V prvej časti článku sme predostreli náš pohľad na misiu solúnskych bratov na Veľkej Morave. Pri jej hodnotení sme upozornili na prítomnosť kresťanstva na území Veľkej Moravy ešte pred príchodom bratov Konštantína a Metoda. Nepriniesli nám teda kresťanstvo, ale prišli so zrozumiteľným jazykom už známeho náboženstva – kresťanstva. Pripomenuli sme tiež veľmi podobný príbeh apoštola Gótov Wulfilu, zo 4. storočia nášho letopočtu a jeho vytvorenie gótskej abecedy i gótskeho prekladu Biblie ako možnej inšpirácie ku vzniku prvého staroslovienskeho písma – hlaholiky. Záverom 1. časti sme sa venovali osudom hlaholiky a jej podielu na vzniku staroslovanského písomníctva. V dnešnej záverečnej časti sa budeme venovať ďalším otvoreným otázkam pôsobeniu Konštantína a Metoda na Veľkej Morave.

Štvrtý liturgický jazyk?

Každé náboženstvo, vrátane kresťanstva, a forma jeho bohoslužobných obradov sa vždy vytvárajú v určitom konkrétnom kultúrno-historickom prostredí. To aktívne pôsobí na obsah i formu bohoslužobných obradov. Aj pri šírení kresťanstva sa podľa jednotlivých krajín a ich kultúrnych tradícií súbežne vytvárali viaceré osobitné, samostatné kresťanské obrady s vlastným liturgickým jazykom. V prvom tisícročí nášho letopočtu ani nemôžeme hovoriť o jednotnom cirkevnom centre kresťanstva. Postupne sa vytvorili dve dominantné centrá – Rím v západnej časti pôvodnej Rímskej ríše a Konštantínopol v jej východnej časti, ktoré medzi sebou súperili. Ich súboj nakoniec vyvrcholil v roku 1054 vzájomnou exkomunikáciou a rozdelením kresťanstva na východné (ortodoxné) a západné (katolícke).

Rovnako neexistoval len jeden kresťanský rítus (obrady), v 5. storočí existovali minimálne východosýrsky, západosýrsky, byzantský a západný (rímsky, resp. latinský) rítus s početnými liturgickými jazykmi. Práve túto skutočnosť brilantne využil Konštantín cestou do Ríma v roku 867 v Benátkach, keď viedol polemiku s trojjazyčníkmi (tvrdili, že ako liturgický jazyk sa môžu používať len tri jazyky, ktoré boli na Kristovom kríži – hebrejčina, gréčtina a latinčina) pri obhajobe staroslovienčiny ako liturgickom jazyku (citované podľa Života Konštantína):

„Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? …My však národov mnoho poznáme, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýri a iné mnohé.“

Ak nebudeme osobitne riešiť, či sa vôbec hebrejčina používala v kresťanstve ako liturgický jazyk, tak ku gréčtine a latinčine môžeme pripočítať ďalších 12 liturgických jazykov citovaných Konštantínom. A to ešte prehliadame jeho dodatok: …a iné mnohé. Zrejme by ani sám Konštantín nehovoril o staroslovienčine ako o štvrtom liturgickom jazyku. Navyše, ak sa podľa nariadenia pápeža evanjeliá museli čítať najprv latinsky a až potom starosloviensky. A napokon aj Svätopluk vyžadoval pre seba slúženie kresťanských obradov len v latinčine.

Ťažká cesta k Moravsko-Panónskej cirkevnej (arci)diecéze

Schválenie používania staroslovienčiny v liturgii v roku 868 bolo posledným úspechom Konštantína počas jeho štvorročného Veľkomoravského pôsobenia. Počas pobytu v Ríme ochorel a následne vstúpil do gréckeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. Po krátkom pobyte v kláštore zomrel Konštantín ako už približne päťdesiatdňový Cyril v štyridsiatom druhom. roku svojho života 14. februára 869.

Pretože už v Benátkach sa obaja bratia dozvedeli o štátnom prevrate v Byzancii, zavraždení cisára Michala III. a zosadení patriarchu Fotia, o štrnásť rokov starší Metod, po kňazskom svätení, prijal od pápeža Hadriána II. poverenie pápežského legáta pre zriadenie novej samostatnej Panónskej diecézy. Po súhlase Koceľa, u ktorého sa solúnski bratia zdržali asi pol roka už v roku 867 cestou do Benátok, pápež vydal bulu Gloria in excelsis Deo adresovanú Rastislavovi, Svätoplukovi i Koceľovi o vyslaní Metoda do ich krajín. Mal pokračovať v diele oboch bratov a učiť a šíriť vieru v staroslovienskom jazyku. Metod sa po Vianočných sviatkoch v roku 869 vracal do Panónie minimálne už ako vysvätený biskup, podľa iných zdrojov ako arcibiskup. Ak bol menovaný za arcibiskupa, resp. misijného arcibiskupa, mal misijne pôsobiť nielen na území Panónie, ale aj Veľkej Moravy. Možno aj preto sa Metod po trojmesačnom pobyte v Panónii rozhodol pokračovať na Moravu.

Už vytvorenie Panónskej diecézy bez súhlasu Salzburského arcibiskupstva bolo porušením platného cirkevného kódexu, nakoľko Panónia patrila do pôsobnosti a sféry Salzburského arcibiskupstva. Pripomeňme si, že Pribinov kostol v roku 828 v Nitre vysvätil práve salzburský arcibiskup Adalram. Preto Frankovia, už v Panónii alebo cestou na Moravu, Metoda zadržali a uväznili. Po cirkevnom procese v Regensburgu, so súhlasom franského kráľa Ludvíka Nemca, bol Metod zosadený z funkcie (arci)biskupa a uväznený zrejme v kláštornej pevnosti v Ellwagene.

V roku 870 sa zmenili pomery aj na Veľkej Morave. Svätopluk, po dohode s Frankami, zradil Rastislava, zajal ho a vydal im ho do rúk. Tí ho pre zradu odsúdili na trest smrti, ale po milosti Ludvíka Nemca ho „len“ oslepili a uvrhli na doživotie do väzenia, kde o jeho osude neexistujú žiadne správy. Zadržali však aj Svätopluka a na Veľkú Moravu poslali dvoch franských správcov Wiliama a Engelšalka. Táto séria udalostí vyvolala protifranské povstanie a vzbúrení Moravania si zvolili nové knieža z rodu Mojmírovcov – Slavomíra. Paradoxne, na čele franského vojska, ktoré prišlo potlačiť Veľkomoravské povstanie bol práve Svätopluk, ktorému v zajatí nedokázali zradu Frankov. Svätopluk ich „machiavellisticky“ nakoniec aj tak zradil, prešiel na stranu Moravanov a na čele slovanského vojska Frankov drtivo porazil. Po záhadnom „zmiznutí“ Slavomíra získal vládu Veľkej Moravy do svojich rúk. Vďaka ďalším vojenským víťazstvám a zloženiu sľubu vernosti Franskej ríši v roku 874 (urobil tak opätovne aj v roku 884) si Svätopluk vytvoril i kúpil čas a priestor pre rast i relatívnu samostatnosť Veľkej Moravy.

Vďaka nárastu významu a veľkosti územia Veľkej Moravy, žiadostiam Koceľa i Svätopluka a nakoniec aj žiadosti nového pápeža Jána VIII. Frankovia nakoniec po viac ako dva a pol roku prepustili v roku 873 Metoda z väzenia na Veľkú Moravu. Historické pramene (vrátane cirkevných) neposkytujú dostatočné informácie a doklady o tom, či sa mu podarilo vytvoriť na území Veľkej Moravy samostatnú cirkevnú štruktúru (provinciu), priamo podriadenú Rímu, mimo vplyvu franských misií. Na jej území pôsobili fakticky dve cirkevné štruktúry – stará franská so sídlo v Mikulčiciach a tvoriaca sa staroslovienska so sídlom na Velehrade (Staré Město).

Dvaja kohúti na jednom mieste sú vždy problém

Pôsobenie dvoch cirkevných štruktúr na jednom mieste viedlo k neustálym konfliktom, ktoré musel riešiť aj samotný pápež. V roku 879 bol Metod prinútený opätovne sa brániť v Ríme obvineniu z herézy a kacírstva, čo sa mu úspešne podarilo. Zároveň obhájil aj používanie staroslovienčiny v liturgii, čo potvrdil bulou (listom) Industrae tuae, tentoraz pápež Ján VIII. Súčasne však pápež na žiadosť Svätopluka vysvätil nemeckého kňaza Wichinga za prvého biskupa v Nitre. Nitra už vtedy bola dlho územím, kde boli usadené a mali zázemie franské misie. To sa neskôr ukázalo ako osudné pre celú misiu solúnskych bratov.

Metod sa pred svojou smrťou snažil vytvoriť predpoklady pre pokračovanie diela oboch solúnskych bratov. Nitrianskeho biskupa Wichinga poslal na misiu k ďalekým Wislanom, neskôr ho dal do kliatby a zbavil biskupskej funkcie. Za nástupcu vo funkcii Moravského (arci)biskupa vymenoval Metod svojho žiaka Gorazda z kruhov veľkomoravskej elity. Zomiera ako sedemdesiatdva ročný 6. apríla 885. Napriek podrobnému popisu miesta jeho pochovania v Živote Metodovom, doteraz sa archeológom nepodarilo nájsť či potvrdiť jeho hrob a nájsť jeho kostrové pozostatky.

Je paradoxné, že prvý biskup, historicky prvej (Nitrianskej) diecézy na slovenskom území, ktorej sa pripisuje veľký význam v staroslovienskej misii, urobil všetko pre likvidáciu a zánik diela Konštantína a Metoda. Biskup Wiching už pred smrťou Metoda komunikoval s novým pápežom Štefanom V. a napriek Metodovej voľbe Gorazda dokázal, že pápež ho vymenoval za nástupcu Metoda. Wiching ako nový Metodov nástupca dokázal dosiahnuť u nového pápeža Štefana V., napriek písomnému súhlasu predchádzajúcich dvoch pápežov Hadriána II. a Jána VIII., aj zákaz používania staroslovienčiny v liturgii.

Na základe toho Metodových žiakov zadržali, uväznili a z časti predali do otroctva. Niektorých z nich vykúpil byzantský vyslanec na trhu otrokov v Benátkach. Zvyšok žiakov vyhnali z územia Veľkej Moravy. Historické pramene dokonca ukazujú, že Wiching nemal záujem udržať či budovať samostatnú moravskú cirkevnú štruktúru. Naopak, ako jediný veľkomoravský biskup odišiel z územia Veľkej Moravy a priviedol celú cirkevnú štruktúru v krajine do chaosu.

Veľká Morava prežila Metodovu smrť a vyhnanie jeho žiakov len o dvadsať rokov. Pred svojou smrťou v roku 894 mal Svätopluk podľa legendy O troch prútoch Svätoplukových vyzývať svojich troch synov ku svornosti a aby boli v láske nerozlučiteľní, lebo len tak dokážu zabrániť zničeniu kráľovstva (citované podľa Konštantína VII. Porfyrogennetosa: O spravovaní říše). Žiaľ nedokázali to. Historici však dokázali doložiť existenciu len dvoch Svätoplukových synov Mojmíra II. a Svätopluka II. Syn Predslav je len legendou.

Veľká Morava a jej „vládcovia“ boli de facto vazalmi Franskej ríše, čo potvrdzujú aj sľuby vernosti skladané do rúk franských kráľov z rokov 864 (Mojmíra), 874 a 884 (Svätopluka). Veľká Morava nebola štátom v dnešnom chápaní, ale štátnym útvarom v prechodnom štádiu od kmeňového zväzu k štátu, ktorý bol spojený s tradičnou voľbou vládnucich kniežat jeho elitami. Vláda sa nepredávala dedičnou postupnosťou v rodine, ale v rámci rodinného klanu Mojmírovcov po súhlase kráľa Frankov. Preto sa na čelo Veľkej Moravy dostali po Mojmírovi jeho synovec Rastislav a po ňom jeho synovec Svätopluk.

Podľa najnovších výskumov maďarské vojská napriek tomu, že obsadili po Avaroch ľudoprázdnu Panóniu až po Dunaj, neboli v roku 906 tak početné, aby vyvrátili celú Veľkú Moravu. Dokázali však vyplieniť sídelné centrá Mojmírovského rodinného klanu na Morave a tým ukončiť jeho vládu na Veľkej Morave. Práve toto nakoniec viedlo k rozpadu Veľkej Moravy, najmä po porážke Frankov od Maďarov v bitke pri Bratislave v roku 907. Nezávislosť si na isté obdobie udržali len časti územia okolo Olomouca a aj Nitry. Prežila však aj časť Mojmírovského rodinného klanu, pretože v historických análoch z polovice 10. storočia sa ešte uvádzajú nám dobre známe a jedinečné mená Mojmír (III?) a Svätopluk (III?). Je to však ťažké dokázať, pretože sa nezachovali kostrové pozostatky členov Mojmírovského rodinného klanu a analýza DNA je nemožná. So zánikom Veľkej Moravy postupne zaniká na dlhé stáročia aj tradícia a povedomie o diele Konštantína a Metoda.

Znovuobjavovanie Veľkej Moravy a solúnskych bratov

Nánosy zabudnutia a času nad Konštantínom a Metodom sa, nielen na Slovensku, začali postupne odkrývať až koncom druhého tisícročia v súvislosti s vytváraním novodobých národov a národným obrodením. Paradoxne vyhnanie Metodových žiakov z Veľkej Moravy pomohlo rozšíriť povedomie o Veľkomoravskej misii Konštantína a Metoda a ich diele. Nie na Slovensku, kde sa na nich zabudlo, ale na širokom území Slovanov v Európe: v Bulharsku, Macedónsku, Srbsku, Chorvátsku, Kyjevskej Rusi, čiastočne v Čechách a Poľsku. Vďaka ich žiakom a žiakom ich žiakov sa podarilo sprostredkovane zachovať stopy ich dedičstva v písomných odpisoch v cyrilike či cirkevnej staroslovienčine. Aj preto viaceré slovanské národy v období národného obrodenia znovuobjavili dielo Konštantína a Metoda.

Následne znovuobjavila ich význam aj katolícka cirkev. Pri príležitosti tisíceho výročia príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu v roku 1863 na žiadosť olomouckého arcibiskupa Bedřicha z Fürrstenberga zmenil pápež Pius IX. dátum sviatku Cyrila a Metoda z 9. marca na 5. júl. Dôvodom žiadosti i rozhodnutia bola nielen nevhodná doba pôvodného sviatku, ale najmä vzrastajúci kult Majstra Jána Husa v Čechách, ktorého výročie upálenia vychádza na 6. júla. Preto majú dnes v júli v Česku dva dni štátnych sviatkov za sebou.

Až v roku 1881 pápež Lev XIII. okružným listom Grande munus rozšíril ich sviatok na celú Rímskokatolícku cirkev. A poľský pápež Ján Pavol II. v roku 1980 apoštolským listom Egregiae virtutis prehlásil Cyrila a Metoda spolu s Benediktom za spolupatrónov Európy, pričom za deň ich sviatku určil 14. február, deň Cyrilovej smrti. A aby to nebolo až také jednoduché, pravoslávni veriaci si pripomína sviatok Cyrila a Metoda podľa legendy o ich jarnom príchode na Veľkú Moravu 24. mája (pôvodne podľa juliánskeho kalendára to bolo 11. mája).

Nielen cirkvi, ale aj každý národ hľadá svoje korene v ponore do minulosti. Hľadajú sa symboly a odkazy, na ktorých národ môže budovať svoje historické povedomie a hodnoty. Príbeh Veľkej Moravy a misia Konštantína a Metoda sa pre tento účel priam ponúkajú. Aj pre Slovákov, Moravanom i Čechov. Historici Dušan Škvarna a Adam Hudek však upozorňujú: „U nás je tzv. cyrilometodské dedičstvo skôr účelovo oživeným konštruktom z čias novoveku, ktoré získalo svoj veľký význam až počas národného obrodenia.“ Znovuobjavujeme ich len posledné dve-tri storočia. Dávame ich príbehu našu interpretáciu. O nepretržitej tisícstošesťdesiatdva ročnej tradícii naozaj nemôžeme hovoriť.

Najlepšie to dokazujú tzv. patrocíniá kostolov, čo sú pomenovanie kostolov po niekom (svätcoch, anjeloch…) alebo niečom (udalosti, symbole…), čo im má poskytovať osobitnú ochranu. Z obdobia Veľkej Moravy sa zachoval len jediný kostol a to v Kopčanoch, na ľavom (slovenskom) brehu Moravy – kostol sv. Margity Antiochíjskej. Na Slovensku má najstaršie evidované patrocínium Cyrila a Metoda rímskokatolícky kostol v Selciach pri Banskej Bystrici. Pôvodné patrocínium Všetkých svätých zmenili 31. mája 1863 na patrocínium Cyrila a Metoda a tak sa tento kostol údajne najstarším kostolom v celom Uhorsku s týmto patronátom. Ako ukazuje graf zo štúdie M. Nemčíkovej a kolektívu na Slovensku získali patrocínium Cyrila a Metoda do roku 1917 už len ďalšie tri kostoly. Rozmach ich patrocínií nastáva prekvapivo až po roku 1989.

Osemnásť štátom registrovaných cirkví na Slovensku používalo v roku 2022 celkovo 6 277 bohoslužobných objektov. Len tri cirkvi z nich uznávajú Cyrila a Metoda za svätcov a udeľujú kostolom ich menovitú ochranu. Celkove je podľa spomínanej štúdie na Slovensku 106 kostolov a kaplniek s patrocíniom Cyrila a Metoda. Rímskokatolícka cirkev využívala v roku 2022 celkove 3 992 kostolov a kaplniek, z ktorých je 79 pod ochranou Cyrila a Metoda. U gréckokatolíckej cirkvi je to 16 z celkového počtu 646 kostolov a kaplniek. A Pravoslávna cirkev má 8 pod patronátom solúnskych bratov z celkových 267 kostolov. Pri celkovom počte kostolov a kaplniek týchto troch cirkví 4 905 kostolov má z nich patronát Cyrila a Metoda 103 objektov, čo predstavuje iba 2,10 %. Ak by sme skutočne mali a udržiavali viac ako tisícsto ročnú Cyrilo-Metodskú tradíciu a úctu, potom by ich muselo byť niekoľkonásobne viac.

Variabilita patrocínií kostolov a kaplniek je na Slovensku veľmi bohatá, kostoly majú 269 rôznych pomenovaní, pričom najrozšírenejším patrónom je svätý Michal Archanjel, ktorý ochraňuje 201 kostolov a kaplniek. Cyril a Metod sa svojimi počtom ochraňovaných kostolov a kaplniek nezmestili ani do prvej trojky najčastejšie využívaných patrónov.

 

Niekoľko slov na záver

Mnohí sa pri zdôrazňovaní významu Veľkej Moravy v našich dejinách a odkazu Konštantína a Metoda veľmi často odvolávajú na preambulu našej Ústavy a slová …v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy… v snahe zdôrazniť kresťanský charakter histórie a súčasnosti Slovenskej republiky. Avšak povahu právnych noriem majú len tie ustanovenia právnych predpisov, ktoré nasledujú až za preambulou. „Sama preambula nie je prameňom práva.“ Veľká Morava bola prvým štátnym útvarom našich slovanských predkov s centrálnym územím na Morave a západnom Slovensku. Trvala krátko, len štyri generácie. Napriek tomu je jej príbeh inšpiratívnym úsekom v dejinách, kde objektívne máme svoje korene, aj bez zveličovania a mystifikácií. Bez privlastňovania si jej historického odkazu len pre slovenský národ. Okrem toho, že to tak nebolo a nie je.

Konštantín a Metod by nemali byť pre náš štát a jeho predstaviteľov svätými Cyrilom a Metodom. Slovenská republika sa podľa čl. 1.1. Ústavy neviaže na žiadnu ideológiu alebo náboženstvo. Na území Veľkej Moravy pôsobili solúnski bratia Konštantín a Metod. Cyril tu nepôsobil. Konštantín si zmenil meno na Cyrila len na krátkych asi päťdesiat posledných dní svojho života pred úmrtím v Ríme. Prívlastok svätí obom bratom priznávajú len katolícka a pravoslávna cirkev. Používanie tohto prívlastku je zo strany štátu preberaním náboženského pohľadu troch cirkví. Náš štát je však stále oficiálne svetonázorovo neutrálny a nie katolícky či pravoslávny. Farskú republiku sme tu už mali a nedopadlo to dobre.

Veľká Morava a pôsobenie solúnskych bratov Konštantína a Metoda sú súčasťou našej kultúry, našich hodnôt i nášho moderného vlastenectva. Diskutujme o nich, spoznávajme, neredukujme ich len na jeden obraz. Kresťanské tradície a hodnoty tvoria nepochybne súčasť kultúrnej identity obyvateľov Slovenskej republiky. Avšak redukcia kresťanstva na jej jediný zdroj je deformáciou „významu plurality historických zdrojov slovenskej kultúry a hodnôt spoločnosti. Slovensko vo svojej histórii ovplyvňovali okrem kresťanstva aj iné myšlienkové, politické, sociálne, filozofické prúdy a hnutia. Počínajúc dedičstvom antiky, vplyvom renesancie a osvietenstva až po súčasný humanizmus. Súčasný christianizujúci diskurz vylučuje z tradície Slovenska aj dedičstvo sekulárnych demokratických hodnôt masarykovského humanizmu. (Miroslav Tížik)“