Prečítali sme za vás v Literárnom dvojtýždenníku č. 15 — 16/2010, ročník XXIII str. 14-15
Pôvodne ste vyštudovali protestantskú teológiu, potom ste prešli k religionistike a filozofii, vaša cesta k filozofii viedla teda cez isté okľuky. Ktoré osobnosti či koncepcie svetovej filozofie pokladáte za dôležité míľniky na tejto ceste?
Vyrastal som v prostredí českého klasického protestantizmu, ktorý ani v čase komunistickej vlády nestratil kontakt so svetovou protestantskou teológiou. Už počas štúdia som sa orientoval na koncept nemeckého teológa Rudolfa Bultmanna a jeho žiakov. Jeho základná téza znela: Biblické mýty nevypovedajú o skutočnostiach, v ktoré treba veriť ako vo fakty, ktoré sa stali, či stanú, ale zvestujú určité pochopenie ľudskej existencie. Teologický koncept demytologizácie a existenciálnej interpretácie kresťanskej viery bol veľmi tesne napojený s existenciálnou filozofiou K. Jaspersa, s mladším obdobím M. Heideggera a s hermeneutikou H. G. Gadamera. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som postupne začal prechádzať od tejto kritickej, existenciálnej teológie na pozíciu filozofickú, ateistickú a pozornosť som obrátil k procesuálnej ontológii (N. Hartmann), k logickému pozitivizmu (R. Carnap) a kritickému racionalizmu (K. R. Popper a H. Albert.)
Všimla som si, že vo vymedzení filozofie radšej ako substantívum „filozofia“ používate slovesný tvar „filozofovanie“, myslím si, že tento tvar viac korešponduje s vaším chápaniu disciplíny…
Áno hovorím radšej o filozofovaní ako o filozofii. Nehovorím o sebe, že som filozof, ale že sa venujem filozofickému opytovaniu, je to tak lepšie z niekoľkých dôvodov. Iste, každá vedná disciplína je otvorená. O filozofii, ktorá — s výnimkou logiky — je skôr odborným myslením, ako vedou v prísnom slova zmysle, to platí predovšetkým. Nijakú z filozofických odpovedí na otázku sveta, života a človeka nemožno pokladať za definitívnu. Prínos filozofie je predovšetkým v tom, že sa pýta a akým spôsobom sa pýta. To ju neraz diskvalifikuje v očiach ľudí, ktorí chcú vidieť nejaký definitívny výsledok, ktorý by mohli zakonzervovať alebo ho speňažiť na trhu. Filozofia sa nevykazuje nijakými patentovanými objavmi. Nemá presne vymedzený predmet skúmania. Otázky, ktoré si kládli tí pred nami, si kladieme znovu, i keď možno inak. Filozofia je poznanie o ľudských názoroch a sama sa pokúša o určitý názor. Nie je však nijaká inštancia, ktorá by definitívne mohla oddeliť názor správny od názorov pochybených, pokiaľ sa pohybujeme v rámci určitého konsenzu seriózneho filozofického diskurzu. Substantívum filozofie vedie k predstave niečoho uzatvoreného. Keď hovorím o filozofovaní, zdôrazňujem tým práve istú dejovosť, dialogickosť a otvorenosť filozofického opytovania. Otázky sú často závažnejšie ako odpovede. Už tým, že — a ako — otázku kladieme, dávame určitú odpoveď. Tým, že sa pýtame, prijímame svoje podenkové miesto v kozme ako neopakovateľnú výzvu a určitým spôsobom vymedzujeme svoju ľudskú identitu.
Dá sa vôbec žiť bez filozofovania?
Myslím, že filozofovaniu nik neutečie. A to i takzvaní prostí ľudia, čo je niečo celkom iné ako hlupáci. Práve prostý človek sa dokáže veľmi zdravo a často veľmi presne pýtať: Kto som uprostred nezmerných vesmírov a impozantnej evolúcie prírody? Čo mám robiť, čo stojí za to, aby som tomu venoval svoj život? Ako usporiadať ľudské vzťahy, ako viesť a organizovať spoločnosť? Aké sú možnosti a medze nášho poznania? Aký je vzťah medzi prírodou a kultúrou? Má otázka o zmysle vôbec nejaký zmysel? Kto nepochopil, že život je ustavičné hľadanie so vzácnymi zábleskami nachádzania, s tým, že zajtra pôjdeme znovu hľadať to, o čom sme sa včera domnievali, že sme našli, ten nikdy nepochopí, o čo vo filozofovaní ide a bude voči tejto činnosti prejavovať dešpekt.
Vznik filozofie sa neraz spája s „úžasom“ či „údivom“ nad nespoznaným, inokedy s intelektuálnou zvedavosťou…, vo vašich textoch som však našla vyjadrenie, že „k filozofickému opytovaniu patrí pokora. Pokora pred skutočnosťou…“ K akej pokore sa podľa vás môže prihlasovať moderný filozof na začiatku 21. storočia, k akej sa hlásite vy sám?
Vo viacerých textoch som napísal, že k filozofovaniu patrí pokora. Pokora pred skutočnosťou, predovšetkým vesmíru, t. j. prírody, ale tiež pred výkonmi ľudskej vedy, civilizácie, kultúry a aj pokora voči inému mysleniu či názorovému konceptu. N. Hartmann kládol veľký dôraz na to, že všetko, čo v živote stretávame, môžeme povrchne a bezmyšlienkovite míňať, alebo sa zastavíme a stíšime pred nesamozrejmosťou všetkého súcna. Pre Hartmanna etické zmýšľanie vzniká práve z tohto prežitku nesamozrejmosti, vzácnosti a neopakovateľnosti všetkého jestvujúceho i každého okamžiku.
V knihe Znavená Evropa umíra sa usilujete aj na základe kultúrnej histórie identifikovať základné duchovné piliere Európy a jej vývinovej cesty: ktorý z nich sa vám v súčasnosti javí ako najvýraznejší?
Z európskych duchovných tradícií kladiem na prvé miesto racionalitu ako výsostný spôsob vnímania, myslenia a konania. Pravda, použitím racionality len ako inštrumentu možno spôsobiť aj mnoho hrôz a zločinov. Keď hovorím o racionalite, myslím tým racionalitu kritickú a zároveň na rozume založenú rozumnosť. Racionalita vysvetľuje javy z javov, jej autorita je založená na argumentácii, nie na mocenskej pozícii alebo násilí. Tým sa výrazne líši od iracionality, je z princípu demokratická. Racionalita nepokrýva len určitý výsek skutočnosti, ako sa ľudia niekedy domnievajú, je schopná chápať i ľudské vzťahy, city, túžby a nádeje. Chráni sa však pred všetkými vizionárskymi eufóriami a nekritickými ilúziami, napríklad, že diktatúra proletariátu nastolí spravodlivú spoločnosť alebo že slobodná ruka trhu vyrieši všetky problémy. Racionalita je často zatlačená iracionalitou, neskrotnými vášňami, fanatizmom, najmä náboženským alebo nacionalistickým, davovou psychózou. Aj tak sa domnievam, že hoci racionalita tak často prehráva, ako ľudia nič lepšie nemáme. Niekedy sa stretávame s námietkou, že racionalita nie je schopná iniciovať ľudské konanie, ostáva iba pri konštatovaní a nie je schopná sa angažovať. S tým nesúhlasím. Myslím si, že to čo človek racionálne pozná ako situácii najviac primerané riešenie, je lepším riešením voči iným horším riešeniam, a že ho toto racionálne poznanie stimuluje k tomu, aby sa pokúsil poznané realizovať. Racionalita sa predovšetkým angažuje pre racionálnu kritickosť a tým je jej spôsob angažovanosti značne odlišný od toho, čo si ľudia často pod angažovanosťou predstavujú. Racionalita, už tým, že správne stanoví diagnózu, pomenuje problém, vyhodnotí situáciu, nie je eticky ľahostajná.
Vy však hovoríte v knihe aj o opotrebovaní, priam vyprázdnení obsahu týchto opôr a vyslovujete predpoklad, že sa približuje doba súmraku európskej (euroamerickej) civilizácie, že „Európa umiera“. Medzi argumentmi, ktoré uvádzate, stojí hneď na prvom mieste strata zjednocujúcej vízie…
Bránim sa proti tomu, keď niektorí čitatelia moju knižku Znavená Evropa umíra chápu ako skeptickú, myslím, že nejde o skepsu, ale o triezvo realistický pohľad. Každá civilizácia vznikla, a aj zanikla. Príčinou zániku bol väčšinou rozpad jej vlastných spoločenských štruktúr, hodnôt a ideálov. Nevidím dôvod, prečo by naša civilizácia mala byť výnimkou. To, že ideme v ústrety smrti, ako jednotlivci i ako civilizácia, je len triezve konštatovanie skutočnosti, a nie je to ani najmenší dôvod, aby sme prestali kvalitne žiť. Naopak. To, že ideme v ústrety smrti, robí každý okamžik života neopakovateľným a závažným. Smrť, zánik, nie je tragédia, ale princíp bytia. Veľké epochy európskej civilizácie mali vždy určitú zjednocujúcu víziu, či už to bola vízia údajného sveta ideí či koncepcia kompatibility s „poriadkom“ vesmíru, alebo zjednocujúca idea Boha či idea slobody, rovnosti, bratstva, vedeckého pokroku, humanity, demokracie. Tieto veľké idey vyhasli, súčasná Európa takú zjednocujúcu ideu nemá, projekt globálneho kapitalizmu nie je a byť nemôže.
Má potom ešte zmysel filozofovanie — a ak áno, tak aký môže byť jeho zmysel v ústrety zániku?
Význam a úlohu filozofie vidím najmä v tom, že je určitou metodológiou života, ale aj metodológiou umierania, učí nás žiť i umierať. Myslím, že dnes má filozofia význam predovšetkým v tom, že je výchovou. Uvádza nás do rôznych tradícií ľudského myslenia — tým utvára naše ľudstvo a chráni pred všetkou povrchnosťou a stupiditou. Mohla by i dnes — ako ju o to niekedy žiadali — byť akýmsi poradným hlasom, ktorý politikom sťažuje príliš samozrejmé, príliš priamočiare a sebaisté rozhodnutia. To by však títo o takú filozofickú komplikáciu museli stáť.
Zhovárala sa Etela Farkašová
Prof. ThDr. Otakar A. Funda, Dr. Theol. (1943) vyštudoval protestantskú teológiu v Prahe a v Bazileji, na oboch fakultách obhájil dizertačné práce, až v r. 1990 sa mohol habilitovať na Karlovej univerzite, kde potom prednášal filozofiu a religionistiku
Z vyššie uvedeného zdroja pre čitateľov stránky Spoločnosti Prometheus, združenia sekulárnych humanistov, prepísal Stanislav Kizek. (Časti textu zvýraznené tučným textom zdôraznila redakcia.)