redakcia The Economist

Exmoslimskí ateisti sa priznávajú k svojmu svetonázoru, ale ich tolerovanie je stále zriedkavé.

Dav napadol Alexandra Aana ešte prv, ako ho indonézsky súd v júni odsúdil do väzenia na dva a pol roka za „šírenie náboženskej nenávisti“. Jeho zločinom bolo napísať „Boh neexistuje“ na facebooku, ktorý založil pre ateistov v Minangu, provincii najmoslimskejšieho štátu na svete. Ako temer všetci neveriaci v moslimských oblastiach bol vychovaný ako moslim. A ako mnohí, ktorí sa otvorene priznávajú k svojmu bezbožníctvu, bol potrestaný.

V hŕstke štátov s moslimskou väčšinou môžu žiť ateisti bezpečne, ak sú ticho; Turecko je jeden príklad, Libanon druhý. Nikde nie je ateizmus špecifický zločin, ale nikde sa ateistom nepriznáva zákonitá ochrana alebo uznanie. V Indonézii sa, napríklad, vyžaduje prihlásiť sa k jednému zo šiestich náboženstiev; ateizmus ani agnosticizmus nie sú medzi nimi. Návrh novej egyptskej ústavy má miesto len pre tri náboženstvá: kresťanstvo, židovstvo a islam.

Zákon šarie, postihujúci len moslimov, predpokladá, že ľudia sa rodia do náboženstva svojich rodičov a tak sa exmoslimský ateista dopúšťa odpadlíctva, čo je tzv. hududský zločin proti Bohu rovnakej povahy ako vražda, cudzoložstvo alebo pitie alkoholu. Tresty môžu byť veľmi prísne: osem štátov vrátane Iránu, Saudskej Arábie, Mauretánie a Sudánu má za ne v zákone trest smrti.

V skutočnosti sa tento trest dáva zriedkakedy. Ateisti sa zvyčajne stíhajú za rúhanie alebo navádzanie na nenávisť. Ateisti z nemoslimských rodín sa nepovažujú za odpadlíkov, ale môžu byť stíhaní za iné zločiny proti náboženstvu. Aj tam, kde sú zákony zhovievavé, môžu byť náboženské autority a sociálne postoje spoločnosti k ateistom kruté a strážcovia poriadku môžu uložiť kameňovanie alebo sťatie.

Mnohí, ako Maročan Kacem el-Ghazzali, prišli k záveru, že jediným východiskom je odchod do zahraničia. Mal 23 rokov, keď úrady zistili, že je autorom anonymného blogu Atheistica.com a začali ho prenasledovať; na základe toho dostal azyl vo Švajčiarsku. Ale takých, ako je on, prenasledujú moslimovia aj v nemoslimských štátoch, ako to na vlastnej koži skúsila Nahla Mahmoudová, 25-ročná sudánska atlétka, ktorá ušla v roku 2010 do Británie. „Moslimské komunity nemajú rady, ak sú v ich blízkosti exmoslimovia a extrémisti ich obťažujú,“ vraví.

Facebookové skupiny pre ateistov existujú temer v každom moslimskom štáte; zväčša sú anonymné. Sociálne médiá dávajú neveriacim väčšiu údernú silu, ale súčasne ich robia viditeľnejšími a tým aj zraniteľnejšími. Skutočné nebezpečenstvo spočíva v náboženskej neznášanlivosti. V 1950-tych a 1960-tych rokoch prevládali vo väčšine moslimských štátov sekularizmus a tolerancia; dnes prestupuje ich verejný a politický život náboženstvo. Sami Zubaida, učenec na London’s Birkbeck College, hovorí o rastúcej polarizácii s „rastúcou religiozitou na jednom konci spektra a rastúcom ateizme a sekularizme na druhom konci.“

Nárast moci islamistických strán po arabskej jari urobí život tých, čo opustili islam, ešte horším. Noví vládcovia v Tunise a Egypte už uväznili viacerých mladých ľudí, ktorí zverejnili, že im chýba viera. To sa dialo aj pred revolúciami, ale stáva sa to častejšie. Alber Saber Ayad, egyptský kresťanský aktivista, založil facebookovú stranu pre ateistov a išiel do väzenia „za urážku náboženstva“. Uverejnil You Tube video, ktoré vyvolalo protesty v celom islamskom svete. Zatkol ho kresťanský policajt. Ani egyptská koptská cirkev nemá rada ateistov.

