Marion Sonnenmoserová

“Povedz mi, ako je to u teba s náboženstvom?”

pýtal sa Faust Margaréty a mal na mysli niečo celkom iné: chcel vedieť, s akým odporom musí počítať pri svojich (nekalých) úmysloch. Nová štúdia univerzity v Landau v Nemecku prichádza k záveru, že vplyv náboženstva na sexualitu už nestojí za zmienku.

Väčšina náboženstiev má predpisy, ktorými sa má riadiť spolužitie ľudí. Predpisujú napríklad, čo treba robiť pri nespravodlivosti, klamstve alebo bezpráví. Aj sexualitu zvyknú riadiť, a to mnohými a osobitne prísnymi pravidlami. Príčinou je úzky súvis medzi sexualitou a rozmnožovaním. V mnohých náboženstvách je rozmnožovanie vlastným zmyslom a hlavným cieľom v živote človeka. Preto nepoznali zakladatelia náboženstiev a ich nasledovníci práve pri odovzdávaní génov nijaký žart. Na jednej strane je možné, že to malo evolučno-biologické dôvody: prísne pravidlá slúžili tomu, aby sa zmenšila pravdepodobnosť nevery, a tak nebezpečenstvo výchovy cudzieho dieťaťa. Na druhej strane nedôverovali zakladatelia náboženstiev či už pri pohľade na Sodomu a Gomoru , či z vlastných skúseností, možnosti, že sa ľudia so sexualitou aj sami rozumne vyrovnajú. V každom prípade sú sexualita a rozmnožovanie elementárne a veľmi citlivé oblasti, ktoré môžu človeku pripraviť šťastie, vyplnenie túžob a uspokojenie, ale aj nešťastie, poranenia, vykorisťovanie a zneužívanie.

V Európe určovalo náboženské a spoločenské normy počas storočí kresťanstvo. Najznámejšie pravidlá hovoria: sexualitu možno prežívať len v manželstve; najvyšší cieľ manželskej sexuality je rozmnožovanie; nevera, zábrana počatia, sebaukájanie a homosexualita sú zakázané. Hoci katolícka a čiastočne aj evanjelická cirkev tieto zásady aj dnes predpisujú, väčšina veriacich sa podľa nich nechová: to je výsledok reprezentatívneho prieskumu, ktorý uskutočnil EMNID pre Ústav sexuálnych vied a sexuálnu pedagogiku Univerzity v Landau.

Otázky boli položené 2 405 Nemcom vo veku 14-92 rokov. Hlavným cieľom bolo zistiť, aký vplyv majú ešte aj dnes cirkvi na sexuálny život ľudí v Nemecku, resp. aké sú v sexuálnej oblasti rozdiely medzi veriacimi a bezvercami. Vyšetrovanie sa dialo tým spôsobom, že sa účastníci rozdelili do skupín podľa príslušnosti k nejakej cirkvi a podľa ich náboženskej naviazanosti. Po tretine boli opýtaní v čase prieskumu katolíci a evanjelici; štyri percentá boli členovia iných náboženských skupín a 30 % boli bezverci.

Z veriacich sa 13 % vyjadrilo, že majú úzky vzťah k cirkvi. Medzi nimi boli veľmi pobožní, zväčša starší ľudia, ktorí sa cítili veľmi viazaní cirkevnými predpismi a podľa nich aj žili. Za voľne viazaných sa označilo 48 % veriacich; títo síce verili, ale cirkevných podujatí a rituálov sa zúčastňovali len zriedka; náboženské predpisy poznali len čiastočne. 33 % opýtaných veriacich bolo k cirkvi ľahostajných: nemali záujem o cirkev, náboženstvo ani aktivity cirkevnej obce; náboženské predpisy takmer nepoznali. Šesť percent veriacich malo k cirkvi odmietavý postoj; čiastočne nepoznali cirkevné predpisy, čiastočne ich vedome neposlúchali.

