Ramón Chao

Svedkovia storočia

Jeden z najväčších spisovateľov 20. stor. umrel vo veku 86 rokov v roku 1986. Bol to muž ohromujúcej kultúry a úžasnej vzdelanosti. Od svojho 55. roku bol slepý a nikdy nenapísal román. Písal len rozprávky a novely a v tomto literárnom druhu sa stal neprekonateľným majstrom. Je tvorcom niekoľkých veľkých literárnych mýtov súčasnosti, napr. mýtu „babylonskej knižnice“.

Fantastickou hrou zrkadiel a priepastnými predstavami ciest po labyrintoch pamäti a času presahujú jeho fascinujúce opisy všetky hranice ľudskej predstavivosti. Napriek svojej slepote bol veľkým cestovateľom a často žil v Paríži so svojou družkou Mariou Kodamovou v slávnom hoteli v ulici des Beaux-Arts, centre dandystov, kde sa často zdržoval aj Pierre Loti a Oscar Wilde tam umrel osamelý a v biede.

V prítmí hotelovej izby tohto mýtického podniku sa uskutočnilo stretnutie so starou sfingou, univerzálnym Argentínčanom, profesorom literatúry na univerzite v Buenos Aires. Hovorilo sa o sympatiách ku komunistovi Pablovi Nerudovi a o kritike komunizmu, Rudyardovi Kiplingovi sa vytkla obrana Britského impéria, ale sa mu uznalo, že bol veľkým spisovateľom. Nás zaujíma niekoľko odstavcov o náboženstve.

R. Chao: Smrť a nespavosť nám naháňajú strach.

J.L. Borges: Áno, chýbanie spánku je strašné. Raz som tým trpel v Buenos Aires celý rok. Tie dlhé letné noci, plné bzučania komárov … to bolo akoby dielo diabolského nepriateľa, ktorý ma odsúdil …

R. Ch.: Nie boha? Vidno, že ste agnostik, alebo aspoň dualista. Aj to je vplyv vášho otca, pri ktorom ste mali veľmi prísnu náboženskú výchovu?

J.L.B.: Len náboženskú, ako všetci. A ani to nie dlho. Veľmi skoro som zistil, čítajúc najmä gréckych filozofov (Borges ich čítal od veku 7 rokov – p.p.), že bohov bolo veľa. Prečo sa teda uspokojiť s jedným? Prečo by práve tento mal byť dobrý? Nikdy by som mu nemohol odpustiť, keby bol zodpovedný za môj život. A čo je to za náboženstvo tam vo Vatikáne, s jeho bankami, políciou a tajnou službou? Kristus povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Môj otec hovorieval, že na tomto svete je všetko možné, dokonca aj Trojica. Ako môže niekto uveriť na takéto teologické monštrum? Teológia je čudáckejšia ako fantastická literatúra: vraj tri bytosti, medzi nimi jedna biela holubica, tvoria jedného boha … To je horšie ako nočné mory Wellsa alebo Kafku. Naopak, obdivujem bibliu. To bol nápad, dať do jednej knihy štyri texty rozličných autorov a pripísať ich Duchu Svätému! Napokon, možno by som mohol byť … napríklad metodistom, ako niektorí moji predkovia – ale nikdy nie katolíkom! Katolíci v mojej vlasti patria do druhu ľudí, ktorý mi je nepríjemný. Namýšľajú si, že Argentína je významný štát, keď všetci dobre vieme, že je to oneskorená krajina, ktorej história sa nedá pochopiť bez odvolania sa na Španielsko.

R.Ch.: Zaujímate sa stále o teologické spory? Od čias Cirkevných otcov sa toho veľa neudialo.

J.L.B.: Dnes je teológia opustená, ale ostáva nevyčerpateľná, je ako strašidelné romány! Deje sa svätokrádež: boha hľadajú, ako keby to bol obyčajný vrah. Hovoria nám, že boh je bytosť všemocná a prekypujúca dobrotou, no stačí začuť bzukot komára pri uchu a zapochybujete o tom. Ľudia hovoria radšej o politike a športe. To sú dve ľahkovážnosti, a vyvolávajú zlé nacionalistické pocity. Argentínka vláda chce organizovať futbalový turnaj (majstrovstvo sveta r. 1980 – p.p.). Nie je to neuveriteľné, na čo sa nepodujme jedna vláda? Predstavte si hlavu štátu ako sa „zdvihne zo sedadla a reve „Góóól!“ Ako sa môže niekto tak zosmiešniť? Noviny a ľudia na ulici kričia: „Porazili sme ten a ten štát!“ Ako keby stačili jedenásti argentínski chlapci v krátkych nohavičkách svojou výhrou nad jedenástimi chlapcami iného národa – poraziť ten štát …

R.Ch.: Pohľad na vás potvrdzuje myšlienku kozmopolitizmu.

J.L.B.: Myšlienka hraníc a národov mi pripadá absurdná. Jediná vec, čo nás môže zachrániť, je byť občanmi sveta. Poviem vám osobnú historku: Keď som bol malý, išiel som s otcom do Montevidea. Mohol som mať deväť rokov. Otec mi hovorí:

Dobre si pozri tie zástavy, tých colníkov, vojakov, farárov – to všetko raz nebude a ty budeš môcť rozprávať svojim deťom, že si to za mladi videl.“

Opak je pravda. Dnes je na svete oveľa viac kilometrov hraníc, oveľa viac štátnych zástav.

R.Ch.: Ale predsa len menej farárov.

J.L.B.: Kto vie? Sú teraz často preoblečení. Keďže môj otec bol vegetarián, ukázal mi aj jedno mäsiarstvo, aby som raz mohol povedať:

„Videl som dokonca aj obchod, kde sa predávalo mäso!“

Možno mal otec pravdu. Ale pravdepodobne je to predčasné proroctvo a budú treba tisícročia, aby sa uskutočnilo.

R.Ch.: Povedali ste raz: „Večnosť na mňa striehne.“

J.L.B.: Osobná nesmrteľnosť znie neuveriteľne … A vox populi hovorí:

„Nič nepolepší ľudí tak ako smrť. A smrť je vlastnosť, ktorú majú všetci ľudia.“

R.Ch.: Žeby sa Borges bál smrti?

J.L. B.: Nie. Dúfam, ako môj otec, že umriem úplne, duša aj telo. Veľa veriacich, ktorých poznám, žije v obavách. Jedni dúfajú, že pôjdu do raja, druhí sa boja pekla. Agnostik ako ja neverí na podobné historky a nepovažuje sa za hodného ani odmeny, ani trestu. Ostáva mi iba čakať.

R.Ch.: Môžem vám dať adresu Združenia pre právo dôstojne umrieť, kde som už dávnejšie aj ja členom.

J.L.B.: Aby som spáchal samovraždu? Ako povedal Lugones,

keďže som pánom svojho života, chcem byť aj pánom svojej smrti“

a spáchal samovraždu. Myslel som na to dosť často, keď som bol nešťastnejší ako zvyčajne. A potom so zvedavosťou, aby som vedel, čo sa stane, ak človek stratí život; viem, čo sa stalo, keď som stratil zrak. Nakoniec som si povedal, že stačí mať myšlienku na samovraždu, uskutočniť ju netreba. Teraz som už taký starý, že si hovorím, že na to je už neskoro. Smrť môže prísť každú chvíľu. Mávam síce nočné mory, ale mám aj projekty, ktoré potrebujú také dva alebo tri roky … (žil ešte osem rokov).

Prameň: Ramón Chao, „L?idée de fronti?res et des nations me paraît absurde.“ Le Monde diplomatique, č. 569, s. 24-25, august 2001.