John Radford

Počas storočí uvažovali filozofi o náboženskej viere, o bohu, o osobitných náboženstvách. Podľa môjho názoru sú všetky argumenty v prospech tejto problematiky klamné. V každodennom živote pri rozhovoroch s priateľmi, kolegami či misionármi, čo zazvonia pri dverách, prichádza občas reč na staré otrepané frázy typu argumentu z prírodnej zákonitosti alebo prvotnej príčiny. Prvý hovorí v podstate to, že vesmír je tak dokonale usporiadaný, že je nepravdepodobné, že je to výsledok náhody; že ho musel niekto naplánovať, a že to bol boh.

V skutočnosti však vesmír nie je až tak osobitne v poriadku a je výsledkom nespočetných malých zmien v priebehu dlhých časových období, z ktorých niektoré sú lepšie ako iné, ale pretrvávajú. Druhý argument znie, že všetko vzniká z niečoho, čo bolo predtým, napríklad rastlina zo semena inej rastliny. Aj vesmír musel vzniknúť z niečoho iného, a to bol boh, ktorý je potom „nevyhnutným” bytím, ktoré sa samo stvorilo alebo existovalo od vždy. Ale ak môže byť „nevyhnutný” boh, môže byť rovnako „nevyhnutný” aj vesmír.

Zvyčajne však počuť uvádzať v prospech náboženstva iné príčiny, ktorým by väčšina profesionálnych filozofov nedala domovské právo vo svojom byte. Uvediem niektoré z nich aj s krátkym komentárom – nebudú to kompletné odpovede, ale len skratky názoru, prečo ich nepovažujem za presvedčivé. Titulky sú moje. Výrazy „písmo” či „písma” používam pre posvätné texty náboženstiev, najčastejšie kresťanského.

1. Argument autority. Naše posvätné písma pochádzajú priamo od boha a zachovali sa nám dodnes prostredníctvom bohom riadených ľudí – takže musia byť pravdivé, hovoria židia, kresťania aj moslimovia.

Komentár: Niet presvedčivého dôkazu pre existenciu boha. Všetky tradičné písma, ktoré poznám, sú zbierky myšlienok z rozličných prameňov, vytvorené z rozličných dôvodov a viac alebo menej svojvoľne.

2. Historický argument. Nový zákon (hovorí sa najčastejšie) je historický opis neobyčajných udalostí, predovšetkým ukrižovania, smrti, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Tieto udalosti dokazujú pravdivosť kresťanstva.

Komentár: V skutočnosti boli tieto biblické spisy napísané dlho po udalostiach a zakladajú sa teda na ústnom podaní. Chýba im posilňujúce svedectvo z iných prameňov. Sú asi tak spoľahlivé ako legendy o kráľovi Arturovi (alebo kniežati Svätoplukovi, pozn. prekl.). Obsahujú toľko prvkov z iných náboženských kultov Stredného východu, že sa od nich nedajú rozoznať.

3. Argument jedinečnosti. Ježiš Kristus (hovorí sa často) sa vyhlasoval za božieho syna: alebo hovoril pravdu, alebo bol najväčší šarlatán, aký kedy žil.

Komentár: Našlo sa aj pár ľudí, ktorí tvrdili, že sú nie boží syn, ale dokonca sám boh. Niektorí sú v psychiatrických liečebniach, iní boli rímski cisári a patrí medzi nich aj mág dvadsiateho storočia Aleister Crowley. Japonský cisár sa vydával za boha – a uznávali ho – kým ho víťazi po Druhej svetovej vojne neprinútili vzdať sa tohto štatútu.

4. Argument osobnej skúsenosti. „Prežil som vo vlastnom živote prítomnosť boha, takže viem, že existuje”.

Komentár: Skutočnosť skúsenosti inej osoby sa nedá poprieť. Je však otázka, čo je to, táto skúsenosť. O podobných skúsenostiach sa hovorí na celom svete a považujú sa za dôkaz pravdivosti miestnych náboženstiev. V najlepšom prípade môže z nich byť pravdivá len jedna, a to je nepravdepodobné. Naopak, v podstate identické skúsenosti mali aj ľudia bez náboženstva a interpretovali ich bez vzťahu k náboženstvu.

5. Argument zázrakov: Stali sa veci, ktoré sa normálne nemôžu stať a tak dokazujú božiu intervenciu.

Komentár: „Zázraky” sú väčšinou také smiešne alebo bezvýznamné, napríklad keď socha „plače” krvavé slzy, že v najlepšom prípade by sa dalo uzatvárať, že boh má teda dobre vyvinutý zmysel pre humor. Seriózne povedané sú zázraky nezmysel. Mŕtvy človek nemôže ožiť, lebo smrť sa definuje ako stav, z ktorého sa nemožno prebrať. Ak je niekto skoro mŕtvy, alebo zdanlivo mŕtvy, môže na všeobecné začudovanie precitnúť. To bol pôvod mnohých zázračných historiek najmä v dávnych časoch, keď boli lekárske vedomosti obmedzené. Dnes považuje katolícka cirkev za zázraky len také vyzdravenia, ktoré súčasné lekárstvo nevie vysvetliť. (Boh sa pravdepodobne snaží udržať s ním krok, a situácia sa rýchlo mení.)

6. Argument vysvetlenia všetkého. Ak čítate naše sväté písma, zistíte, že podrobne vysvetľujú všetko. To nerobia iné písma.

Komentár: Žiadna kniha nemôže poskytnúť vysvetlenie všetkého. Tvrdiť niečo podobné znamená natoľko prekrútiť význam výrazov „vysvetliť” a „interpretovať” text, že tie výrazy stratia zmysel.

7. Argument ľudských možností. Ľudské bytosti majú mnohé vlastnosti, napríklad schopnosť milovať, mať odvahu, byť tvorivým, ktoré sa nedajú vysvetliť. Ich pôvod musí byť božský.

Komentár: Niet dôvodu, prečo by všetky ľudské vlastnosti, dobré aj zlé, nemali ten istý pôvod, totiž fyzikálny a sociálny vývoj. Psychológia podáva presvedčivé vysvetlenie tak, povedzme, lásky, ako ťažkostí pri čítaní.

8. Argument prežívania. Kam pôjdeme, keď zomrieme? Niekam predsa musíme ísť – to dokazuje, že náboženstvo má pravdu.

Komentár: Ak umrieme, nebude nás, nebude „my”, čo by sme niekam išli. „Ja” nie je nejaké osobitné bytie v mojom tele, ale celá funkčná jednotka mojej osoby. Keď telo prestane fungovať a rozkladá sa, prestáva fungovať pamäť, myslenie, cítenie. Osobnosť nie je to isté, čo mozog a telo, ale nemôže existovať bez tohto fyzikálneho podkladu. (Ich dezintegráciu vidíme napr. pri strašnej Alzheimerovej chorobe).

9. Argument úspešnosti. Moje náboženstvo je najrozšírenejšie (najrýchlejšie sa šíriace, niekedy aj najstaršie) na celom svete, preto je ono to pravé.

Komentár: Kedysi každý veril, že Zem je plochá ako tanier. A ukázalo sa, že to vôbec nie je tak.

10. Argument vyrovnávajúcej spravodlivosti. Na tomto svete mnohí ujdú zaslúženému trestu, kým dobrí často nezaslúžene trpia. Náboženstvo učí, že za zlé činy treba platiť, ak nie hneď, tak po smrti; a dobro sa má dočkať odmeny. Tak je to správne a náboženstvo má pravdu.

Komentár: Okrem toho, že existencia života po smrti nie je dokázaná, niet dôvodu myslieť si, že na svete to musí ísť tak, ako by sa nám páčilo. O spravodlivosť sa musíme starať sami, tu a teraz; nik iný to za nás neurobí.

Všetky tieto argumenty mi boli predložené s presvedčením a hlboko vážne, neraz inteligentnými a vzdelanými ľuďmi. Všetky sa mi však vidia tak očividne mylné, že viem urobiť len jeden záver: nie sú to vôbec argumenty, či dôvody, sú to len úvahy, rozumovania, ba špekulácie.

U mnohých ľudí stojí na prvom mieste ich myslenia ich náboženské presvedčenie, nech je to už z akéhokoľvek dôvodu – a presvedčený človek vždy nájde pre svoju vec podporujúce argumenty. Tento proces sa uznáva za platný aj v takých neemocionálnych odboroch psychologického výskumu, ako je riešenie problémov. Preto nikdy nepresvedčíte argumentujúceho misionára na prahu vašich dverí. On s vami nediskutuje, on papagájujúc vyjadruje svoje presvedčenie. No uvažovanie môže niekedy namieriť lúč svetla do jaskyne viery, zajatec sa niekedy môže vyslobodiť.

Samozrejme je možné aj to, že som tak zatvrdilo  presvedčený o správnosti svojho stanoviska, že len rozumujem svojimi komentármi na adresu náboženských špekulácií. Musím poprosiť čitateľov, aby sami rozhodli, na čiu stranu sa pridajú.     

Prameň: John Radford , Ten Religious Reasonings, Free Inquiry,  22/4, s. 59, 2003.