Faye Flamová

Ľudstvo nie je dokonalé dielo. Ako produkt evolúcie sa jeho dizajn ukazuje ako nedbanlivý, napoly ryba, napoly opica.

„Ó, aké úžasné dielo je človek,“ napísal Shakespeare dávno pred tým, ako Darwin upozornil, že s nami nebolo veľa práce. Ten istý pracovný postup, ktorý vytvoril náš rozum, reč a umelecký cit, zanechal nás tu s herniami/výklopmi, mužskými prsnými bradavkami, zaklinenými zubmi múdrosti, plynatosťou zažívacích orgánov a čkaním.

Proti idei tzv. inteligentného dizajnu – názoru, že na vysvetlenie života nestačí vývoj, ale je potrebný plán – uvádzajú niektorí učenci námietku, že pri bližšom preskúmaní vyzeráme, ako keby nás bol poskladal niekto, kto poriadne nečítal návod na použitie alebo odviedol nepodarené dielo.

Ako produkt evolúcie však naše anatomické zákruty dostávajú vysvetlenie, píše vo svojej novej knihe Your Inner Fish (Vaša vnútorná ryba – Pantheon Books) chicagský profesor anatómie a poľovník na fosílie, Neil Shubin. Ak sa zameriame na naše menej vznešené črty, pomôže nám evolučná biológia rozptýliť jeden z najrozšírenejších a až tragických omylov okolo darvinovskej evolúcie – že táto smeruje k dokonalosti a že človek je koruna tvorstva, sediac na vrchole akéhosi vysokého rebríka.

Toto chybné vysvetľovanie vývoja súvislo s eugenickými hnutiami začiatku 20. storočia a nacisti ho rozšírili na ideál svetlovlasého modrookého germánskeho človeka.

„Darwin takým veciam neveril, ale iní, čo mali nábožnejší pohľad na svet, smerovali k chápaniu vývoja ako trvalého pochodu k vrcholu ľudskosti“ – píše filadelfský etik Art Caplan, ktorý sa veľmi zaoberal témou eugenických hnutí.

Podľa dnešného chápania evolučnej biológie nesmeruje vývoj prírodným výberom vôbec nikam – on len upravuje existujúce tvory tak, aby víťaznejšie súťažili medzi sebou v stále sa meniacom životnom prostredí.

Pochopiť niečo, čo je také bežné ako vývoj čkania, pomáha vysvetliť niektoré hlboko nesprávne názory o podstate života a ľudstva.

Zvuk čkania je ozvenou našej pradávnej minulosti ako ryby a amfíbie/obojživelníky pred asi 375 miliónmi rokov, vraví Shubin. V skutočnosti je to kŕč/spazmus, vyvolávajúci prudký vdych, po ktorom nasleduje rýchle uzavretie horných dýchacích ciest lalokom kože, známym pod menom glottis (hlasivka). Najlepšie sa mu odpomôže zadržaním dychu už pri prvých začkaniach, radí Shubin.

Ak ste sa o to nepokúsili, ťažko to prestane. To ste sa vrátili k starodávnemu spôsobu dýchania, riadenému mozgovým kmeňom, ktorý pomáhal obojživelníkom dýchať, prepúšťajúc vodu cez žiabre, ale nepúšťajúc ju do pľúc. „Žubrienky normálne dýchajú akoby čkaním, štikútaním,“ vraví Shubin.

Hlavnou témou Shubinovej knihy je, že za väčšinu našej anatómie vďačíme svojim zvieracím predkom. „Orgány, ktoré sa kedysi vyvinuli kvôli jednému usporiadaniu, sú teraz preorientovávané na iný účel. Ak skúmate ľudské telo, vidíte vrstvu za vrstvou našej histórie. Prvá vrstva je to, čo máme spoločné so šimpanzmi a gorilami. Potom prídu na rad myši a kravy, a hlbšie sú relatívne podceňované vrstvy spoločné s rybami – k nim patrí chrbtica a celý základný nárys tela.“

Náš pôvod z ryby vysvetľuje, prečo sú muži oveľa náchylnejší na hernie ako ženy. U rýb ležia semenníky blízko pri srdci, vysvetľuje Shubin. (Keby tam boli ostali, vraví, dalo by to sľubu vernosti celkom nový zmysel.)

Klíčiace gonády sa vyvíjajú v horných častiach ľudského embrya a samčí jedinci sa rozmnožujú lepšie, ak sa ich spermie držia pri nižšej teplote, ako je telesná. Počas tehotnosti prekonajú mužské semenníky neuveriteľný pochod dolu telom smerom k svojmu cieľu v miešku (scrotum). Cesta dolu vyžaduje slučku povrazca, ktorý spája semenníky s penisom, okolo močovodu a zanecháva slabé miesto v telesnej stene, kade povrazec prechádza, a toto sa nikdy samo neupraví.

Tam pramenia ťažkosti s herniami na ceste zostupu semenníkov.

Biológ Sean B. Carroll z Wisconsinskej univerzity v Madisone, autor knihy The Making of the Fittest (asi Vznik najschopnejšieho) a iných populárnych kníh o vývoji, vraví, že niektoré vývojové ostatky sú prejavom systému „Používaj to, lebo to stratíš“ (use it or loose it).

Vraví, že máme poškodené verzie pre tucty génov recepcie vôní, ktoré dávajú myšiam a iným cicavcom oveľa ostrejšie nosy, ako sú naše. „Náš repertoár génov pre receptory vône je v kýbli,“ vraví Carroll.

Prečo sme si nezachovali schopnosť našich predkov rozoznávať vône a nestratili sme, napríklad, mužské prsné bradavky a zuby múdrosti? Biológovia vravia, že otázka mužských prsných bradaviek je komplikovaná tým, že samičky ich potrebovali na rozmnožovanie – aspoň počas dlhšej doby našej doterajšej existencie. Možno je ťažké vymazať nejaký znak u samcov bez jeho ohrozenia u samíc, najmä ak sa bradavky zakladajú v embryu veľmi skoro.

Mužské prsné bradavky aspoň nezapríčiňujú mužom nijaké väčšie nepríjemnosti – inakšie ako zuby múdrosti, ktoré môžu trpieť nedostatkom miesta a infikovať sa. Túto hádanku ilustruje výstava „Surviving: The Body of Evidence“ (asi Prežívanie: Váha dôkazov), prebiehajúca v Pensylvánskom múzeu archeológie a antropológie.

Fosílie svedčia, že naši predkovia mali väčšie čeľuste ako máme my, aby sa im do úst zmestili všetky zuby, ktoré potrebovali na žutie nevareného mäsa a rastlín; ako sa potrava menila, zmenšovali sa čeľuste.

Prečo sa zmenšili naše čeľuste na úkor zdravia našich zubov? Pred pár rokmi ponúkol Hansell Stedman genetické vysvetlenie: Zistil, že všetci ľudia majú mutáciu jedného génu, ktorý ostal v poriadku u našich opičích príbuzných. Táto mutácia zapríčinila degeneráciu našich čeľustí, ich zmenšenie a slabosť. Súčasne dala viac miesta pre mozog v našich lebkách.

Metódou, ktorá sa volá molekulárne hodiny, počítal Stedman počet náhodných zmien génu a zistil, že táto mutácia sa udiala pred 2,4 milióna rokov – to bolo v čase, keď naši predkovia revolucionizovali používanie kamenných nástrojov.

Podľa genetičky Pragny Patelovej z Univerity južnej Kalifornie má 25 % z nás šťastie vyvinúť sa bez zubov múdrosti, zvaných aj tretie moláre; veľmi málo ľudí má mutácii génu Pax-9, čo vedie k strate iných zubov.

História nedostatkov v údajnom „inteligentnom“ dizajne dokonalého človeka sa zaobíde bez diskusie o flatulencii (črevnej plynatosti) – ale veda sa zaoberala aj otázkou, čo by sa stalo, keby naraz každý človek na svete vypil plný pohár mlieka.

Patelová v tejto súvislosti pripomína, že jej obľúbený príklad pokračujúcej evolúcie sa týka génu, ktorý určuje, kto strávi cukor z mlieka a kto nie. Genetické štúdie ukázali, že v dávnych dobách naši predkovia spravidla neznášali mliečny cukor a vykazovali tzv. intoleranciu laktózy.

Iba málo ľudí malo vtedy enzým laktázu, ktorý štiepi laktózu; až v skupinách ľudí, ktorí začali piť veľa mlieka, to bolo pred asi 10 000 rokmi, začala prevažovať táto verzia (mliečneho) génu.

Keď vedci preskúmali zloženie laktázového génu, našli 43 variácií, ktoré dovoľujú dospelým ľuďom piť mlieko rozličných druhov zvierat. „To je prvý jasný dôkaz konvergentnej evolúcie,“ konštatovala Patelová. Zatiaľ sa vraj nevie, či tí, ktorí nemajú túto inováciu vo svojich génoch, trpeli nedostatkom určitej potravy, alebo neboli pozvaní na nijakú party.

Čo sa týka dizajnu, inteligentného či akého, Shubin uzatvára, že celý problém nášho tela má zmysel len vo svetle výsledku evolúcie. Ak bolo naše telo dizajnované, mohol sa dizajnér zrieknuť viacerých ostatkov našej minulosti.

„Ak bol nejaký dizajnér, iste mal rád minulosť a priam miloval rybu.“

Prameň: Faye Flam, We’re not finished yet, The Philadelphia Inquirer, 20. 4. 2008