Arthur Caplan a Tom Madigan

Tom Madigan: Čo považujete za najbližší veľký problém bioetiky?

Arthur Caplan: Myslím, že to bude predĺženie života a náklady na zlepšenie kvality života v pokročilom veku. Mnohí to budú pokladať za márnotratné plytvanie, ale žiť dlhšie a lepšie bude ohromný podnik a bude to drahé. Tento trend nám už naservíroval preparáty ako Viagra a Propecia, ale to skutočné genetické inžinierstvo ešte len príde a bude vyžadovať veľké peniaze – spor medzi starými a mladými, medzi bohatými a chudobnými, sa tým veľmi vyostrí.

T.M.: Čo si myslíte o názore, že ľudia môžu žiť 150 rokov a viac?

A.C.: Myslím, že ľudia môžu žiť dlhšie a lepšie, ak chcú. Túto ich túžbu nepovažujem za egoistickú – chápem ich. Je tu však riziko, že pri predĺžení života nás v pokročilom veku postihnú nové choroby a pohromy, napr. ako už dnes nadobúda na význame Alzheimerova choroba; zajtra to môže byť Jacob-Creutzfeldov syndróm u ľudí nad sto rokov.

T.M.: Čo si myslíte o xenotransplantáciách (prenosy orgánov zo zvierat na ľudí)?

A.C.: Ak zvážime všetky faktory, nevyzerá ich budúcnosť veľmi sľubná, lebo vyžadujú aj genetické inžinierstvo, aj imunosupresiu (potlačenie nepriaznivých imunitných reakcií) a okrem toho sú tu problémy s chovom vhodných zvierat. Vcelku som však veľkým zástancom tejto stratégie, lebo som presvedčený, že eticky je oveľa ľahšie brániť zabíjanie zvierat pre záchranu života ľudí ako pre zjedenie na obed.

T.M.: Ako zmenili moderné reprodukčné technológie – napr. tie, ktoré umožňujú ženám po menopauze mať deti, ak si to prajú – naše súčasné názory na reprodukciu ľudskej populácie? Majú sa takéto technologické novinky podporovať alebo zavrhovať?

A.C.: Povzbudzovať – ale so zvýšenou pozornosťou dobru detí. Ide tu predsa o technológiu na robenie detí. Nie je voči nim nijako čestné, ak sa robia, aby z nich boli siroty alebo zrôdy. Pomoc pri robení detí nesmie ostať finančne výnosným priemyslom, ako sa javí dnes. Musíme sa na ňu dívať podobne ako na adopciu: je to jedna z nových ciest k založeniu rodiny; v záujme ochrany detí vyžaduje dohľad vlády.

T.M.: Kde vidíte v najbližších rokoch úlohu bioetika?

A.C.: Klásť otázky, preverovať bežné názory a vedomosti, navádzať vedcov a lekárov, aby rozmýšľali o dôsledkoch toho, čo robia. Bioetici sa mi oveľa lepšie páčia v úlohe rozhnevaných prorokov ako v úlohe etických ajatolláhov.

T.M.: Aké vplyvy najviac prispeli ku kryštalizácii vášho svetonázoru?

A.C.: Najviac ma ovplyvnil Ernest Nagel na Columbijskej univerzite a potom Dewey a Hook. Považujem sa za pragmatistu, ale nie som si istý, či je to ten istý pragmatizmus ako ho učil Dewey. Presiakol som biologickým myslením o vývoji a genetike, takže mám v sebe aj čosi aristotelovského. No môj najväčší hrdina je Sokrates, ktorý podľa môjho názoru vedel, čo nevedel a veľmi vplýval na druhých, aby si mohol byť istý, že to, o čom si myslia, že to vedia, je naozaj skutočnosť.

Biomedicína je veľmi rýchlo napredujúca veda … Tí, čo sa s ňou rútia do budúcnosti, nie vždy si dajú načas, aby sa mohli počudovať, kam to smerujú.

* * *

Arthur Caplan je riaditeľ Strediska pre bioetiku na Univerzite v Pennsylvanii, významný bioetik, autor m.i. knihy Ethics and Organ Transplants (Etika orgánových transplantácií) a stoviek článkov a recenzií.

*  *  *

Prameň: Arthur Caplan a Tim Madigan: The Future of Engineering Humans“, Free Inquiry, 19(4), s. 37, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda