Je možné vybudovať sekulárne etické spoločnosti?

Úlohou tejto knihy je ukázať, že existuje objektívna a pozitívna humanistická báza etického správania sa. Pre plné rozvinutie etického života sa však v prvom rade treba zbaviť pút teistických ilúzií a zaujať nové stanovisko tvorivého rozvoja. Hodnoverná mravnosť, dôležitá pre rodiace sa civilizácie, môže vzniknúť len vtedy, ak sa zbavíme kmeňových obmedzení našej starodávnej minulosti a vykročíme na cestu tvorby nových kritérií etických hodnôt a zásad tak, že si osvojíme dobré a zavrhneme nepodstatné a falošné.

Nanešťastie všetky minulé morálne systémy, obyčaje, spoločenské zvyky a tradície ustanovili a posvätili náboženské autority. Každá kultúra potrebuje pevný rámec morálnych zásad a hodnôt, podľa ktorých predpisuje žiť a ktoré riadia správanie, definujúc hranice dovoleného a nedovoleného. Sociálny život sa môže rozvíjať len vtedy, ak nejaký takýto systém existuje. Morálne pravidlá, ktoré sa považujú za najdôležitejšie, sa včlenia do legislatívy a posilnia zákonom. V priebehu dlhej histórie ľudstva sa mravnosť vždy nerozlučne spájala s náboženstvom a jej zásady a hodnoty podporovali kňazi a schvaľovali teológovia.

Sociálne a technologické zmeny prebiehajú dnes tak rýchlo, že sa už nemožno obzerať späť do minulosti na primitívne civilizácie kočovníkov a roľníkov a na uctievané náboženstvá, ktoré vtedy vznikli. Tam nemožno hľadať základ našich morálnych princípov, aj keď sa ľudia zo zásady radi držia pevnej pôdy včerajška, ak z nej môžu čerpať istotu a pokoj. Ortodoxné náboženstvá kladú prekážky sociálnemu pokroku a brzdia tvorivosť postmodernej technologickej spoločnosti. Tým vyjadrujú tragickú Faustovu tému, že túžba po poznaní má svoje hranice, že človek nikdy nenájde plné uspokojenie ani v sebe, ani vo svete okolo seba a že toto hľadanie sa raz skončí jeho vlastným zánikom. Preto si niektorí bojazlivejší ľudia želajú spútať džina modernej vedy a technológie a zahnať do späť do fľaše. Smútia za absolútnymi morálnymi istotami dávnej minulosti. Títo stúpenci autoritatívnych štruktúr sa kŕčovito pridŕžajú starých zvykov, obávajú sa zmien a nedôverujú nijakej experimentálnej revízii morálky.

Teistické systémy morálky, ktoré sa snažia zachovať archaické predpisy minulosti, majú len vymyslené a klamné základy. Rímsky katolicizmus, ortodoxné židovstvo, fundamentalistický protestantizmus a absolutistický islam, každý so svojimi intenzívne zanietenými veriacimi, hádajú sa navzájom o základných článkoch svojej viery. Okrem toho sa však v jednom šíku stavajú skoro proti každej revízii morálnych predpisov, čiastočne prekonaných modernou vedou a čiastočne bezvýznamných pre dnešné potreby. Staré náboženstvá sa často stavali proti sexuálnej slobode, proti oslobodeniu žien, proti emancipácii diskriminovaných menšín, proti uznávaniu odlišných životných štýlov a proti vytváraniu svetového spoločenstva. Vždy sa usilovali zmraziť staré dogmy údajnou nemennosťou absolútna. Skrývali svoje deti pred rozrastajúcimi sa horizontmi výchovy a priam sa triasli hrôzou pri každom stretnutí s novými myšlienkami a novými hodnotami. Musíme prekonať takéto nepriepustné morálne systémy, založené na transcendentálnych pokušeniach a okultných obrazoch skutočnosti. „Nijaké božstvo nás nemôže spasiť,“ musíme si stále opakovať, „musíme sa spasiť sami“[3] – a najmä musíme sa zbaviť nezmyslov a omylov našich predkov.

Nie boh, ale my sami sme zodpovední za náš osud. Musíme si preto sami vytvoriť svoj vlastný etický svet. Musíme sa usilovať prebudovať slepú a s naším vedomím zrastenú morálku na novú, založenú na racionálnom uvažovaní. Zachováme pritom z minulosti všetko, čo v nej bolo dobré, ale vypracujeme nové etické princípy, posudzujúc ich podľa dnešných dôsledkov a sústavne ich overujúc v každodennom živote. Humanistická etika opúšťa mytologické fantázie a konfrontuje človeka s jeho skutočnosťou; tým je čestnejšia a zodpovednejšia ako transcendentálna morálka.

Stojíme pred veľkou výzvou: je možné vybudovať platný etický systém bez viery v nadprirodzené? Vieme zostaviť svojbytné etické zásady a hodnoty, ktoré dajú jednotlivcovi rozumný životný cieľ? Môžu sekularisti a humanisti vypestovať v ľuďoch ozajstný pocit zodpovednosti voči iným? Úlohou tejto knihy je začať tento proces a analyzovať hlavné črty humanistickej etiky.

Ježiš, Mojžiš a Mohamed verzus Sokrates

Sú dva protichodné prístupy k morálke a etike. V celom priebehu vývoja ľudskej kultúry boli v trvalom konflikte. Prvý najlepšie predstavujú Ježiš, Mojžiš a Mohamed, ktorí učili, že morálne zásady sú inšpirované bohom a vyhlásili ich za záväzné bez akejkoľvek snahy o racionálnu definíciu alebo odôvodnenie. Pre druhý je typický Sokrates, usilujúci sa využívať rozum na definovanie a ospravedlnenie svojich etických ideálov, ktoré navyše sústavne kriticky preveroval.

Transcendentálna teistická morálka je viera, že mravnosť musí mať svoj pôvod v božskom prameni. Korene má vo viere v božské zjavenie a podporuje ju tradícia viery, zakladajúca sa na autorite. V západných civilizáciách je základom morálky judeo-kresťanstvo s talmudom a bibliou, v islamskom svete korán. Iné tradície nachádzajú žriedla útechy v iných posvätných textoch, ktoré sa zachovali z dávnej minulosti, alebo boli len nedávno zostavené – „zjavené“, ako hovoria ich stúpenci.

Humanistická etika sa zakladá primárne na tom, ako človek sám pociťuje dobro a zlo. Podobne ako teistická morálka je taká stará ako západná civilizácia. Prvú inšpiráciu nachádza v gréckych antických textoch, najmä vo filozofii sofistov, Platóna, Aristotela, Epikura a Epiktéta; je to úsilie rozumom odôvodniť etické správanie. Hľadanie racionálneho základu mravnosti sa potom trvale vinie dejinami etiky a nachádzame ho napríklad v spisoch Spinozu, Kanta, Benthama, Milla, Moora, Russella a Deweyho. Napriek tomu treba mierniť humanistu v jeho dôvere v silu racionálnej etiky v ľudských záležitostiach. Ľudia vybudovali množstvo katedrál, chrámov a mešít na zasvätenie zvestí Ježiša, Mojžiša aj Mohameda a zbožňovali ich pre ich božské vnuknutia. Je však len málo chrámov na počesť rozumu. Ani Sokrata, ani jeho nasledovníkov nasledujúce generácie nezbožštili. My sme však stavali gymnáziá a univerzity, výskumné ústavy a vedecké organizácie, nemocnice a múzeá. Používali sme sekulárne, sociálne a politické inštitúcie modernej spoločnosti v snahe vytvoriť lepší život pre všetkých. Pre príliš mnohých ľudí v tomto modernom svete však morálka ešte dodnes spočíva na božskom zjavení – nevedia pochopiť, ako môže byť človek morálny, keď neverí v boha.

Nedosiahli sme konečne ten bod ľudských dejín, keď sa dá definitívne rozviesť pradávne manželstvo náboženstva a morálky? Neprišiel čas, keď treba morálny život od základu zmeniť na podklade kritického etického skúmania a hľadania? Táto transformácia sa vlastne začala už za takzvaných pohanských čias, ale bola takmer celkom zabrzdená v obdobiach stredovekého temna. Od renesancie, úsvitu moderných vied a osvietenstva sa sekularizujúce úsilia moderného sveta ustavične pokúšali odpútať náboženstvo od mravnosti. Neprišiel čas, aby sme pomohli urýchliť rozvoj samostatnej a nezávislej etiky na podklade kritického intelektu a posilnili jej vplyv založením nových inštitúcií budúcnosti?

Je zaujímavé, že dnešní hlasní kritici humanistickej etiky akoby nič nevedeli o bohatom intelektuálnom dedičstve, ktoré nám zanechali filozofi, ktorí rozmýšľali o význame slov ako dobro, hodnota, správny a spravodlivosť, ako aj o otázkach týkajúcich sa záväzku a povinnosti, subjektívnosti a objektívnosti. Dnes ide o životaschopnosť reflexívnej etiky, lebo filozofi už dávno dokázali, že v oblasti etiky sme schopní rozumne voliť aj bez teologického usmerňovania a že etika môže byť samostatným predmetom skúmania. Metaetika – úvaha o zmysle morálnych pojmov a koncepcií a epistemológia etických úsudkov – je len krok od normatívnej etiky. Podľa mojej mienky nestačí rozumieť všeobecným základom etiky; musíme vedieť stanoviť konkrétne hodnoty a akčné zásady správania. Potrebujeme ponuku praktických návodov pre uvažujúcich a o etiku sa zaujímajúcich ľudí.

Transcendentálna teistická morálka často vyhlasuje za absolútny, bohom daný príkaz len to, čo už dávno a v nejednom prípade odráža prevažujúcu morálnu tradíciu ľudí. Oproti tomu filozofická etika chce nájsť prijateľné racionálne odôvodnenie každodenného správania. Medzi týmito dvoma prístupmi k morálke je veľký rozdiel. Prvý predkladá ako smernice rad nediskutovateľných absolútnych nariadení, druhý ponúka určité fakty na zváženie, rozbor a prípadnú úpravu.

Keď sa filozofi pustia do skúmania etiky a začnú uvažovať o morálnych hodnotách, zmocnia sa morálnych absolutistov zlé pocity. Ak skeptici poukážu na to, že pri morálnych úvahách sa často vyskytujú konflikty medzi právami a povinnosťami, medzi vecami a hodnotami, a ak skonštatujú, že rozhodnúť sa dá len vo vzťahu ku konkrétnej situácii, ich kritici spustia pokrik proti „situačnej etike“. Zdôrazňujú stálosť svojich morálnych štandardov a trvajú na tom, že bez večných právd etiky niet. Sťažujú sa, že namiesto radikálneho „Musíš!“ a „Nesmieš!“ hovoria etici len o racionálnych hodnoteniach, poľahčujúcich okolnostiach a jemných rozdieloch obsiahnutých v etických úvahách. „To nestačí!“ je záver teistu na margo humanistickej etiky; teista lačnie po istotách.

Etické hľadanie je podstatná ľudská činnosť a všetci ľudia by sa jej mali do určitej miery venovať. Absolutisti proti tomu majú námietky, lebo sa boja, že by to mohlo podkopať presvedčenie veriacich. Je však nad slnko jasnejšie, že žiť počestným životom a mierumilovne spolupracovať so svojimi blížnymi možno aj bez odvolávania sa na nadprirodzené absolútne hodnoty alebo teistické príkazy. Absolutizmus je dokonca nebezpečný, lebo sa ľahko môže premeniť na samoľúby fanatizmus, ktorý môže vyvolať intenzívny konflikt, a to najmä v pluralistickom svete, kde spolu súťaží viacero spoločenských systémov.

Nijako nemám v úmysle odsúdiť všetko, čo je v mravnosti náboženské. Bolo veľmi dobré, že mravnosť vnukla ľuďom záujem o druhých ľudí, vážila si bratstvo medzi ľuďmi a nabádala na dobročinnosť. Na druhej strane boli teisti pri hlásaní svojho učenia často superkritickí a neznášanliví a stavali proti sebe rozličné teológie. Niet záruky, že by viera v boha-otca navádzala na etiku skutočného bratstva medzi ľuďmi. Naopak. Prísna poslušnosť voči jednotlivým náboženským systémom v minulosti neraz vyvolala strašné bratovražedné vojny. Samozrejme, je rozdiel medzi fundamentalistickými náboženstvami, ktoré trvajú na nemennosti zákona, a medzi náboženskými etikami hľadajúcimi dorozumenie, ovplyvnenými už takými humanistickými hodnotami a zásadami, ako je tolerancia, ktoré interpretujú niektoré svoje náboženské predstavy ako metaforické obrazy a pri morálnej voľbe pripúšťajú filozofické uvažovanie. Netreba pripomínať, že ide len o prvú formu náboženstva, proti ktorej mám v tejto knihe rozhodné námietky.

