Alojz Klanský

Zmluva Slovenska s Vatikánom

Dlho a v utajovaní pripravovaná zmluva Slovenska s Vatikánom (Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Vatikánom), z ktorej niektoré prvky napriek utajovaniu prenikli do verejnosti a odborníci štátneho práva ich silne kritizovali, bola napokon v NR SR schválená.

Zmeny kritizovaných článkov však boli „iba kozmetické“, lebo v takýchto prípadoch sa zmluva odvoláva na uzavretie ďalších čiastkových dohôd upravujúcich isté body. Tieto taktiky zahmlievania, ktorými sa sype piesok do očú bežného občana, treba podrobiť rozboru z pohľadu občianskych pozícií:
Ide tu skutočne o medzištátnu zmluvu, alebo je to iba maskovací manéver na zakrytie skutočnosti, že štát chce legálne kodifikovať exkluzívne výsady jednej (preferovanej, dominantnej) z viacerých „rovnoprávnych“ cirkví a im na roveň postavených spoločenstiev na Slovensku ?

Je takýto postup v súlade s budovaním pluralitnej občianskej spoločnosti ako podmienky pre vstup do demokratických štruktúr Európy v zrkadle medzinárodných zmlúv o ľudských právach a občianskych slobodách?

Je medzištátny charakter zmluvy naozaj jednoznačný z hľadiska jej zmluvných strán a jej obsahu?

– O Slovensku ako subjekte medzinárodného práva zaiste nik nepochybuje.

– Postavenie Vatikánu (avšak nie „Svätej stolice“) je v niektorých aspektoch také ako každého iného medzinárodného subjektu, avšak s množstvom podstatných výnimiek. Toto však nepokrýva inštitúcie, ktoré sídlia na pôde suverénneho Vatikánskeho štátu. Takouto INŠTITÚCIOU, sídliacou na pôde Vatikánskeho štátu, je „Svätá stolica“ ako náboženská organizácia, neviažuca sa na územie, teda „transnacionálna inštitúcia“ a nie samostatný štát. Tento bod si žiada hlbšie rozvedenie a argumenty:

SUVERENITA vo vzťahu k iným štátom znamená, že takýto objekt je nezávislý, nepodlieha vonkajším zásahom a má právomoc vstupovať s inými štátmi do zmluvných vzťahov, vymieňať si s inými štátmi vyslancov, rozhodovať o vypovedaní vojny alebo uzatváraní mieru, chrániť svoje národné záujmy, držať armádu na obranu štátnych hraníc, starať sa o prosperitu svojich občanov zapojením sa do medzinárodnej ekonomiky, vydávať vlastnú peňažnú menu, atď. Vatikánsky štát splňuje tieto podmienky iba čiastočne a s mnohými výnimkami: národné záujmy nemá, a preto ich nechráni, nedrží armádu, nestará sa o prosperitu SVOJICH občanov, ale o prosperitu inštitúcie nazývanej katolícka cirkev.

Vo vzťahu k vlastným občanom a vlastnému štátnemu územiu vykonáva suverénny štát vládnu moc, ktorá sa delí na zložky na sebe nezávislej moci, a to moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu, ktoré majú za cieľ ochraňovať občanov pred tyraniou vlády jednej osoby alebo skupiny osôb – diktatúrou alebo oligarchiou. Celá štruktúra má za cieľ ochraňovať život, zdravie a majetok, ako aj poskytovanie základných potrieb pre občanov štátu, ako je školstvo, zdravotníctvo, ochrana rodiny, bývanie, ochrana pred nezákonnými útokmi a ochrana občanov pri ich pobyte v zahraničí. Tomuto cieľu slúži vláda a špeciálne ministerstvá, slúžiace výkonnej moci, zákonodarný zbor slúžiaci legislatíve a súdnictvo so svojou nezávislou rozhodovacou právomocou.

Pokiaľ tieto funkcie Vatikánsky štát vykonáva, nerobí to pre svojich občanov, no väčšinu týchto funkcií neplní vôbec, pretože ich plnia INÉ štáty, pokiaľ ide o katolíkov roztrúsených mimo hraníc Vatikánu. Vatikán nevykonáva ani súdnu moc nad svojimi občanmi. Príkladom môže byť nedávna vražda člena švajčiarskej gardy jeho kolegom. Vraha nesúdil vatikánsky súd, ale talianske súdne orgány.

Pozrime sa teda z hľadiska základných charakteristík ŠTÁTU na štát Vatikán (= Vatican City, „Stato della Citta del Vaticano“) podrobnejšie.
Tento štát má rozlohu 0,44 km2 a 870 občanov, ktorí majú vatikánsky štátny pas – teda asi toľko ako dosť malá dedinka niekde u nás na Slovensku. Okrem toho dochádza do Vatikánu za prácou asi 3000 zamestnancov rozličných povolaní, ktorí nebývajú trvale na jeho území.

Občania sú predovšetkým členmi riadiacich štruktúr rímskokatolíckej cirkvi, ktorá má svoje sídlo na území Vatikánu; prakticky sú to všetko zamestnanci, pôsobiaci ako administratívni pracovníci rímskokatolíckej cirkvi.

Občianstvo tohto štátu sa nezískava narodením sa na území štátu, ani narodením sa rodičom, ktorí majú vatikánske štátne občianstvo. Občianstvo sa získava dočasným udelením a stráca sa pri ukončení funkcie v administratívnom orgáne katolíckej cirkvi, v inštitúcii „Svätá stolica“.

Občania Vatikánskeho štátu sú výhradne mužského pohlavia, neženia sa, a preto nemajú zákonité deti. Ich ostatní rodinní príslušníci (otec, matka, bratia, sestry) nenadobúdajú vatikánske štátne občianstvo z titulu príbuzenstva. Vatikánske „štátne“ občianstvo je teda „osobné“- viaže sa na príslušnosť k istej cirkvi, na určitý druh povolania a napokon na výber z občanov akéhokoľvek iného štátu z celého sveta.

Na čele tohto „štátu Vatikán“ je vysokými hodnostármi Katolíckej cirkvi volený doživotný monarcha, ktorý nemusí byť štátnym občanom štátu Vatikán, ale môže byť občanom ktoréhokoľvek iného štátu. Vatikánske štátne občianstvo sa mu udelí až po jeho právoplatnom zvolení za pápeža.

(Predstavte si na porovnanie, že by akési úzke grémium „vyvolených“ malo právo zvoliť slovenského prezidenta. Títo by za prezidenta vybrali napríklad občana Ugandy a po jeho zvolení by mu dali súčasne s prezidentskými právomocami slovenské štátne občianstvo!)

Nanucuje sa teda otázka : existuje na svete nejaký iný štát, ktorý má takéto charakteristiky? Je Vatikánsky štát „Stato della Citta del Vaticano“ skutočný štát, alebo je to iba paródia štátu? Oprávnenosť tejto otázky sa ukáže pri pohľade na jeho štátnu administratívu a rozbor jej činnosti.

Riadiacim orgánom štátu Vatikán je CURIA ROMANA

Curia Romana má tieto zložky: 1. Štátny sekretariát a 2. Svätý koncil pre verejné záležitosti cirkvi. Okrem toho existuje desať kongregácií: pre doktrínu viery, pre východné cirkvi, pre biskupov, pre disciplínu a svätosti, pre veci bohoslužieb, pre záležitosti svätých, pre klérus, pre náboženské a laické inštitúcie, pre katolícku výchovu a pre evanjelizáciu národov. Ďalej sú tu tri judiciálne telesá, tri sekretariáty pre styk s nekatolíckymi komunitami a veľa ďalších útvarov (zoznam nie je úplný).

Ani jeden z týchto orgánov sa teda nezaoberá osobnými záležitosťami občanov štátu Vatikán, ale výhradne náboženskou vierou a s ňou súvisiacimi záležitosťami cudzích štátnych príslušníkov, členov katolíckej cirkvi, roztrúsených po všetkých štátoch celého sveta.

Samotná „Svätá stolica“ je ešte menej štátny útvar ako Vatikán a je absurdné, ak má štatút „nečlenského štátu a pozorovateľa“ v OSN. Dôkazom tohto môže byť aj Správa U.S. Department of State z júla 1998, ktorej znenie citujeme:

Názov „Svätá stolica“ sa vzťahuje na spoločnú autoritu, súdnu právomoc a suverenitu, zverené pápežovi a jeho poradcom na riadenie celosvetovej rímskokatolíckej cirkvi ako „ústrednej vláde“ rímskokatolíkov (úvodzovky sú v origináli správy!).

Toto všetko vedie k otázke, či tieto dva suverénne štáty (Slovensko a Vatikán) môžu uzatvárať MEDZIŠTÁTNE ZMLUVY, sledujúce bilaterálne záujmy občanov oboch štátov, čo je jednou z prvoradých charakteristík každej štátnosti.

Medzi iným to závisí aj od obsahu týchto zmlúv. Hlavnou podmienkou medzinárodnej zmluvy ostáva, že ustanovenia zmluvy smerujú k obojstrannej výhodnosti pre občanov oboch zmluvných stránok. Zmluva s Vatikánom však nič takého neobsahuje a sústreďuje sa výhradne na záujmy katolíckej cirkvi na Slovensku. No katolícka cirkev na Slovensku nie je medzinárodným subjektom, ale iba verejnoprávnou organizáciou, ktorá podlieha právomoci Slovenskej republiky. Toto nemá nič spoločné s medzištátnosťou odôvodňovanou tým, že sídlo riadiaceho orgánu tejto cirkvi je na území (netypického) medzinárodného subjektu, akým je „štát Vatikán.“

Zmluva s Vatikánom nesleduje iný cieľ ako VYTVORIŤ VÝNIMOČNÉ POSTAVENIE pre verejnoprávny subjekt, ktorým je rímskokatolícka cirkev na území Slovenskej republiky, a to na úkor iných analogických subjektov našej vlasti; oslobodiť túto zložku úplne od kontroly štátnou mocou Slovenskej republiky, urobiť ju od nej nezávislou a podriadiť ju len „Svätej stolici“. Prostriedkom k tomuto cieľu sa stalo uzatvorenie MEDZINÁRODNEJ ZMLUVY.

Historický pohľad: ako vznikol medzinárodný subjekt „Vatikánsky štát“ ?

Vatikánsky štát je následníkom „Pápežského štátu“, ktorý má zaujímavú históriu; začala sa v stredoveku:

Pápež Gregor I. (590-604) sústredil vo svojich rukách nielen duchovnú moc ako patriarcha západu, ale bol aj civilným vodcom. K posilneniu pápežstva prispelo aj ovládnutie územného celku v strede Talianska – vytvorenie pápežského štátu. Ako k tomu došlo?

Západná rímska ríša bola v rozklade. Na sever Talianska prenikli Langobardi, ktorí sa stali hrozbou aj pre pápežov. Pápež Štefan III. (752-757) sa s nimi pustil do boja a získal pomoc franského kráľa Pipina Krátkeho, ktorému ukázal sfalšovanú listinu o darovaní územia v okolí Ríma, vraj podpísanú Konštantínom Veľkým. Falošnosť tejto listiny preukázal až v roku 1440 Lorenzo Valia, no vtedy jej Pipin Krátky uveril a s jeho pomocou boli Langobardi zahnaní. V roku 754 dal Pipin Krátky pápežovi teritórium v strede Talianska ako „Pápežský štát“.

Ochrana pápežov svetskými vladármi sa neskôr ešte posilnila, keď pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého (Charlemagne) roku 800 za cisára Svätej rímskej ríše a neskôr pápež Ján XII. za nemeckého kráľa Ottu I. (962). Aliancie s pápežom využívali vladári na ovládanie poddaných a vymáhanie ich poslušnosti pomocou kresťanského náboženstva. No napriek tomu, že cisári prijímali korunu z rúk pápežov, nebolo to ešte jednoznačným prejavom nadriadenosti pápeža nad svetskou mocou. Veď v r. 1046 cisár Henrich III. zosadil troch rivalov – uchádzačov o pápežský trón a dosadil ich troch protivníkov.

Zásadný obrat nastal v 11.-13. storočí procesom, ktorý odštartoval pápež Gregor VII. (1073-1085). Čoskoro po nástupe na pápežský trón vydal diktát (Dictatus papae), v ktorom vyjadril bezprecedentné nároky na nielen náboženskú, ale aj svetskú moc, vrátane práva pomazávať cisárov, povinnosti princov bozkávať mu nohy, práva pápeža na cisárske insígnie, nemožnosti pápeža mýliť sa a svätosti každého právoplatného pápeža. Vyhlásil sa nielen za biskupa všetkých biskupov, ale aj za kráľa všetkých kráľov. Svoje nároky posilňoval medzi iným aj tým, že na jeho dvore sa vo veľkom fabrikovali sfalšované listiny, ktoré mali odôvodniť jeho nároky na neobmedzenú moc; robilo sa to pod vedením Anselma, synovca predchádzajúceho pápeža a kardinála Gregora z Pávie. Najsilnejšou zbraňou pápeža sa stala hrozba exkomunikácie cisárov, ktorá zbavovala poddaných poslušnosti, ba nútila ich k neposlušnosti hrozbou, že sami budú exkomunikovaní.

Najparadoxnejšou epizódou tohto obdobia bolo poníženie cisára Henricha IV., keď ho dal pápež Gregor VII. do kliatby. Keď potom začali Henrichovi jeho podriadení vazali vypovedať poslušnosť a vernosť, skončilo to tak, že Henrich uprostred zimy roku 1077 prešiel s malým sprievodom Alpy. Pápež mu neúprosne diktoval ponižujúce podmienky: Henricha vyzliekli a obliekli do drsnej košele; s obnaženou hlavou a bosý, po členky v snehu a drkotajúc zubami od zimy stál takto tri dni a tri noci pred hradom, kde ho čakal pápež. Pápežova hostiteľka Matilda na štvrtý deň uprosila konečne pápeža, aby povolil. Henrich musel sľúbiť, že sa podrobí pápežskému súdu a že do toho času nebude vykonávať svoje zvrchované práva.

Sláva stredovekého pápežského štátu zanikla až pri pokračujúcom zjednocovacom procese, ktorý smeroval k vytvoreniu národných štátov. Vplyvom osvietenstva, francúzskej revolúcie a napoleonského obdobia došlo totiž k ďalšiemu presunu rovnováhy medzi pápežskou mocou a svetskou mocou vyvíjajúcich sa národných štátov, a to v smere podstatného posilnenia svetskej moci: Napoleon zosadil dvoch pápežov, Pia VI. a neskôr Pia VII.

Zjednocovací proces Talianska viedol napokon nielen k pádu „pápežského štátu“, ale roku 1870 aj k obsadeniu Ríma. Od toho času si pápež k svojim početným titulom pridal ďalší: „Vatikánsky väzeň“. Dva mesiace pred pádom Ríma však pápež Pius IX. zvolal I. Vatikánsky koncil, ktorým si dal odhlasovať napriek obrovskej opozícii pri hlasovaní neomylnosť vo veciach viery.

Územná existencia Vatikánskeho štátu bola potom obnovená až za Mussoliniho fašistického režimu, ktorý uzavrel s pápežstvom v roku 1929 Lateránsku zmluvu, podpísanú Talianskom a pápežom, ktorá ustanovila, že jedna malá časť hlavného mesta talianskeho kráľovstva, Ríma – „Vatikánsky štát“ – prechádza do suverénnej právomoci pápeža. (Ĺateran Agreement, Feb. 11, 1929, Italy – Holy See, Art. XXVI, O.V.T.S. 161, Europ.T.S. No. 590019.).
Taliansko však naďalej vykonáva pre „Stato della Citta del Vaticano“ celý rad dôležitých úradných funkcií: organizuje policajné služby a pravidelné obhliadky v tejto časti Ríma, trestá previnenia, ktoré sa stali na pôde „cudzieho štátu“ Vatikánu, a udržuje systém vodného zásobovania a železničnej dopravy pre oblasť Vatikánu.

Uzavretie konkordátu bola pre obidve strany veľmi výhodná dohoda: Mussolini potreboval pre svoju politiku, aby katolícki členovia jeho fašistickej organizácie nemali pri svojej straníckej a vládnej činnosti nijaké konflikty so svedomím a problémy s cirkvou (K. Zavacká). Pre pápežstvo sa stal fašizmus nástrojom na likvidáciu „disidentov“ proti katolicizmu. Ak v stredoveku pápežstvo upaľovalo a vraždilo „kacírov“ a prenasledovalo Židov najčastejšie vo vlastnej réžii, teraz prevzali od neho túto prácu fašistické režimy. Pius XI. povedal o Mussolinim, že je to muž, s ktorým

„stretnúť sa mu dala možnosť samotná Prozreteľnosť“.

Cenil si na ňom najmä to, že nemal spôsoby myslenia „liberálnej školy“ (K. Zavacká). Úzku spoluprácu pri likvidácii disidentov katolicizmu vyvinul Vatikán nielen s Mussolinim, ale aj so všetkými ostatnými fašistickými režimami – vrátane Frankovým a Hitlerovým a so satelitnými režimami Hitlerovho obdobia v celej Európe.

Niekedy sa zavádzajúcim spôsobom šíri propagácia myšlienky, že Hitler bol „pohan“, čo však nie je pravda, pretože Hitler bol vychovaný ako veriaci katolík, ktorý svoj „katolicizmus“ dokazoval slovom i skutkom. Podľa vlastných vyjadrení aplikoval pri organizovaní nacistickej strany aj skúsenosti jezuitov – doslovne povedal:

„Veľa som sa naučil od Jezuitského rádu. Doteraz nebolo na svete nič grandióznejšieho ako hierarchická organizácia katolíckej cirkvi. Veľa z tejto organizácie som presadil do mojej strany“.

Walter Schellenberg, veliteľ nacistickej protirozviedky, vyhlásil:

„Organizácia SS bola vybudovaná Himmlerom na základoch princípov Rádu Jezuitov. Ich pravidlá…boli modelom, ktorý Himmler presne kopíroval.“ (http://www.members.tripod-¦com/daiez Z/moderninquisition.html).

Zo stoviek výrokov Adolfa Hitlera nech stačí spomenúť jeho výrok v ríšskom sneme 23.marca 1933:

„Vláda Ríše, ktorá pokladá kresťanstvo za neotrasiteľný základ morálneho kódexu nášho národa, pripisuje maximálnu hodnotu priateľským vzťahom so Svätou stolicou.“

V Mníchove sa v roku 1926 Hitler vyjadril takto:

„Úlohu, ktorú Kristus začal, ale nedokončil – ja dovŕšim“. (Freethought Today, marec 1997.)

Uzavretie konkordátu medzi nacistickou treťou ríšou a Vatikánom bolo teda priamym dôsledkom Hitlerových názorov a plánov. Konkordáty boli zmluvy O SPOLUPRÁCI štátnej moci s katolíckou cirkvou. Je zarážajúce, že Základná zmluva medzi Vatikánom a Slovenskom má v sebe mnoho prvkov, nápadne pripomínajúcich práve tieto dokumenty, najmä konkordát s Mussolinim. (K. Zavacká v Pravde, 4. mája 2000).

Uzatvorenie Základnej zmluvy medzi Vatikánom a Slovenskom patrí k jednému z mnohých pokusov vedenia katolíckej cirkvi aspoň čiastočne obnoviť stredovekú moc cirkvi, keď vladári pokorne prijímali jej zásahy do štátnej moci a často v pobožnej úcte kľačali pred pápežom, bozkávali mu nohy a poslúchali ako bábiky príkazy katolíckej cirkvi, ktorá sa svojvoľne predstavovala ako vladár všetkých vladárov.

Slovensko sa stalo vítaným nástupišťom na protiútok katolíckej cirkvi proti ustavičnému ubúdaniu jej moci v dôsledku pokračujúcej sekularizácie a masového úbytku jej členstva v prosperujúcich krajinách západnej a južnej Európy.

Vraví sa, že kde je bieda najväčšia, tam je božia pomoc najbližšia. Táto ľudová pravda sa dá vysvetľovať mnohoznačne. Sekulárne zmýšľajúci ľudia jej pripisujú ten význam, dokázaný aj sociologickými výskumami, že pri nízkom stave alebo náhlom poklese životnej úrovne sa ľudia vracajú ako k jedinej úteche – k náboženstvu. Nevidiac nádej na zlepšenie v reálnom svete – spoliehajú sa na „spásu“ na druhom svete. Preto pre náboženské misie a získavanie prívržencov sú bieda, hladomor, nevzdelanosť, primitívne životné podmienky a zamorenosť chorobami vítaný pomocník. Súčasné Slovensko sa ekonomicky čoraz viac približuje k životnej úrovni, povedzme, Albánska.

Na Slovensku sú ešte umele živené, a to neraz s tichou podporou aj niektorých kruhov cirkevných hodnostárov, nostalgické spomienky na klérofašistickú Slovenskú republiku, keď mala katolícka cirkev prakticky neobmedzený vplyv na riadenie štátu – veď ho viedol katolícky kňaz, tuším dekan. Vatikán je ochotný kanonizovať Slováka, hoci aj niekoho exponovaného počas klérofašistickej Slovenskej republiky (spomína sa meno Vojtaššáka). Táto „sláva“ má pre Slovensko relatívnu „cenu“: Vatikán to nebude stáť vôbec nič, kým Slovensko bude platiť ťažké miliardy, ako to už teraz dáva tušiť Základná zmluva.

Mnohí politici na Slovensku prezliekli kabáty a ostentatívne prejavujú „hlbokú nábožnosť“ chodením do kostola, keď je plný, na púte za pekného počasia a zverejňovaným prijímaním Tela Pána, aby zamaskovali svoju špinavú minulosť a naháňali osobnú kariéru v ponovembrových podmienkach. Toto robí zo Slovenska vazalskú krajinu: mandátom Vatikánu ovládané mandátové teritórium, čomu malo dať úradnú pečiatku uzavretie Zmluvy. Imperialistická rozpínavosť sa dá uskutočňovať nielen vojnovými výpadmi a obsadzovaním cudzích územných celkov, ale aj „diplomaciou“, najmä ak sa táto opiera o zásady svätým Ignácom z Loyoly vybudovanej jezuitskej diplomacie.

Celý proces sa dá porovnať s okupáciou Československa v auguste 1968 a s rozmiestnením vojsk cudzieho medzinárodného subjektu na jeho území – s niektorými minimálnymi odlišnými črtami.

Vatikán získava KONTROLU nad cudzím suverénnym štátom (Slovenskom) na základe medzinárodnej zmluvy – rovnako ako si Sovietsky zväz zabezpečil takúto kontrolu medzinárodnou zmluvou o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSFR pred tridsaťdva rokmi.

Ako tieto vojská nepodliehali veleniu našich štátnych orgánov, ale veleniu cudzieho štátneho medzinárodného subjektu, tak armáda Svätej stolice, ktorú predstavuje duchovenstvo katolíckej cirkvi na Slovensku, podľa Zmluvy nepodlieha našim štátnym orgánom, ale centrálne ich riadi zahraničný subjekt – „Svätá stolica“.

Podriadenosť vojskám Sovietskeho zväzu bola zárukou, že „suverénny“ štát ČSFR poslúchne smernice (možno ich nazvať aj diktátom) okupanta, ktoré BUDÚ PLATIŤ na území okupovaného medzinárodného subjektu (a platili …). Ustanovenia Základnej zmluvy rovnako postulujú podriadenie sa nášho štátneho systému podmienkam, ktoré nadiktovala „Svätá stolica“, teda cudzí medzinárodný subjekt.

Obsadenie ČSFR bolo v rozpore so želaním väčšiny občanov vtedajšieho štátu, obsadzovacie manévre „Svätej stolice“ nie sú v súlade s názormi a záujmami podstatnej časti občanov dnešného štátu.

Dnes sa u nás vedú ÚVAHY, či niektoré osobnosti nezavinili okupáciu tým, že POZVALI vojská Varšavskej zmluvy. Žeby naozaj na pozvanie jednej alebo skupiny osôb odštartovala lavína obsadzovania cudzieho medzinárodného subjektu? Žeby obsadzujúci subjekt nebol konal tak aj bez „pozvania“? Nie je to konštrukcia na hľadanie VELEZRADY v minulosti, aby sa odviedla pozornosť od velezrady v prítomnosti?

Záver: v porovnávaných situáciách je iba jediný rozdiel. Pri okupácii spojeneckými armádami nebolo možné ubrániť sa násiliu vonkajšej štátnej moci bez použitia zbraní proti zbraniam. V prípade okupácie Slovenska „Svätou stolicou“ to bolo možné. Ak sa Slovensko dostalo do situácie okupovaného mandátového územia, riadeného „Svätou stolicou“, tak je za tento skutok zodpovedná zrada tých, ktorým občania v slobodných voľbách odovzdali dôveru a ktorým sa ešte aj po tomto všetkom darí manipulovať myslenie časti občanov, sypať im piesok do očú a zamlčovať, prípadne zahmlievať, čo sa to u nás vlastne robí.