Dobré správy?

Otrasy v arabskom svete a narastajúci počet otvorených nevercov vyvolávajú diskusie. V Egypte Bassem Youssef, lekár a komik, odvážne volá po rozhovore a odmieta nepriateľstvo. Upozorňuje, že pri vrchole svojej moci islam koexistoval s pohanmi a ateistami; že viacerí najslávnejší arabskí a perzskí básnici a jazykovedci boli ateisti (no viacerí boli aj slávne popravení).

Mladí aktivisti ako p. Ghazzali, čo aj v exile, sa stále hlasnejšie dožadujú svojho práva neveriť v Boha. Aj zahraničné organizácie bývalých moslimov zvyšujú svoje aktivity. Rada britských exmoslimov, založená pred piatimi rokmi, poskytuje útočiská tým, čo sa zriekli islamu a pokúšajú sa zlomiť tabu odpadlíctva.

V júni t. r. kuvajtský emir blokoval zákon, ktorý mal urobiť z odpadlíctva kapitálny zločin. No hľadanie sekulárnych zákonov a sociálnej tolerancie zanedbáva korene problému, vraví Ibn Warraq, v Indii narodený autor knihy „Odchod z islamu“, zbierky esejí od bývalých veriacich. Žije v exile a denne dostáva hrozby smrti zato, že sa zastáva odpadlíkov. Vraví, že prevládajúca interpretácia islamu jednoducho nemôže strpieť moslimských neveriacich. Argumenty pre trest smrti sa obyčajne zakladajú na Hadite, zbierke výrokov a na Koráne. Jeden z výrokov znie: Prorok povedal: „Zabi každého, kto sa zriekne svojho náboženstva.“

No iné texty majú iné posolstvá. Osobitne tolerantná súra č. 109 má aj takéto riadky: „Ty máš svoje náboženstvo a ja mám svoje.“ Zmierovači upozorňujú, že korán síce hovorí o rúhačoch, že im nebude odpustené, ale nespomína trest smrti. Iní poznamenávajú, že v prvých rokoch islamu sa odpadlíctvo rovnalo zrade, za ktorú bol krutý trest primeraný, ale dnes už nie je únosný.

Hoci niektorí moslimskí teológovia interpretujú otázku odpadlíctva tak, že trest príde na onom svete, prevláda mienka, že bývalých moslimov treba potrestať smrťou už tu. Všetky štyri školy sunitského islamu učia, že mužský odpadlík má dostať trest smrti, kým ženy majú byť podľa dvoch škôl len dané do väzenia. Niektoré vedúce postavy islamského sveta, napríklad egyptský veľký mufti Yusuf al-Qaradawi, vravia, že odpadlík, ktorý „podrýva spoločnosť“ alebo škodí islamu, si zaslúži trest smrti. Všetci sa však zhodujú v tom, že kajúceho odpadlíka treba ušetriť a diskutuje sa o tom, kedy a ako dokáže svoje obrátenie.

Ibn Warraq vidí, že podstata problému tkvie v tom, že šarija robí ateizmus hriechom číslo jedna, teda väčším ako vražda. Teologická diskusia o ateizme v islame ešte len príde. Verejná mienka je ešte stále odsudzujúca, ale už nie jednotne. Podľa prieskumu Pewovho centra schvaľuje trest smrti pre odpadlíkov 84 % moslimov v Egypte a 86 % v Jordánsku, ale len 51 % v Nigérii a 30 % v Indonézii.

Takéto postoje posilňujú ateistické pocity, hoci odstrašujú od priznávania sa k nim. Pani Mahmoudová si spomína, ako ju v základnej škole jej učiteľka kreslenia potrestala, že načrtla obraz Alaha, čo islam zakazuje. Skutočnosť, že mala menej práv ako jej chlapčenskí spolužiaci a že bolo zakázané zaoberať sa evolúciou, ju vzďaľovala z jej triedy. „Po takýchto skúsenostiach som postupne odmietala islam, až som sa ho úplne zriekla a stala som sa ateistkou.“

Prameň: Anonym, Niet Boha ani Alaha, The Economist, 24. nov. 2012.