Alojz Klanský

Legendy a historická pravda

Ľudové tradície a indoktrinácia kresťanských tradičných náboženstiev zakorenili vo vedomí mnohých ľudí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konajú ako spomienka na narodenie Ježiša Krista, zakladateľa kresťanstva. Tieto tradície však majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodtajiteľné súvislosti s pohanskými zvykmi, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva.

O týchto legendách sme písali na inom mieste (pozri: Študijné materiály čís.4. na webovej stránke http://members.fortunecity.com/secularletters – „Materiály na zamyslenie”).

Vyberáme porovnanie s mitraizmom.

Mitraizmus

bol indo-iránsky kult, ktorý priniesli do Ríma v prvom storočí n.l. rímski vojaci z Malej Ázie a šíril sa aj ako jeden z najsilnejších konkurentov kresťanstva až do 4. storočia, kedy ho cisár Konštantín zakázal.

Mitra sa údajne narodil v r. 272 pred n.l. a vystúpil na nebesá v r. 208 pred n.l., teda viac než dvesto rokov pred narodením Krista. Bol bohom slnka, známy aj ako „Výšina sveta”. Meno Kristus pochádza zo slova Kris, čo znamená slnko. (Aj indický boh Krišna bol pomenovaný podľa slnka.). Mitrove narodeniny sa oslavovali okolo 25. decembra, t.j. v deň keď slnko zostúpilo na svoj najnižší bod na oblohe, aby potom opäť začalo vystupovať. Mitra sa narodil v jaskyni, kde ho ošetrovali a darmi potešovali pastieri. Narodil sa z panny, ktorú nazývali „božia matka”. Hovorilo sa o ňom, že veľa chodil po svete, kázal a učil . Nabádal k bratstvu medzi ľuďmi a zjednoteniu sa proti zlu. Robil zázraky a jedného človeka dokonca vzkriesil z mŕtvych. Pripisovalo sa mu, že ukazuje cestu, pravdu a svetlo. Pokladali ho vysloboditeľa, za Spasiteľa a božieho pastiera. Učil o nebi na oblohe a o podzemí ako o mieste večných múk. Jeho sviatočným dňom bola nedeľa. Mal 12 spoločníkov alebo učeníkov, s ktorými slávil poslednú večeru. Bol pochovaný do hrobu a po troch dňoch vstal z mŕtvych. Jeho vzkriesenie sa oslavovalo na jar každého roku. Prijímanie nových „veriacich” sprevádzalo kvapnutie kvapky býčej krvi na ich hlavu, aby sa tak zmyli ich hriechy, čím boli súčasne aj spasení a stali sa nesmrteľnými. Mitristi si pripomínali vystúpenie boha slnka na nebo jedením kúska pečiva tvaru slnka, teda ako naša žemľa, na ktorom bol vyrytý Mitrov meč (= kríž). Toto symbolizovalo jeho telo; potom vypili aj trochu vína, čo symbolizovalo jeho krv. Mitra vravel:

“Kto nebude jesť z môjho tela a piť z mojej krvi, aby bol jedným s tých čo sú so mnou, nebude spasený.”

Mitristi sa tešili na posledný súdny deň, v ktorom mŕtvi vstanú z hrobov, Mitra príde na zem druhýkrát a nastane posledný zápas, ktorý zničí súčasný poriadok vecí a nastolí víťazstvo svetla nad tmou, poraziac princíp zla.Treba ešte niečo dodať?

V čase zrodu prvotného kresťanstva prevládali „náboženstvá tajuplnosti”. Každé si vytvorilo svojho Spasiteľa – okrem Mitru tu boli Dionýz, Attis, Iris, Osiris – v histórii ľudstva ich bolo narátaných najmenej pätnásť! Všetci títo tzv. Spasitelia nejakým spôsobom ušli smrti, najčastejšie vstali z mŕtvych. S ich kultom boli spojené rituály ako spoločná večera alebo chlieb a víno.

Oslavovanie Vianoc nie je nič iného ako pokračovanie praktík, ktoré vykonávali naši vzdialení pohanskí predkovia každoročne na oslavu zimného slnovratu po mnoho storočí už pred vznikom kresťanstva.

Antický Rím

Za plného rozkvetu bola Rímska ríša kozmopolitnou zostavou národov, v ktorej panovala obdivuhodná tolerancia. Saturnálie, ktoré trvali od 17. do 24. decembra, boli prejavom osláv zimného slnovratu. Končili 25. decembra veľkou hostinou (brumálie) spojenou so stretávaním rodinných príslušníkov a priateľov a výmenou darčekov. Tento deň sa nazýval „Natalis solis invicti” čo značí „narodeniny neporazeného slnka”, čiže slnovrat, obrat prírody k podmienkam rozkvetu celej rastlinnej i živočíšnej ríše.

Prívrženci mitraizmu sa 25. decembra o polnoci schádzali vo svojich vysvietených kostoloch s kňazmi oblečenými do bielych rúch a chlapci pálili kadidlá ako teraz v katolíckych kostoloch na polnočnej omši. Oslavovali Mitru, ktorý prišiel z neba a zrodil sa z panny, aby spasil ľudstvo. Prví sa dozvedeli o jeho narodení pastieri – rovnako ako v kresťanských predstavách.

Aj Egypťania v Ríme oslavovali slnovrat. Ich boh Horus, tiež narodený z panny (Isis), prišiel ako Spasiteľ sveta – a ležal v jasličkách alebo vo válovčeku; matka stála za ním …

Gréci žijúci v Ríme oslavovali 6. január, deň, keď panenská bohyňa Kore porodila Dionýza. Gréci takto oslavovali tento sviatok 400 rokov – arménska cirkev ho tak oslavuje dodnes.

Gladiátori z oblasti dnešného Nemecka oslavovali Yule, severoeurópsky sviatok obratu v ročných sezónach. „Yule” znamená „koleso”, čo naznačuje periodicitu ročných sezón.

Židia slávili chanuku, sviatok osvietenia v mesiaci kislev. Podľa židovskej encyklopédie bol 25. chaslev sviatkom zimného slnovratu.

Postoje prvotných kresťanov

Prví kresťania sa štítili prevziať tradičné pohanské zvyky. Napr. v roku 245 n.l. cirkevný otec Origen (185-254 ), významný biblický učenec na začiatku kresťanskej cirkvi, protestoval proti myšlienke oslavovať Ježišovo narodenie ako narodenie pozemského kráľa. Navyše sa mu nepozdávalo, že by sa Ježišove narodeniny mohli dátumovo stotožňovať s narodením celého radu pohanských bohov.

Kresťanskí duchovní však boli veľmi dlho bezmocní proti zaužívaným pohanským tradíciám a Tertulián sa o tom vo svojej knihe o modlárstve ešte v 3. stor. vyjadruje veľmi ľútostivo:

 „…často sa oslavujú saturnálie, brumálie a matronálie. To sa s veľkou okázalosťou a veselosťou vymieňajú novoročné dary a konajú sa hlučné hostiny. Ó, o čo vernejší sú svojmu náboženstvu pohania, ktorí sa starostlivo vyhýbajú preberaniu kresťanských slávností.”

Panenské narodenie v egyptskej verzii

bolo známe už 1700 rokov pred n.l. Celá legenda je znázornená na stene chrámu Amona v Luxore, ktorý postavil Amenhotep III. V tejto sérii obrazov boh Tot (zodpovedá kresťanskému archanjelovi Gabrielovi) najprv zvestuje kráľovnej Mut-em-ua, že porodí syna – božské dieťa povahy boha Horusa. Druhý obraz znázorňuje boha Knefa, ako oplodňuje kráľovnú dotykom znaku života k jej ústam. Na poslednej scéne série je matka s novorodencom.

Mýtus o troch kráľoch – mágoch

sa dnes odvodzuje od astronomickej alegórie (prenesený zmysel určitého javu). Traja kľačiaci králi, ktorí putovali k novorodeniatku sledujúc betlehemskú hviezdu, sa pripodobňujú hviezdnej konštelácii uprostred zimy. V súhvezdí Oriónu sú vtedy nápadné tri hviezdy, pohybujúce sa na nočnej oblohe z východu. Zvestujú objavenie sa ďalšej hviezdy, Síria, posla a zvestovateľa slnka, najjasnejšej hviezdy na oblohe, ktorá sa objavuje na jednej čiare spolu s tromi hviezdami Oriónu.

Mýtus o Betlehemskej stajni

Keď došlo „ k novému zrodeniu slnka”, t.j. v čase zimnému slnovratu, nachádzalo sa slnko v súhvezdí Kozorožca, ktoré v tom čase nazývali aj Augiášovým chlievom. Cirkevný otec Justín Martýr vysvetľoval, že keďže sa Kristus narodil v Augiášom chlieve, prišiel ako druhý Herkules očistiť tento špinavý svet.

Mýtus o jasliach a válove

má svoj pôvod v Egypte, kde svet pokladali za horu, na vrcholci ktorej sa zrodilo slnko. Vrchol hory sa volal „ap-ta”. To isté slovo však znamená súčasne aj „jasle” a  tak sa v Egypte stali symbolom zrodu slnka jasle.

Mýtus o betlehemskej hviezde

V staroveku boli mýty zvestujúce narodenie bohov (alebo veľkých hrdinov) bežné. Aj narodenie Budhu (jeho matkou bola panna Maya) zvestovala nezvyčajná hviezda menom „svätá ričis”. Podobne aj narodenie Krišnu, Mojžiša a Abraháma vraj zvestovali hviezdy.

No najbližšie ku kresťanskej legende o troch mágoch sú slová v posvätnej knihe zoroastrizmu „Avesta”, kde prorok vraví:

„Deti moje, vy budete prvé poctené tým, že uvidíte božskú bytosť, ktorá príde na tento svet. Hviezda pôjde pred vami a zavedie vás na miesto Jeho narodenia. Keď ho nájdete, dajte mu svoje dary a obete.”  Matúš prevzal toto proroctvo do svojho evanjelia doslovne.

Mýtus o masakri novorodeniatok

Herodes sa vraj dozvedel, že mágovia prišli vítať novorodeného Ježiša, ale o mieste narodenia nevedel nič. Preto nariadil povraždiť novorodené deti obidvoch pohlaví v Betleheme a okolí. Táto skutočnosť nie je historicky potvrdená. Židovský spisovateľ Josephus (prvé storočie n.l.) podrobne opísal všetky skutky Herodesa, ale toto nespomína ani slovom! Ide tu skôr o prispôsobenie legendy o faraónovi, ktorý v časoch egyptského zajatia Židov prikázal zabiť všetkých novorodených chlapcov, pretože mu pisár prorokoval narodenie dieťaťa, ktoré mu bude nebezpečným súperom (Josephus: Antiquities 2: 9: 2).
Podobné legendy kolovali aj o Krišnovi a o Abrahámovi, ktorého sa obával babylonský kráľ Nimrod a preto vraj raz nechal vyvraždiť všetkých novorodencov Babylonskej ríše.

Mýtus o svätej rodine

Legendy o pannách, ktoré porodili, nie sú v pohanských mytológiách výnimočné. Mexičania, Číňania, Indiáni, Etruskovia, Teutóni a Škandinávci – všetci si vytvorili legendy o pannách-bohyniach, ktoré rodili. Kresťanská Panna Mária sa podobá na nerozoznanie bohyni Isis v egyptskej legende a má aj niektoré jej tituly: „Naša Pani”, „Madona”, „Kráľovná nebies” a „Nepoškvrnená Panna”.

Obraz Jozefa, Ježišovho otčima a manžela Márie, zodpovedá egyptským predstavám boha zeme Seba, ktorý bol otčimom Horusa počas jeho detstva na zemi.
V egyptskej mytológii figuruje aj meno Iu-em-hetep, čo znamená „Ten, čo prichádza v pokoji”; bol to zázračný liečiteľ, povestný svojou múdrosťou po celom okolí – neskorší Kristus.

Vianočný stromček

Približný opis nášho moderného vianočného stromčeka ako modlárskeho symbolu už v Babylónsku nájdeme v Jeremiášovi (10, 2-4).

Vianočná hostina s husacinou

Egypťania uctievali hus, lebo ju pokladali za symbol boha zeme Seba. Bola posvätná aj pre rímsku bohyňu Juno (jej grécka predstaviteľka sa volala Hera), rovnako ako pre grécko-rímskeho boha Kupida – Erosa. Uctievali ju aj Babylončania a neskoršie brahmani. Moriak ako „náhrada” husaciny na vianočnom stole bol zavedený po prvý raz v minulom storočí v Amerike.

Čo povedať na záver?

Tradícia vianočných osláv má svoje historické korene v pohanských zvykoch oslavovania zimného slnovratu. Kresťanstvo tieto hlboko zakorenené zvyky prebralo a dalo im iný náboženský význam.

Znamená to azda, že ľudia bez náboženského presvedčenia nemajú oslavovať Vianoce, že nemajú rozosielať pozdravy priateľom, že si nemajú vymieňať vianočné darčeky? Vôbec nie! Bezkonfesijní občania oslavujú tieto sviatky rovnako ako ich nábožensky orientovaní spoluobčania, pravda, pripisujú im iný význam. Oslavujú prírodu s plným vedomím objektívnych faktorov, ktoré formovali tieto sviatky počas stáročí. Vianočná nálada je nabitá pocitom pokoja a mieru. Toto je práve cieľ, o ktorý sa usilujú aj humanisti. Treba si iba želať, aby atmosféra vzájomného porozumenia panovala nielen počas sviatkov, ale celý rok. A nielen v našich zemepisných šírkach, ale na celom svete.