Etické systémy založené na nadprirodzených javoch charakterizuje nižší stupeň morálneho vývoja jednotlivca i spoločnosti, najmä keď prílišne zdôrazňujú poslušnosť voči prikázaniam a meravo lipnú na zákonoch, namiesto samostatnej voľby. Oproti tomu humanistické etiky majú za cieľ vychovať dospelých jedincov schopných eticky uvažovať. Či nepovieme, že ten, kto je ochotný vziať na seba zodpovednosť za svoje činy, dosiahol vyšší stupeň morálneho vývoja? Jeho voľba sa nezakladá na slepej poslušnosti voči nejakému zákonu, ale na procese zodpovedného etického hľadania.

Vedie humanizmus k morálnej úbohosti, ako mu to vyčítajú jeho kritici? Vládnu v srdci humanistu draví a bezohľadní démoni? Je humanizmus bezcitný ku slušnému ľudskému správaniu a nezaujíma sa o potreby druhých? Humanisti môžu oprávnene poprieť otcovstvo týchto foriem nemorálnosti. Z ničoho nevyplýva, že by sa bez viery v božský poriadok vytratil z ľudskej mysle všetok zmysel života, alebo že by bez božej pečate na vesmíre nebolo nič eticky významné. Nihilizmus nie je jedinou alternatívou teizmu a nie je ani pravda, že len „vyšší“ teistický stupeň prikázaní udrží na uzde surové ľudské vášne. Mnohí transcendentálni teisti nepoznajú jemnejšie odtiene etického života alebo sú k nim necitliví. Sú úplne v zajatí neznalosti komplexnej povahy etickej voľby.

Dôležitá je skutočnosť, že všetky morálne a etické systémy sú ľudské svojím pôvodom, obsahom aj funkciou. Veriaci iba podlieha sebaklamu, ak si namýšľa, že jeho mravnosť je boží príkaz. Mýli sa, ak tvrdí, že len bohom intoxikovaní kresťania, ortodoxní židia, pobožní moslimovia alebo oduševnení hinduisti môžu byť morálni. A keďže všetky náboženské systémy mravnosti sú plody ľudskej kultúry a vynašli aj udržujú ich ľudia, usvedčuje to z klamstva vyhlasovanie, že by ľudia nemohli svojimi vlastnými silami vytvoriť morálny kódex alebo sa správať morálne.

Samozrejme, existuje alternatíva k obom etikám, k teistickej aj humanistickej. Je ňou amorálny život, keď jednotlivec mravne nedospeje a ostane bezcitný voči potrebám druhých, sebecký v honbe za radosťami alebo zaujatý mocou len vo svoj vlastný prospech. Takýto je život nedisciplinovaného jednotlivca, ako ho predstavuje podľa Platónovho opisu Trasymachos v Ústave. Je to veľmi neporiadny život a keby sa neobmedzoval, viedol by k tyranstvu, nešťastiu a k pohromám. Filozofi a humanisti vždy poukazovali na sebaničivý charakter bezuzdného hedonizmu a namysleného egoizmu.

Lenže alternatívou teistickej etiky nemusí byť amorálnosť. Je isté, že teistické etické systémy znamenali významný krok vpred od morálneho barbarstva, keď predpisovali ľudskému správaniu určitý stupeň poriadku, obmedzovali divošstvo a egoizmus, civilizovali ľudí. Dá sa povedať, že náboženská mravnosť aspoň schladila hrubé vášne. Zároveň však sklamala, lebo náboženské etické systémy zaostávajú o jeden až dva stupne za vyšším stupňom intelektuálneho a etického vývoja. Som presvedčený, že ak chceme vyrásť zo štruktúr vlastných obdobiu morálneho detstva ľudského rodu, treba definovať a vyžadovať racionálny humanistický prístup k etike. Som si istý, že humanistická etika môže byť spoľahlivou základňou morálneho správania, etickej dokonalosti a ľudskej zodpovednosti. Navyše môže inšpirovať trvalý záujem o ľudské práva a dobro celého ľudstva.

Knihu si možno objednať v humanistickom kníhkupectve Alternatíva.

---

[1]: Citáty sú podľa Svätého písma Starého i Nového zákona (Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996).

[2]: KURTZ, Paul, The Transcendental Temptation: A Critique of Religion and the Paranormal, (Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov; Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1986).

[3]: KURTZ, Paul, (ed.), Humanist Manifestos I and II, (Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1973).

Kniha na stiahnutie, vo formáte PDF: Zakázané ovocie: Etika humanizmu.