Paul Kurtz

Benedikt XVI. – Ďalší fundamentalistický pápež?

115 manekýnov – ako olovení vojačikovia v rovnakých uniformách – tajne zvolilo radikálneho konzervatívca Jozefa Ratzingera za pápeža bez verejnej diskusie, v ktorej by zazneli slová pre a proti. Poznáme jeho reputáciu ako obrancu ortodoxných katolíckych dogiem; osobne bol zodpovedný za čistku medzi liberálnymi teológmi za vlády Jána Pavla II.: Hansa Künga vo Švajčiarsku, Leonardo Boffa v Brazílii, Matthewa Foxa a Charlesa Currana v USA a iných. „Papa Ratzi“ potláčal idey, ktoré považoval za nebezpečné. Hoci sa zúčastnil na príprave humanistických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu, neskôr ich ľutoval. V homílii tesne pred svojím zvolením napadol „sekularizmus“ ako hlavného nepriateľa rímskokatolíckej cirkvi; odmietol relativizmus, pluralizmus, disent, toleranciu (ak prekrúca pravdu), aj „modernosť ako takú“.

Podľa najlepšej definície je fundamentalista ten, kto

1. verí v absolútnu pravdu;
2. je si istý, že jeho sekta, náboženstvo či cirkev má monopol na pravdu a cnosť;
3. verí, že oprávnenie na hlásanie tejto dogmy mu dal sám Boh či Ježiš ako jedinú cestu ku spáse.

Z tohto hľadiska sú iné náboženstvá a filozofie menej pravdivé. Protestanti a pravoslávni nezabudnú Ratzingerovi, že v roku 2000 im v dokumente Dominus Jesus odoprel štatút pravej cirkvi, keď napísal:

„Len v katolíckej cirkvi je večná spása.“

 Svedčí to o ekumenickom duchu? (Aj Jána Pavla II., keď tieto riadky pripustil.)

Ratzinger napadol „diktátorstvo relativizmu“ a subjektivizmus postmodernistov. Tu s ním treba súhlasiť, pretože vo vede a etike existujú objektívne štandardy; hoci poznanie je relatívne, vo vzťahu k osobe hľadajúceho, existujú racionálne a empirické testy pre pravdu.

Osobitne sa treba obávať nástupu „diktátorstva absolutizmu“. Ratzinger verí, že osobitné zjavenie dáva pápežstvu absolútnu autoritu, s čím nemožno súhlasiť; v tom niet objektívnosti, to je čistá viera. Sekulárni humanisti neuznávajú predpoklad katolicizmu, že Ježiš je syn boží a že pápež je jeho zástupca na zemi – to je politické, nie empirické tvrdenie. Katolicizmus je ľudská ustanovizeň a ako taká podlieha ľudským záujmom. Nemá právo na autoritatívnu kontrolu slobody svedomia.

Je zaujímavé, že Ratzinger si vybral ako pápežské meno Benedikt. Americký obhajca ortodoxného katolicizmu upozornil v The Wall Street Journale na fakt, že v roku 529 bol v Taliansku založený veľký kláštor pre  benediktínskych mníchov (Monte Casino) a v tom istom roku bola v Aténach zrušená Akadémia, ktorú založil ešte Platón. Je síce pravda, že benediktíni nám dali dobrý likér (benediktínku), aj veľmi chutnú úpravu vajec (benediktínske), ale rozmach ich hnutia znamenal aj koniec veľkej helénskej civilizácie a začiatok veku temna, keď vzdelávanie a hľadanie boli na západe znemožnené na storočia. Až v čase talianskej renesancie sa rozhoreli uhlíky sekularizmu znovuobjavením veľkých klasikov pohanskej civilizácie (vďaka Averroesovi a iným moslimským vedcom); z toho vzišla protestantská reformácia a vedecké, demokratické, priemyslové a informačné revolúcie, ktoré transformovali moderný svet. Katolícka cirkev sa spravidla stavala proti všetkým „novotám“.

V júni 2004 navštívil Vatikán prezident George W. Bush a aj u kardinála Ratzingera hľadal podporu pre svoju obnovenú kandidatúru za prezidenta. Tento poslal o týždeň list americkým biskupom, v ktorom ich vyzval, aby politikom schvaľujúcim umelé prerušenie tehotenstva odmietli sviatosť prijímania; hierarchia váhala a dosiaľ o tom len diskutuje.

Militantní religionisti sú aj v USA aktuálnym nebezpečenstvom pre občianske slobody. Musíme otvorene obhajovať sekularizmus.

*  *  *

Prameň: Paul Kurtz, „Back to the Dark Ages, The Deification of John Paul II“ (Späť do veku temna, zbožštenie Jána Pavla II.) – 2. časť,  Free Inquiry, 25/4, s.5, 2005.