Veľká časť veriacich sa teda orientuje na náboženské predpisy cirkvi len podmienečne alebo vôbec nie. Ich väzba na cirkev sa každým rokom zmenšuje. Zdá sa, že cirkvi stratili či strácajú svoju moc nad ľuďmi. A tak sa v tomto ohľade postupne zmenšujú rozdiely medzi veriacimi a bezvercami. Výsledky štúdie ukazujú, že v sexuálnej oblasti sú dokonca rozdiely medzi jednotlivými veriacimi väčšie, ako medzi veriacimi a bezvercami. To ukážu dva príklady:

1. Chápanie sexuality

Sexualita znamená pre každého niečo iné. Aby sme o chápaní sexuality u veriacich a bezvercov získali obraz aspoň v hrubých rysoch, predložili sme opýtaným štyri bežné názory: sexualita slúži len rozmnožovaniu; sexualita je predovšetkým pohlavný styk; sexualita je len sexuálne správanie sa; sexualita je súhrnný pojem pre rozličné spôsoby správania sa, pri ktorých hrá dôležitú rolu rozkoš a láska. Opýtaní mali povedať, ktorá zo štyroch výpovedí najlepšie zodpovedá ich mienke.

84 % všetkých opýtaných sa priklonilo k štvrtej výpovedi, že ide o súhrnný pojem; z veriacich 79 %, z bezvercov dokonca 87 percent. S ostatnými tromi výpoveďami súhlasilo v obidvoch skupinách len veľmi málo opýtaných – to boli väčšinou prísne pobožní veriaci.

2. Láska a sexualita

V našej kultúrnej oblasti majú romantika a city vysokú hodnotu. Preto je pre mnohých ľudí – predovšetkým ženy – sexualita bez lásky nemysliteľná. Z hľadiska cirkví však veľmi dlho nebola láska bezpodmienečne potrebná, aby sa uskutočnila hlavná povinnosť: rozmnožovať sa. Konkrétne to značí: ak má manželský pár pohlavný styk a popri tom sa aj milujú, je to pre nich dobre, ak nie – egál, čo na tom, hlavne že sa splodil potomok. Najnovšie sa cirkvi vyjadrujú aj v tomto smere pozitívnejšie, ale predsa: láska tu nie je nutnosť. Spoločenské a náboženské či cirkevné predstavy sa tu teda ostro zrážajú. Prieskum ukázal, že 89 % veriacich a 91 % bezvercov zastáva názor, že láska a sexualita patria spolu. Protirečili veriaci, ktorým je cirkev ľahostajná, alebo ju odmietajú.

Tieto a iné naše výsledky ukazujú, že sexuálne hodnotenia veriacich a bezvercov sú si veľmi podobné. Najvýraznejšie je to pri údajoch nábožensky voľne viazaných veriacich a bezvercov. O príčinách môžeme len špekulovať, lebo z ekonomických dôvodov sme sa na to nemohli spytovať a iné štúdie zatiaľ nie sú. Preto sa aspoň pokúšame takto vysvetliť priblíženie veriacich a bezvercov v sexuálnych otázkach: Mnohé náboženské hodnoty a normy zodpovedajú humanistickým a nadkonfesionálnym hodnotám – čo aj nie všetky. Kde sa náboženské a humanistické hodnoty zhodujú, nepátra sa po ich pôvode, nekladú sa otázky. Kde je však rozpor medzi hodnotami a normami cirkvi a spoločnosti, tam dochádza ku konfliktom, pri ktorých sa dnes väčšina veriacich prikláňa na stranu spoločnosťou akceptovaných humanistických hodnôt. Veď tieto sú často priateľskejšie životu, bližšie aktuálnym problémom, súčasnejšie – ako tradované náboženské normy a predpisy z dávno minulých čias.

Dr. Marion Sonnenmoserová, dipl. psychologička, pracuje na Výskumnom ústave pre sexuálne vedy a sexuálnu pedagogiku na Univerzite v Koblenz-Landau.

Prameň: Marion Sonnenmoser, “Konfessionslose und Sexualität”, Diesseits, č. 60, 16/3, s.13, 2002.

*  *  *

Poznámka prekladateľa:

Som toho názoru, že keby sa podobný prieskum uskutočnil na Slovensku, boli by výsledky veľmi podobné a rozdiely v percentách zapríčinené skôr neuvedomelosťou vlastného presvedčenia ako “hĺbkou” viery. V tomto ohľade sme na úrovni Európy. Týmto treba argumentovať pri diskusiách a rozhodovaniach o aktuálnych problémoch mládeže, rodiny, prerušenia tehotenstva, školstva, aj biotechník – väčšmi, ako odvolávaním sa na lanský sneh kresťanských základov našej spoločnosti.