Stephen Law

13. kapitola: Záver a odporúčania

Táto kniha má dva kľúčové závery.

Prvý z nich je, že existujú mocné argumenty v prospech silne liberálneho prístupu k morálnej a náboženskej výchove – prístupu, ktorý zdôrazňuje význam povzbudzovania k nezávislému kritickému mysleniu a posudzovaniu, skôr ako viac-menej nekritické podriadenie sa autorite. Tieto argumenty sú:

1. Rastie počet dôkazov, že filozofická liberálna morálna výchova, opísaná v tretej kapitole, prináša trvalý merateľný výchovný prospech, vrátane zvýšenej inteligencie a emocionálnej a sociálnej zrelosti.
2. Zdravá demokracia potrebuje občanov, ktorí myslia a súdia nezávisle. Musí zaistiť, aby občania mali intelektuálnu, sociálnu a emocionálnu zrelosť plniť svoje demokratické povinnosti a nestať sa psychologicky manipulovateľnými. Na rozdiel od prístupov založených na autorite, liberálny prístup tieto schopnosti podporuje a napomáha rozvoju takejto zrelosti.
3. Sú dôkazy, že taká liberálna výchova poskytuje aj dôležitú obranu proti určitému druhu morálnej katastrofy, aké sa v 20. storočí opakovane vyskytli na rozličných miestach (nacistické Nemecko, Rusko, Kambodža a Čína). Môže pomôcť imunizovať nových občanov proti úskokom náboženských kultov a rozličných foriem psychologickej manipulácie a vymývania mozgov. Existujú silné dôvody, aby sa liberálna výchova zaraďovala do každej výchovnej stratégie, odradzujúcej mladých moslimov od zbraní džihádu.
4. Tento druh liberálneho prístupu je mocnou zbraňou proti relativizmu.
5. V nijakom prípade nemôžeme urobiť to, čo nás povzbudzujú urobiť autoritári na autoritárskom konci stupnice od liberálov k autoritárom: odovzdať zodpovednosť za morálne posudky nejakej vonkajšej autorite. Či sa vám to páči alebo nie, zodpovednosť za morálne posudky má vlastnosti bumerangu – vždy sa k vám vráti.
   Druhý záver znie, že materiál proti liberálnemu prístupu je veľmi slabý. Naozaj niet dobrého argumentu pre návrat späť k morálnej a náboženskej výchove, založenej na autorite. Tu niet miesta pre kompromisy – tí, čo naďalej odsudzujú všetkých liberálov ako relativistov a trvajú na tom, že musíme rehabilitovať Autoritu s veľkým A, musia nám presvedčivo vysvetliť, prečo sú ich argumenty pomotané. Osobitne je dôležité, aby neostával nespochybnený mýtus, že máme len opcie relativizmu a autoritárstva. Verejnosti treba pripomenúť, že sú aj iné, lepšie, opcie.

Odporúčania v otázke náboženskej a morálnej výchovy

Vzhľadom na význam liberálnej morálnej a náboženskej výchovy dokončime rozborom jedného odporúčania. Britský premiér Tony Blair je nadšený náboženskými školami a usiluje sa zvýšiť ich počet. Sto päťdesiat nových islamských škôl sa už pripravuje a ďalšie prídu. Založia sa aj sikhské a hinduistické školy. Táto kniha nie je proti náboženským školám. Je však proti náboženskej výučbe založenej na oddanosti autorite. Ak prihliadame na dôležitosť liberálneho prístupu k výchove, nie je dosť dôvodov, aby každá škola, štátna alebo iná, musela splniť nasledujúce úlohy?

1. Mať syllabus / kurikulum, v ktorom sú periódy /hodiny s otvorenou filozofickou diskusiou o dôležitých morálnych, kultúrnych, politických a náboženských otázkach. Tieto hodiny by mali viesť vychovávatelia ovládajúci filozofickú diskusiu. Mala by byť zaistená ochrana, že na žiakov sa nebude robiť jemný /subtílny (alebo aj vôbec nie jemný) psychologický nátlak, aby nekládli určité otázky, alebo mali určité pevné názory (napríklad o náboženstve).
2. Poskytnúť svojim žiakom široké spektrum rozličných politických, morálnych a náboženských argumentov. Dôležité je, aby sa alternatívne názory nezosmiešňovali alebo nestrhávali ako slamený panák. Jedna z ciest, ako sa tomu dá vyhnúť, je umožniť žiakom vypočuť si alternatívne názory od toho, kto ich zastáva. Študenti musia mať možnosť aktívne sa zapojiť do diskusie s príslušníkmi iných náboženstiev. Musím zdôrazniť, že aj s takými, čo nemajú nijaké náboženstvo. Kým mnohé náboženské školy nemajú problém pri vystavení svojich žiakov iným vieram, často veľmi znervóznejú, ak ich majú vydať na pol hodiny do rúk ateistovi (viem to z osobnej skúsenosti).
3. Kde sa poskytuje náboženská výchova, má sa podať aspoň základná filozofia náboženstva. Tá má obsahovať diskusiu o klasických argumentoch pre aj proti existencii Boha. Deti, ktoré opúšťajú školu s takou „náboženskou výchovou”, pri ktorej sa všetky námietky proti ich viere rozplynuli vo vzduchu, boli v skutočnosti indoktrinované, nie vychované.

Mnohí vychovávatelia, vrátane náboženských, súhlasia s týmito myšlienkami. Celý rad náboženských škôl už vychováva v súhlase s aspoň niektorými. Samozrejme, mnohí ich odmietajú. Návrh, aby všetky školy boli donútené prijať ich, by pravdepodobne vyvolal v určitých kruhoch pobúrenie. Niektorí ľudia ich chcú vôbec znemožniť. Môžete si byť istý, že ktosi bude trvať na tom, že je to návrh, smerujúci k indoktrinácii našich detí relativizmom.

Končím s poslednou ilustráciou tohto druhu útokov na liberálny prístup. V roku 2004 navrhol britský Ústav pre výskum verejnej politiky, aby všetky deti boli vystavené radu náboženských vier a ateizmu; aby sa tak učili myslieť kriticky o náboženskej viere. Ústav navrhol, aby

deti so silnou náboženskou vierou boli privedené k jej prevereniu; aby si položili otázku, prečo sa jej držia … Deti mali byť aktívne povzbudzované preveriť náboženskú vieru, ktorú prinášajú (z rodičovského domu) do triedy. … (1)

Niektorí kresťania s tým boli veľmi spokojní. Chris Curtis, riaditeľ jednej cirkevnej výchovnej nadácie, povedal:

Kresťanstvo prevyšuje o hlavu a ramená všetko ostatné … preto nemám obavy. Prajem si, aby mladí ľudia porozumeli rozličným druhom náboženstiev a vyvolili si kresťanstvo po informovanej voľbe a nie len pretože je to jediná vec, s ktorou sa stretli. (2)

To je obdivuhodne liberálny postoj. No nie všetci boli pri spomenutom návrhu takí entuziastickí. Melanie Phillipsová odpovedala na návrh ústavu súhlasom s úvodníkom Daily Telegraphu:

Šéfredaktor Telegraphu správne komentuje, že toto nie je nič iné ako ďalší pokus o ideologickú indoktrináciu: „Je to prejav názoru, že rodičia, ktorí prenášajú na deti kresťanskú vieru, dopúšťajú sa na nich indoktrinácie a že je úlohou štátu zastaviť to. Ústav a jeho spojenci vo vláde nemajú veľký záujem o šírenie rozdielnosti; im ide o náhradu jedného súboru vier iným: prajú si bezútešnú ideológiu kultúrneho relativizmu. (3)

Dúfam, že teraz je jasné, prečo to majú Telegraph aj Phillipsová popletené.

Začnime s tým, že Phillipsová hlása, že učiť deti rozmýšľať o náboženstve kriticky a nezávisle je „ideologická indoktrinácia” a Telegraph pridáva, že je „autoritárska” 2004. To nie je pravda. Povzbudzovať deti myslieť kriticky a nezávisle nie je ich indoktrinácia – videli sme, že je to ich najlepšia obrana proti indoktrinácii.

Niet pochybností, že Ústavu sa nepozdáva, keď sa určití veriaci rodičia previnia indoktrináciou svojich detí na bezmyšlienkovité nekritické prijímanie učebnej látky. To je citlivá oblasť a príčiny sme si povedali vpredu. Ústav nemá námietky proti náboženskej výchove ako takej. Iba zdôrazňuje význam liberálnej, kritickej dimenzie tejto výchovy. Je s ňou nejaký problém?

Ako odpoveď zahučí: „Relativizmus! Šírite relativizmus!” Ale veď povzbudzovať kritické myslenie o náboženstve nie je obhajoba relativizmu! Je to jedna z najlepších obrán proti nemu!

Rodičovská sloboda

Proti názoru, že všetky školy by mali byť prinútené plniť minimálne štandardy, existuje dôležitá námietka, o ktorej sme dosiaľ nehovorili; týka sa rodičovskej slobody. Pozrime sa na ňu zblízka.

Samozrejme mám ako rodič právo poslať svoje dieťa do takej školy, ktorá ho bude vychovávať v súhlase s mojím náboženským presvedčením. Samozrejme, ak verím, že je v jeho záujme, nepovzbudzovať ho myslieť kriticky o svojej náboženskej tradícii, že sa má stýkať len, resp. prevažne s deťmi svojho náboženstva, ako aj že nemá byť vystavované nebezpečenstvu iných názorov (cítim, že tie by ho len korumpovali), mám na to plné právo. Vláda nemá právo brániť mi v tom.

Samozrejme môžeme zástancom takýchto názorov uznať, že štát má rešpektovať ich rodičovské práva, pokiaľ je to rozumné. Sú však hranice. Ak niečo fyzicky alebo psychologicky poškodzuje alebo ohrozuje dieťa, iste máme právo zakázať to.

Pozrime sa na viazanie nôh. Temer počas tisíc rokov považovali Číňania za žiaduce, aby ženy mali veľmi malé nohy. „Ideálna veľkosť nohy bola tri až 4 palce” (= 10 cm). Mnohí rodičia viazali nohy svojich dcér a nútili ich nosiť stále menšie čísla topánok, takže nakoniec mali drobulinké nohy. Výsledok bol, že niektoré ženy nemohli postáť na vlastných nohách, nieto ešte bežať alebo skákať. Keby táto prax prišla teraz do Británie, bola by oprávnene zakázaná. Áno, máme rešpektovať priania rodičov, ale má to hranice. Rodičia nemajú dovolené permanentne obmedzovať alebo poškodzovať fyzikálne vývoj svojich detí.

Ak však sa má rodičom zabrzdiť obmedzovanie fyzického rozvoja dieťaťa, netreba im zabrániť aj poškodzovanie ich psychologického rozvoja? Naozaj máme právo predchádzať rodičovskému ovplyvňovaniu detských myslí na tom istom základe ako zakázať im viazať nohy svojich dcér? Ak deťom hrozí, že pri výchove podľa vôle ich rodičov skončia ako intelektuálne, emocionálne a sociálne poškodené bytosti – ak budú výsledkom noví občania, psychologicky neschopní rovno stáť na vlastných nohách – nemáme zakročiť? Nie je dôležité, aby sme svojím konaním podporili zdravú demokraciu?

Systém politických škôl

Ak vás toto nepresvedčilo, uvážte inú analógiu. Predpokladajme, že v Británii sa objavili súkromné politické školy. Neokonzervatívna škola sa otvára v Billericay, komunistická v Middlesbroughu. Než sa nazdáte, sú po celom štáte stovky týchto škôl a sú každého politického smeru.

Toto zvyšuje možnosti voľby pre rodičov. Tí, čo majú vyhranené politické presvedčenie, majú teraz opciu poslať svoje deti do politickej školy svojej voľby.

Predpokladajme, že tieto nové školy budú diskriminovať žiakov iného politického presvedčenia. Ak ste socialista, ťažko sa rozhodnete poslať svoju Žofiu na vyššiu strednú školu neokonzervatívcov. Na trockistickej škole budú vítané len deti komunistov.

Politická výchova na týchto školách má spravidla formu indoktrinácie. Obrazy vlastných politických vodcov radostne žiaria na stenách ich tried. Každý deň sa začína spevom politických hymien. Žiaci sa nikdy nenavádzajú myslieť o politických otázkach kriticky a nezávisle. Očakáva sa od nich, že sa viac-menej bezpodmienečne podrobia autorite svojej školy a jej uctievaným politickým textom. Prednášajú sa len myšlienky, schválené politickou autoritou školy. Žiaci sa nikdy nevystavia alternatívnym politickým názorom – s výnimkou občasných vtipov na ich adresu, čo vedie k ich paušálnemu odmietnutiu.

Keby sa objavili také školy, vyvolalo by to bez pochyby rozhorčenie. Verejnosť by správne zacítila, že „politická výchova” sa uberá neprijateľne zlovestným smerom. Povedala by:

„Veď to nie je politická výchova! Tieto školy výchovou mrzačia deti, keď formujú ich myslenie do politicky schválených postojov.”

Mala by pravdu. Takéto školy existovali v totalitárnych politických systémoch – v stalinistickom Rusku a dnes sú v Severnej Kórei. Sú druhom hrôzostrašných orwellovských škôl, ktoré západniari považujú za najlepší príklad toho, ako sa nevychovávajú dobrí občania. Ak chcú ostať zdravé, nemôžu si demokracie dovoliť trpieť takúto formu „výchovy”.

Verejnosť by celkom iste hlasne volala po zákroku vlády proti takýmto školám. Domnievam sa, že by žiadala prinajmenšom, aby sa všetkým deťom zabezpečilo jednak slobodné a kritické myslenie, jednak prístup k širokému spektru politických názorov.

Toto vedie, samozrejme, k otázke: ak máme právo obmedziť rodičovskú slobodu, keď ide o autoritárske politické školy, prečo nemáme právo obmedziť ju, ak ide o ich náboženský ekvivalent? Ak smieme rodičom poprieť právo poslať svoje deti do škôl typu Trockistická veža, resp. Vyššia stredná škola neokónov (neokonzervatívcov), prečo by sme to nemali smieť pri rovnako autoritatívnej moslimskej, židovskej či katolíckej škole?

Rodičovská sloboda je zaručene veľmi pochybné ospravedlnenie pre pripustenie trvania autoritatívnych škôl, nech sú politické alebo náboženské.

Pozrime sa na odpoveď

Obranca autoritárskeho náboženského školenia môže v odpovedi na uvedené myšlienky trvať na tom, že politické názory sú niečo špeciálne – na rozdiel od náboženských názorov nie sú niečo, o čom sa od mladých ľudí očakáva, že to príjmu nekriticky.
To je prehliadnutie skutočnosti, že mnohé náboženské názory sú aj politické. Je jasné, že náboženské názory na homosexualitu, miesto ženy v dome, prerušenie tehotenstva, štát Izrael, džihád a dokonca aj chudobu a nespravodlivosť, sú silne politické. V skutočnosti je málo stránok náboženskej viery, ktoré nemajú dôležitú politickú dimenziu. Paušálny zákaz autoritárskej politickej výchovy tu nepomôže, ak neobsahuje aj zákaz veľkého počtu autoritárskych náboženských učení.

A predsa, ako som povedal, autoritárske náboženské školenie je niečo, s čím sa stotožňujú mnohí, čo považujú autoritárske politické školy za spoločensky neúnosné. Mnohí ľudia považujú autoritárske náboženské školy nielen za únosné, ale niekedy dokonca za veľmi želateľné. Preto sa pýtam: Prečo legitimuje pridanie náboženskej dimenzie k tomu, čo sa učí, prijatie autoritárskeho prístupu? Prečo skutočnosť, že je to náhodou náboženská viera, znamená, že túžba rodičov po autoritárskej výchove sa má rešpektovať?

Nie sú to ľahké otázky.

Posledná myšlienka. Domnievam sa, že jedna príčina, prečo mnohí z nás, čo považujeme autoritárske politické školy za hrozivo orwellovské, strpíme bez reptania ich náboženské ekvivalenty, je inercia (nečinnosť, nevšímavosť; po diskusnom príspevku p. Brana pridávame „zotrvačnosť”). Autoritárske politické školy by boli veľká šokujúca novinka, ale autoritárske náboženské školy tu vždy boli. Familiárnosť a možno pocit nevyhnutnosti otupili cit prekvapenia a škandálu, ktorý by bol možno na mieste. To však nie je ospravedlnením ďalšej existencie takých škôl. Ani to nevraví, že ich ďalšou existenciou nemáme byť šokovaní.

Celkom iste je tu čas, keď sa má s autoritárskou morálnou a náboženskou výchovou definitívne skoncovať.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo