Stephen Law

7. kapitola: Čo je zlé na morálnom relativizme?

Zmeny v prospech dobra

V predošlej kapitole sme prebrali konzervatívcami ustavične opakované tvrdenie, že kríza západnej kultúry je výsledkom relativizmu, a tento súvisí so vzostupom liberálnych postojov. V podstate je na vine osvietenstvo a 1960-te roky.

V tejto kapitole sa pozrieme, prečo treba relativizmus odmietnuť – najmä jeho „politicky korektnú“ formu, ktorá má na kríze najväčší podiel. Najprv sa však lepšie pozrime na tvrdenie, že morálnom zmysle je situácia skutočne oveľa horšia, ako bola pred päťdesiatimi rokmi. Táto mantra o „mravnej kríze“ sa opakuje tak často, že sa pritom ľahko zabúda, že sú aj oblasti, v ktorých sa morálne postoje západniarov podstatne zlepšili.

Pozrime sa, napríklad, na naše stanoviská voči rasizmu a rasovej segregácii. V 1950-tych rokoch dozreli rasistické postoje. V USA existovala segregácia čiernych od bielych. Mnohí to považovali morálne za celkom prijateľné. Pre mnohých to bolo biblicky ospravedlniteľné. Situácia sa na skoro celom Západe podstatne zlepšila. Nezabúdajme, že práve v 1960-tych rokoch sa dosiahol veľký pokrok v zabezpečení rovnakých práv pre čiernych ľudí.

Alebo sa pozrime na postoje voči ženám. Až do 1950-tych rokov považovali mnohé západné spoločnosti ženy za občanov druhej triedy. Ženy boli nútené byť finančne závislé od mužov, z ktorých mnohí si mysleli, že majú morálne právo považovať svoje manželky za len o niečo málo viac ako sexuálne a pracovné nevoľníčky. Ženy boli odrádzané od zamestnania. Kým od synov sa očakávalo, že pôjdu na univerzitu, dievčatá boli odhovárané od zvládnutia čohosi viac ako vedenie domácnosti a výnimočne jednoduché sekretárstvo. Vo všetkých veľkých ustanovizniach boli opraty moci pevne v rukách mužov. Aj táto situácia často nachádzala náboženské ospravedlnenie. Za posledných päťdesiat rokov sa tieto postoje veľmi zlepšili. Ženy sú oveľa bližšie k dosiahnutiu ozajstnej rovnosti, v každom prípade počuť ich hlas. Je iróniou vývoja, že mnohé z týchto ženských sociálnych komentátorov, čo si tak hlasne sťažujú na „stratu hodnôt“ v poslednom období, môžu to robiť práve na základe revolúcie, týkajúcej sa týchto hodnôt.

Zmenil sa aj náš postoj k homosexualite. V 1950-tych rokoch bolo praktizovanie homosexuality trestným činom. Už ten, kto bol z homosexuality podozrivý, mohol byť slovne urážaný, vydieraný, fyzicky napádaný, trestne stíhaný atď. Ospravedlnenie diskriminácie voči homosexuálom bolo podložené, samozrejme, v prvom rade nábožensky. Ako sa táto starodávna náboženská konštrukcia rúcala, strhávala so sebou aj mravne skrachované presvedčenie o hriešnosti aktívnej homosexuality. To bola zmena k lepšiemu.

K veľkej zmene došlo aj v našom mravnom zmýšľaní o životnom prostredí a iných druhoch, čo ho spolu s nami obývajú. Najmä mladí ľudia sú v tomto ohľade prísni. Mnohí uznávajú, že majú morálnu povinnosť ochraňovať ho. Rastie aj počet vegetariánov a robia to zväčša z morálnych dôvodov.

Stručne zhrnuté, nezabúdajme, že mnohé nedávne zmeny v našom mravnom konaní smerovali k zlepšeniu. Tieto zlepšenia prinášali najmä osvietení jednotlivci, rozhodnutí zapochybovať o autorite a tradícii.

V januári 2003 som sa zúčastnil konferencie usporiadanej organizáciou Encounter (Stretnutie), založenej spoločne britskou a írskou vládou. Konferencia mal provokatívny názov: „Postkresťanská spoločnosť“. Samozrejme, väčšina pozvaných a prítomných boli kresťania a ako sa dalo čakať, začali sa valiť najťažšie sťažnosti na „morálny úpadok“. Prvé diskusie boli pochmúrne, preplnené nárekom nad „stratou hodnôt“.

No atmosféra sa začala meniť. Postupne si účastníci začali spomínať, že hoci je situácia v niektorých ohľadoch horšia, v iných smeroch je lepšia. Začali vymenúvať, aké hrozné boli naše morálne postoje voči ženám, čiernym a homosexuálom. Po dvoch dňoch diskusií sa predseda spýtal účastníkov, čo si myslia: zlepšili či zhoršili sa pomery oproti situácii pred päťdesiatimi rokmi? Mnohí z prítomných – podľa môjho názoru väčšina – síce videli „stratu hodnôt“, ale cítili, že v morálnom zmysle je situácia lepšia ako pred pol storočím.

Iste, v určitom ohľade máme dnes iné hodnoty. V mnohých prípadoch treba k tomu povedať „Chvalabohu!“ Každý, kto prezentuje zmeny v našich morálnych hodnotách za ostatné polstoročie v temer výlučne tmavých farbách, je vinný z hrubého prekrúcania skutočnosti.

Zlé argumenty za relativizmus

Iste, sú oblasti, v ktorých sme na tom v morálnom zmysle horšie. Dá sa povedať, že zmeny sú aspoň čiastočne zapríčinené vzostupom morálneho relativizmu. Na konci predošlej kapitoly sme videli, ako šírenie morálneho relativizmu podomieľa morálny systém spoločnosti. Predpokladá sa, že morálny relativizmus sa stal dominantnou popfilozofiou tejto doby s katastrofálnymi dôsledkami. Preto obráťme teraz našu pozornosť na relativizmus.

Najprv pripustime, že autoritári majú v niečom pravdu. Majú pravdu, keď odmietajú morálny relativizmus, resp. celkom iste tú surovú formu neposudzujúceho morálneho relativizmu, ktorá je obviňovaná z morálnej krízy? (odteraz budeme toto rozumieť pod „relativizmom“). Bežné, politicky motivované argumenty podporujúce morálny relativizmus a neposudzovanie sú, ako ukážem ďalej, chabé.

Ako sme videli v šiestej kapitole, relativisti pravidelne zdôrazňujú, že my západniari sme vždy arogantne tvrdili, že všetko vieme lepšie a že máme právo každému nanútiť náš druh morálky. Osobitne biednu stopu tu v minulosti zanechala cirkev. Dnes uznávame, že sme mali byť menej zaujatí a viac tolerantní. Zisťujeme, že robíme chyby. Teraz už vieme, že od iných kultúr sa môžeme veľa naučiť. Ale ak všetko toto uznávame, nepredpokladá to, že súhlasíme s relativizmom?

Nuž, nie. Všetky tieto dobré liberálne znaky si môžeme osvojiť bez prihlásenia sa k morálnemu relativizmu. Ten má štyri zásadné problémy:

Po prvé, môžeme uznať, že vo veciach dobra a zla sme omylní a že sa môžeme veľa naučiť od druhých aj bez prijatia relativizmu. Je ironické, že ak pripustíme možnosť vlastného omylu, vyžaduje to, aby sme odmietli relativizmus. Pretože ak relativizmus platí, pravda o tom, čo je dobré a čo zlé, závisí od toho, čo si myslíme. Ak si myslíme, že to a to je zlé, potom je to pre nás zlé. Ale z toho vyplýva, že sa nemôžeme pomýliť pri určovaní, čo je dobré a čo zlé. Relativizmus nás robí morálne neomylnými. Ak chceme späť svoju omylnosť, musíme odmietnuť relativizmus.

Po druhé, relativisti vedia byť notoricky pokryteckí. Relativista, ktorý prstom ukazuje na západniara odsudzujúceho ženskú obriezku slovami „Nemáš právo to posudzovať!“ a berie mu právo súdiť, skončí odsúdením seba samého. Veď robí práve to, čo vám robiť zakazuje. Súdi vás a vraví, že robíte niečo morálne zlé, ak súdite. Politicky korektné zdvíhanie prstu je vonkoncom pokrytecké.

Po tretie, politicky motivovaní morálni relativisti majú tendenciu aplikovať svoj relativizmus veľmi nedôsledne. Stáva sa, že nejaký vzdialený exotický kmeň v dažďových pralesoch má rituály, ktoré väčšina západniarov považuje za barbarské a zlé. „Nemáte právo súdiť ich“ zamieša sa do toho relativista. „V ich kultúre je tento spôsob konania morálne úplne v poriadku. Ich morálka je rovnako platná ako vaša.“ Ak však príde veľký nadnárodný koncern, vyženie kmeň z jeho sídla a klčuje prales, ten istý relativista naraz prísne súdi: „Stop! Zle robíte! Na to nemáte právo.“ Nemal by tak hovoriť. Keby chcel ostať verný svojmu relativizmu, mal by uznať, že aj koncern má právo na vlastné presvedčenie, hoci tu ide o zničenie pralesa a usmaženie jeho obyvateľov. Kto ste, aby ste mohli súdiť?

Nakoniec si všimnime, že len ak odmietneme morálny relativizmus, získame slobodu na uskutočnenie tolerancie a nezaujatosti ako univerzálnych cností. Vezmime si ako príklad nejaký náboženský kult, ktorý považuje za správne byť silne netolerantný. Relativista hovorí, áno, ak si títo náboženskí fanatici myslia, že je správne brutálne vraždiť tých, s ktorými nesúhlasia, tak je to pre nich správne: kto sme, aby sme súdili? Relativista nemôže dôsledne odsúdiť intoleranciu druhých. Iba kto odmietne relativizmus, má slobodu urobiť to.

Takže bežné, politicky motivované argumenty v prospech relativizmu v skutočnosti nenájdu veľa podpory. Môžeme byť dobrými, súhlasiacimi liberálmi, súhlasiacimi s relativizmom. Ak si však myslíte, že sme morálne omylní a že tolerancia je univerzálna cnosť, musíte tento druh relativizmu odmietnuť, nesmiete ho schvaľovať. V najhoršom prípade je relativizmus politicky korektné táranie najhoršieho druhu.

Liberáli odmietajúci relativizmus

Súhlasíme teda s autoritatívnymi kritikmi liberálnej výchovy, že relativizmus neslobodno podporovať. Rozhodne odmietnime relativizmus (samozrejme aj ten „politicky korektný“, neposudzujúci morálny relativizmus), ktorý má byť príčinou morálnej krízy Západu. Ale to robia mnohí liberáli. Kým väčšina mojich priateľov a kolegov sú otvorene liberálni, nespomínam si na žiadneho, ktorý by bol morálny relativista.

To je záhada. Mnohí liberáli vrátane mňa na jednej strane odmietajú relativizmus. No na konci predošlej kapitoly sme videli, že mnohí vinia z morálnej krízy relativizmus, ktorý je zas obviňovaný z vyvolávania liberálnych postojov. Liberáli si musia často vypočuť obžalobu, že šíria rakovinu morálneho relativizmu.

Niekto to má popletené. My liberáli? Alebo naši žalobcovia?

Pozrime sa na to.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo