Ignacio Ramonet

Viac ako 211 miliónov detí vo veku 5 – 14 rokov je prinucované pravidelne pracovať. Medzinárodná organizácia práce chcela upozorniť celosvetovú verejnú mienku na tento planetárny problém postihujúci najmä rozvojové krajiny, ale nešetriaci ani bohaté štáty, a preto organizovala 12. júna 2002 v Ženeve Prvý svetový deň proti práci detí.

Predstava detstva našich detí často zahmlieva prežívanú skutočnosť mnohých iných detí. Je veľa krajín, kde sa detstvo podobá na strašidelné situácie opisované v 19. storočí v románoch Charlesa Dickensa, Victora Huga alebo Edmonda de Amicis.

Liberálna globalizácia nedala veci do poriadku. Pretože

„vo svete, v ktorom je globálne zaistená slobodná cirkulácia kapitálu a tovaru, neudržia si južné krajiny aké-také miesto na trhu inakšie ako stavaním na jedinú oblasť, v ktorej môžu byť kompetitívne: nízka cena ich pracovnej sily.“ (B. Schlemmer, Vykorisťované dieťa, 1996).

Ale bez zapojenia detí do výrobného procesu, bez práce tisícok detí, podstatne menej platených ako dospelí, by sa súťaživosť mnohých štátov zrútila, ich vývoz znížil a ich devízové príjmy by nebezpečne klesli.

Multinacionálne podniky nie sú posledné, čo z tohto vykorisťovania detí profitujú. Deti sú zapojené do spracúvania tabaku (Philip Morris, Altadis), banánov (Chiquita, Del Monte) a kakaa (Cargill). Napríklad v Malawi, kde je tabakový priemysel zamestnávateľom číslo jedna, pracujú tisíce detí pri zbere a sušení tabakových listov. V Ekvádore pracujú 7-8-ročné deti na banánových plantážach, ak treba, dvanásť hodín denne. Aj v Côte d’Ivoire (Zlatonosné pobrežie), ktoré je prvým producentom kakaa na svete, sú na plantážach zneužívané tisíce detí-otrokov.

Otázka detí-otrokov a obchodovania s nimi bola na prvých stránkach svetových novín v apríli 2001, keď bola zachytená loď Etireno, ktorá vyplávala pod nigerskou zástavou z Beninu so stovkami okolo desaťročných detí určených na predaj do Gabonu. Podľa organizácie UNICEF sa dosiaľ zaznamenalo viac ako 200 000 detí a mládeže, ktorí sa v strednej a západnej Afrike stali obeťami takéhoto pašovania, predávania a kupovania.

No aj v bohatých krajinách pracuje skoro 2,5 milióna detí – ku ktorým treba prirátať 11,5 milióna mládeže vo veku 15-17 rokov – pracujúcich za ťažkých a nebezpečných okolností v poľnohospodárstve, stavebníctve, textile a obuvníctve: 120 000 v Spojených štátoch, 200 000 v Španielsku, 400 000 v Taliansku a viac ako 2 milióny vo Veľkej Británii …

Aby sa s touto dramatickou situáciou mladistvých nejako pohlo, a to dvanásť rokov po prvom Svetovom sumite detí, organizovanom Organizáciou spojených národov v New Yorku v septembri 1990, konal sa v máji t.r. druhý Svetový sumit detstva, opäť v sídle OSN a za účasti okolo 500 mladistvých zo sto štátov. Kofi Annan ho otvoril slovami:

„Pri ochrane základných práv detí sme biedne zlyhali.“

Čísla sa nedajú obísť, hovoria jasnou rečou. Viac ako pol miliardy detí žije z menej ako 1 euro na deň. Ak je niekde bieda, postihne najväčšmi deti, ktoré ponesú celý život jej psychologické a fyzické stopy. Viac ako sto miliónov detí nechodí nikdy do školy. Každý rok zomrie 11 miliónov detí vo veku do 5 rokov, to je 30 000 za deň, resp. jedno každé tri sekundy.

V dôsledku konfliktov stratilo svojich rodičov alebo bolo odlúčených od svojej rodiny medzi rokmi 1990 a 2000 skoro milión detí; viac ako 300 000 ich bolo naverbovaných za vojakov, viac ako 2 milióny zabitých v občianskych vojnách, viac ako 6 miliónov bolo poranených, zmrzačených alebo inakšie postihnutých, 12 miliónov stratilo strechu nad hlavou a asi 20 miliónov bolo vyhnaných zo svojho domova.

Okrem toho je každý rok vyše 700 000 detí obeťou obchodovania, spojeného s ich násilným držaním v podmienkach otroctva, a to podľa OSN na základe

„trvalého dopytu po lacnej pracovnej sile a rastúceho dopytu po dievčatách a chlapcoch pre obchod so sexom.“

Osobitne alarmujúci je smutný osud dievčat, ktoré sú predmetom všetkých možných diskriminácií. Zo sto miliónov detí, ktoré nepoznajú školu, je 60 % dievčat. Medzi 60 a 100 miliónov dievčat bolo na základe svojho pohlavia obeťou zabitia plodu, zabitia detí, podvýživy a zlej opatery. Viac ako 90 % slúžok – pomoc v domácnosti je najčastejšie zamestnanie pracujúcich detí – sú dievčatá vo veku 12-17 rokov. V určitých oblastiach Afriky je miera séropozitivity na AIDS päťkrát vyššia u dievčat ako u chlapcov – dočítate sa v knihe Situácia detí vo svete v roku 2000, ktorú vydala nedávno UNICEF v Ženeve.

Tvárou v tvár tomuto škandálu treba si vypočuť hlasný výkrik v mene všetkých týchto vykorisťovaných detí celého sveta v máji tohto roku v zasadacej sieni OSN pred 70 hlavami štátov a stovkami ministrov zo 189 štátov, ktorý vyšiel z úst 13-ročnej Bolívijčanky Gabriely Azurdyovej:

„Sme obete vykorisťovania a zneužívania všetkými spôsobmi, sme deti ulice, sme deti vojen, sme siroty Aidsu, sme nevinné obete – a nikto nepočúva náš hlas. To musí prestať! Chceme svet, ktorý nás bude hodný…“

Prameň: Ignacio Ramonet, Enfants exploités, Le Monde diplomatique, č. 580, s. 1, júl 2002.

Preložil Rastislav  Škoda