Paul Giles

Berme to ako žart

Iste ste už počuli o teórii, ktorú predkladajú zástancovia najnovšej formy kreacionizmu, o inteligentnom dizajne (návrhu). Podľa nej vytvorila svet a život v ňom bytosť s neuveriteľnou inteligenciou, obrovskou mocou a, predpokladám, egoistická. Nikto ovšem netvrdí, že ide o Boha, čo aj sa z opisu jeho práce dá uzatvárať, že ťažko by sa našiel iný kandidát na tento post, kde je kvalifikáciou „nezbadateľná tajomnosť a hlboký, hromžiaci hlas”.

V súčasnej dobe plánuje Štátny výbor pre vzdelávanie v Ohiu (USA), kde žijem, zaradiť intelligent design do učebných plánov všetkých škôl a premeniť tak náš štát na nové bojisko vojny medzi evolučnou teóriou a kreacionizmom. Pretože sa mi nepáči, že sa preoblečení kreacionisti doplazili až k prahu môjho domu, rozhodol som sa preveriť ich „inteligentný” plán ich metódou, teda bez akéhokoľvek vedeckého dôkazu, ale s patričnou dávkou predstavivosti a chochmesu. Strávil som celé hodiny pri internete hľadaním toho, čo som potreboval a dvakrát toľko času hubením rôznych inzerátov a pornografických webových stránok, kým som dospel k jedinému logickému záveru:

Ak tu vôbec bol na začiatku nejaký plán, tak to bol ten najmenej inteligentný, aký si bolo možné vymyslieť.

Inteligentný dizajn vychádza z dvoch hlavných predpokladov: Prvým je viera, že tá všemohúca a vševediaca bytosť, ktorá ovšem nie je bohom (pre istotu, aby ma neobvinili zo sexizmu, nazvime ju radšej bohyňou či podľa vzoru druh – družka božkou), vytvorila vesmír len preto, aby ho učinila pohostinným pre život. Chvályhodný počin! „Inteligentní plánovači” to nazývajú „antropickým princípom”, to ako že všetko sa točí okolo človeka. Božka teda vytvorila nebo a Zem. Bol jej kozmologický dizajn inteligentný? Nezdá sa mi. Predovšetkým je všetko veľmi, až príliš, ďaleko. Štrnásť miliárd svetelných rokov je po kraj vesmíru! Ako si mohla božka myslieť, že sa tam raz dostaneme, keď obmedzila rýchlosť pohybu vo vesmíre rýchlosťou svetla? K Andromede, najbližšej galaxii, by cesta trvala 2,2 milióna svetelných rokov; to by sme teda zostarli! K najbližšej hviezde Alfa Centauri je to síce len 4,3 svetelných rokov – ale sú tam motely, benzínové pumpy alebo supermarkety? K planétam našej slnečnej sústavy sa dostaneme, ale kto by si chcel zariadiť domácnosť na Neptúne, Saturne alebo Jupiteri, v ich zmrznutých skalách alebo plynových guliach? Venuša by nás uvítala skleníkovým efektom, Mars by hádam kamarátsky prijal len baktérie a na Merkúre dosahuje teplota 420 ° C; hovorí sa, že je to len suché teplo, ale preto nepečie menej. Naším domovom iste ostane len naša Zem. Plán vesmíru nie je len kozmologicky neinteligentný, povedal by som, že je kozmonelogický.

Druhým predpokladom plánu je, že život, a najmä potom Homo sapiens, nech je akokoľvek zložitý, naraz jednoducho a náhle povstal. (Nielen ako že sa postavil na nohy!). Božka iste musela na vytvorenie plánu človeka vynaložiť veľa času a úsilia – ale je jej dielo skutočne to najlepšie, čo sa dalo podľa plánu uskutočniť? Obťažovala sa ešte vôbec tým, že sa pred vlastnou stavbou pozrela na plány? A použila najjemnejší materiál? Nekúpila nejaký odpad od štátneho podniku? Dlho asi nehľadala.

Pozrime sa, ako to dopadlo. Urobila nás dvojnohých. Keď sme boli malí, padali sme na nos. A keď zostarneme, zas budeme padať. Ja nie som ani mladý, ani starý – a včera som sa dvakrát potkol a natiahol. A aj keď práve nepadáme, sme strašne pomalí. Ani v tretrách za 300 eur neujdeme štvornohým šelmám, nehľadiac na to, že čelom narážame v lese do konárov a doma do rámu dverí. Nie, dvojnohosť nebola tým najlepším nápadom.

Po druhé, nemôžeme dýchať vodu. Len blázon mohol vymyslieť, že budeme dýchať len plynový kyslík a že nás posadí na planétu, kde je 75 % vody. Božka nám síce dala medzi iným slepé črevo, ale nenapadlo je prihodiť k tomu na váhu pár žiabier. To mi je za vševedúcnosť!

A po tretie, je tu ten problém sexuálneho rozmnožovania. Aké je to neefektívne, ak treba dvoch na vytvorenie jedného potomka! Aké to robí problémy! Manželka (náhodou Božka, p.p.) mi stále vyčíta, že môj podiel je zanedbateľný, že ja som to zvládol za pár minút, ale ona, chuderka, žila s bruchom v nepohodlí plných deväť mesiacov; musela dávať pozor, aby na dvoch nohách udržala rovnováhu a nespadla, kým ja som si veselo behal po krčmách, popíjal pivo a vychvaľoval sa svojou plodnosťou. Keby bola božka skutočne inteligentným plánovačom, množili by sme sa asexuálne. Výhody sú zrejmé: Zmizlo by stigmatizovanie (ohováranie) slobodných matiek; zmizol by problém s klonovaním, pretože by sme všetci boli len genetickými kópiami jedného Adama a nemuseli by sme srdcevrúco vzlykať: „Ach, aký by bol tento svet krásny, keby boli všetci ako ja!”

Po štvrté: Len ten, čo nevie absolútne nič o konštrukcii automobilov a počítačov, mohol stvoriť také obsoletné (zastarané) stvorenie, ako je človek. Každú chvíľu ochorieme, tučnieme, plešivieme, bez okuliarov nevidíme, vypadávajú nám zuby, kosti krehnú, koža vädne, potencia taktiež (keby sme boli asexuálni, neškodilo by to), artérie sa upchávajú, zmysly otupujú, mozog sa nám scvrkáva, deti nás prestávajú navštevovať. Keby to bola božka, kto nás vytvoril, už by na ňu bolo u súdov plno žalôb, odôvodnených a trestných. Bola by odsúdená na náhradu škôd vrátane opráv našich defektov, musela by sa verejne ospravedlniť za to, čo spáchala a vysloviť záväzok, že počas najbližších päť miliárd rokov sa nepokúsi vrátiť sa do kreačného biznisu a potom len pod prísnym dohľadom štátneho výboru expertov.

A vôbec najpádnejším argumentom je to, že myslíme. Experimentujeme, objavujeme, teoretizujeme, extrapolujeme (radi zazeráme bokom), predpovedáme. Keby sme boli naozaj výsledkom majstrovského plánu, bola by nás božka vytvorila ako tvory nemysliace, aby sme nikdy nemohli ani len zapochybovať o jej existencii! Inteligentný dizajn? Ťažko. Aspoň do tých čias nie, kým mi narastú žiabre, aby som mohol dýchať pod vodou.

Prameň: Paul Giles, Unintelligent design, Skeptical Inquirer , 22/6, s. 55, 2002. – Sisyfos (český) č.1, s.12, 2003.

*  *  *

Seriózny článok k tomuto problému z hľadiska významného astrofyzika nájde čitateľ v ZH č.29/2002 (Steven Weinberg: Vesmír podľa dizajnéra?). Pamätáte sa, ako končí? „Som za dialóg medzi vedou a náboženstvom, ale nie za konštruktívny. Jedným z veľkých úspechov vedy bolo, že ak sa pre inteligentných ľudí nestalo nemožným byť pobožným, stalo sa im možným aspoň nebyť pobožným. Od tohto pokroku by sme nemali ustupovať.”

*  *  *

Preložil Rastislav Škoda

Keby boli Krista popravili pred 20 rokmi, nosili by deti na krku malé zlaté – elektrické kreslo. —  L. Bruce