Nicolas Hordern

(V Stručnej správe o spustošení Západoindických zemí chýba podrobnejší opis zajatia a zavraždenia inského kráľa Atahualpu 23. augusta 1533. Pretože táto udalosť je typická pre správanie sa Španielov v dobytých krajinách, preberáme údaje o nej zo state Nicholasa Horderna „Objavitelia, dobyvatelia, kolonizátori“ v modernej knihe Objavovanie Ameriky  – Mladé letá 1989).

Skupine Španielov vyšiel oproti inský šľachtic a privítal Pizarra i jeho druhov: Atahualpa by rád prijal cudzincov ako svojich hostí v kúpeľoch Cajamarke, kde si liečil zranenú nohu.

Atahualpa už niekoľko týždňov so záujmom sledoval postup Španielov. Súdil, že sa od hŕstky cudzincov nemá čo obávať a nechcel sa rozhodnúť pre nejaký neunáhlený čin.

Pizarro prišiel do Cajamarky 15. novembra 1532. V meste, rozloženom na svahoch, ho nikto nevítal. Sám musel vyslať svojho brata Hernanda a priateľa Hernanda de Soto, aby vyhľadali panovníka Inkov, ktorému prislúchal titul „inka“, a pozvali ho na stretnutie „so svojím bratom“, za ktorého sa Pizarro vydával.

Vyslanci našli inku v prítomnosti mnohých šľachticov a úradníkov. Jeden účastník výpravy ho takto opisuje: „Atahualpa bol asi tridsaťročný dobre vyzerajúci muž. Mal pevnú postavu, ušľachtilú tvár, krásnu i krutú zároveň, krvou podliate oči. Hovoril veľmi dôstojne, a to, čo povedal, bolo múdre. Bol rozumný i príjemný, ale keď sa obracal na poddaných, správal sa voči nim povýšenecky a odmerane.“

Atahualpa prijal pozvanie až potom, keď ho Hernando Pizarro tým najzdvorilejším spôsobom zopakoval. Povedal, že sa práve postí, ale že nasledujúceho dňa sa rád zúčastní na obede so Španielmi. Vynikajúci jazdec Hernando de Soto si zvolil práve túto chvíľu, aby na panovníka a jeho družinu urobil silný dojem. Obrátil koňa, podpichol ho a v plnej rýchlosti sa hnal priamo na Atahualpu. Zastavil koňa tak tesne pred sediacim vladárom, že sa nozdry zvieraťa takmer obtreli o monarchovu tvár. Hoci Atahualpa koňa predtým nikdy nevidel, zostal nehybne a dôstojne sedieť. Členovia jeho družiny však v hrôze mimovoľne cúvli; vraj boli popravení, pretože sa pred očami cudzincov ukázali ako zbabelci.

Nasledujúci deň okolo poludnia sa Atahualpa pomaly blížil k mestu. Na zlatých nosidlách ho niesli príslušníci šľachty. Prijal Pizarrovo pozvanie a dal mu vedieť, že on i jeho ľudia prichádzajú ako hostia, to znamená bez zbraní. Keď sa to Pizarro dozvedel, bol od radosti celý bez seba. Vojakom oznámil, že sa pokúsi o obdobu únosu vládcu Aztékov Montezumu. Na dohovorené znamenie začnú páliť z úkrytov na námestí a vrhnú sa na inkov sprievod. Dvadsiatim vojakom pridelil úlohu zmocniť sa panovníka tak, aby sa mu pritom nič nestalo. Ostatných mali zlikvidovať.

Atahualpa sa blížil k námestiu s troj- až štvortisícovým sprievodom. Jeho vstup do Cajamarky sa do istej miery podobal Pizarrovmu príchodu z predchádzajúceho dňa: Indiáni sa uberali prázdnymi ulicami v úplnej tichosti a po Španieloch nebolo nikde ani stopy.

„Kde sú tí bradáči?“ spýtal sa Inka.

Vtedy ho miesto Pizarra prišiel pozdraviť mních menom Valderve. Niesol bibliu a kríž a dlho hovoril o kresťanskej viere. Nakoniec vyzval Atahualpu, aby odprisahal vernosť katolíckej cirkvi a podriadenosť španielskemu kráľovi. Inku nazlostilo bezočivé správanie tohto bezvýznamného človeka, ktorý požadoval, aby sa vzdal vlastnej viery v prospech akéhosi ukrižovaného boha. Údajne hodil bibliu na zem a s hrdým gestom smerom k slnku povedal:

„Môj boh ešte žije.“

V tej chvíli dal Pizarro dohovorené znamenie. Vojaci sa vrhli na Indiánov, kliesniac si cestu ku kráľovi. Neprešlo viac ako tridsať minút a Atahualpa sa stal Pizarrovým väzňom. Jeho strážcovia boli buď mŕtvi, alebo sa rozutekali. Jeden z účastníkov neskôr povedal

„Keďže Indiáni nemali zbrane, kresťania ich mohli zabíjať bez toho, aby sa sami vystavovali akémukoľvek nebezpečenstvu.“

Účastníci sprievodu, v šate zdobenom zlatom, drahokamami a vtáčími perami, ležali v neprehľadnej zmäti krvou zaliatych tiel.

Atahualpa v zúfalej snahe opäť získať stratenú slobodu dal Pizarrovi fantastický návrh: Pokryje zlatom celú podlahu miestnosti, v ktorej sa práve nachádzali – 34 m2. Keďže ohromený guvernér neodpovedal, inka ihneď výkupné zvýšil: dá naplniť miestnosť zlatými a striebornými predmetmi do takej výšky, kam až dosiahne, a to do dvoch mesiacov. V zápätí Pizarro urobil v onej výške červenú čiaru. Onedlho sem začali prúdiť zástupy nosičov zo všetkých kútov ríše a vrstvili na seba majstrovské práce zo zlata a striebra.

Keď vo februári 1533 prišiel do Cajamarky s túžobne očakávanými posilami Almagro, Atahualpa bol už v zajatí tri mesiace. Pokiaľ išlo oňho, dohodu splnil: naplnil miestnosť zlatými pokladmi. Španieli museli vyriešiť nepríjemný problém: Čo urobiť so zajatým kráľom? Česť žiadala, aby ho prepustili. Pizarro však spoznal silu tohto muža. Vedel, že keby ho oslobodil, bol by schopný zjednotiť ríšu a zničiť Španielov. Okrem toho čoraz častejšie prichádzali chýry, že na juhu sa zhromažďuje inská armáda a že sa pripravuje zaútočiť na Španielov. Hoci to Atahualpa poprel, nervozita Španielov vzrastala. Mužstvo naliehalo na vodcu, aby panovníka zlikvidovali a tak predišli povstaniu. Hernando de Soto a Pizarrov brat Hernando však nesúhlasili s takýmto zjavne nečestným riešením.

Ako čas plynul, napätie vzrastalo. Španieli sa ocitli v paradoxnom postavení: mali síce obrovské bohatstvo, no nemohli ho využiť. Keďže sa im zásoby železa vyčerpali, kuli konské podkovy zo striebra a brnenia aj zbrane vyvažovali zlatom. Dôstojníci i prostí vojaci na Pizarra dorážali, aby dal Atahualpu popraviť, lebo len v tom videli východisko z ťažkostí. Pizarro stále váhal, alebo to len predstieral. Napokon súhlasil s tým, aby inku súdili.

Obžalovali ho zo zrady a z pokusu zhromaždiť armádu na boj proti Španielom. Keď to Atahualpa vyvrátil, obvinili ho z pokrvného manželstva s vlastnou sestrou, z násilného uchopenia trónu a ešte z ďalších prečinov, ktoré si vymysleli. Súd zasadal 29. augusta 1533. Prezieravý Pizarro poslal svojho brata Hernanda a de Sota, odporcov násilného odstránenia Atahualpu, aby išli prešetriť pravdivosť správ, že sa v okolí mesta zhromažďuje indiánske vojsko. Keď sa vrátili, bolo po všetkom. Súd zistil, že Atahualpa je vinný a odsúdili ho na smrť upálením. Krátko pred popravou zmenili rozsudok na smrť uškrtením. Bola to justičná vražda muža, ktorý dodržal slovo a neurobil nič, čím by bol Španielom uškodil. Bol to chladnokrvný brutálny čin, po ktorom sa Pizarro rozhodol pochodovať do hlavného mesta.

Takmer vôbec sa nestretol s odporom. Indiáni akoby boli paralyzovaní nevídaným spádom udalostí, a 15. novembra 1533, presne rok po príchode do Cujamarky, Pizarro so 480 vojakmi vstúpil do Cuzka. Len čo sa tu ocitli, spadli z nich všetky zábrany: nádherné mesto, založené pred viac ako tristo rokmi, olúpili doslova o všetko, čo malo nejakú cenu. Vydrancovali paláce, chrámy i domy; v niektorých budovách našli vyše 6 m dlhé strieborné dosky. O klenoty olúpili dokonca i posvätné múmie starých Inkov.

Španieli si dovoľovali prakticky všetko. Vžitú poslušnosť peruánskych Indiánov voči vrchnosti považovali za zbabelosť. Obyvateľstvo bezohľadne týrali a okrádali. Nielenže nemali cit a zmysel pre zázraky staviteľského umenia, ale nedocenili ani také diela, akými boli zavodňovacie kanály, ktoré premieňali púšte na úrodnú pôdu, a tak polia ležali čoskoro ladom. Koristníctvo sa prejavovalo všade: aj lamy vybíjali v takom množstve, že im hrozilo vyhynutie.

Prameň: Nicolas Hordern: „Objavitelia, dobyvatelia, kolonizátori“ v Objavovanie Ameriky, Bratislava: Mladé letá 1989.