Už dávno hľadám odpoveď na túto otázku: Viem, že neverím ani v žiadneho boha ani žiadnemu náboženstvu a viem na to uviesť dôvody, ktoré druhá strana môže pri dobrej vôli pochopiť. Dá sa povedať to isté o ľuďoch, ktorí tvrdia, že veria? Položme si otázku, či naozaj mienia to, čo zrejme hovoria.

Nedávne odhalenie, že matka Tereza takmer pol storočia nebola schopná cítiť prítomnosť Krista ani v eucharistii (v hostii z nekvaseného chleba, ktorý kňaz pri jednom z obradov omše premení na telo Kristovo a ktorý veriaci pojedajú, preto aj teofágia – pozn.prekl.), ani v božom uchu, načúvajúcom jej modlitbám, má v tejto súvislosti značný význam (Pozri recenziu nedávnej knihy Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom v článku Daniela van Biemu „Kríza viery matky Terezy”, ZH č.66, s.21-28). Ani jej najoddanejší obdivovatelia nevideli v tejto žene v žiadnom zmysle nejakého intelektuála a sama sa zrejme snažila potláčať svoje pochybnosti vyslovene tradičným spôsobom, vydávajúc stále extravagantnejšie a dokonca aj masochistické vyznania „viery”. Vidím v tom nádherné potvrdenie tézy Daniela Dennetta o „viere vo vieru” – o čudesnom názore, že hoci viera môže byť nehodnoverná, ba môže byť až smiešna, už jej samotné vyznávanie robí človeka cnostným.

Hoci som ju párkrát opísal ako podvodníčku pre jej paktovanie s bohatými utláčateľmi chudobných, napr. s Duvalierovou rodinou na Haiti (a Marcosovcami na Filipínach – pozn. prekl.), ako aj pre jej úplatkárske finančné transakcie, teraz váham zaradiť ju do tej istej kategórie ako sú v USA taký Falwell, Haggard, Sharpton alebo Robertson (známi evanjelickí, resp. evanjelikálni biskupi a kazatelia). Títo muži za celý ich život neodviedli ani jeden skutočný pracovný deň; sú to dokonalí paraziti, ktorí sa každé ráno prebúdzajú do svojho bohatstva a ľahkého života na základe vykorisťovania ľahkoverných spoluobčanov. Pre nich je náboženstvo iba obchod, niekedy aj podvod.

Myslím si, že to isté sa dá povedať o nespočetných kňazoch, ktorí zneužívali detí. (Prečo vôbec dovoľujeme tento hlúpy zľahčujúci eufemizmus „zneužívanie”, keď ide o viac?) Ich hnusný zločin nie je pretvárka. Žiaden kňaz, ktorý by čo len desať sekúnd veril na boží súd, by nemohol ohroziť svoju nesmrteľnú dušu takýmto spôsobom; a každý predstavený, ktorý by chránil takého vinníka pred trestom na tomto svete, je samozrejme rovnako vinný zo zatvrdilého a hanebného cynizmu.

Ale podvody a využívanie náboženstvami, ako aj ich nie menej výrazný sklon vyvolávať vojny, dopúšťať hrôzy a utláčať, ani to nie je ešte všetko. Čo povedať o tých, ktorí sa snažia urobiť čokoľvek, čo môžu, aby pomohli iným a vedú počestný život, pripisujúc svoje správanie svojej viere v Pannu, Pror

oka alebo aj nejakú historku z Biblie či iný podobný ľudský výmysel? Pri rozhovoroch s takými ľuďmi sa neprestávam čudovať, či naozaj hovoria, čo si myslia, respektíve či si vážne myslia to, čo hovoria.

Každý humanista chápe, že mesto Kalkata má osoh z prílivu dobrovoľných ošetrovateliek, lekárov, zdravotníckych technikov, odborníkov na odpad a iných takýchto pracovníkov, no ničomu neslúžia činnosti jednotlivcov, ktorí považujú chudobu a smrť za sprievodný jav „mystéria” ukrižovania. V súčasnosti je v meste značný počet ľudí prvej skupiny – sám som s nimi strávil určitý čas, sledujúc napríklad prácu vynikajúceho brazílskeho fotografa Sebastiao Salgadu, dokumentujúceho pre UNICEF hromadnú akciu očkovania proti detskej obrne. Z tajuplných dôvodov však v súvislosti s Kalkatou príde každému na myseľ len jedna žena, ktorá celý svoj život strávila brojením proti kontrole rodičovstva – hlúpou kampaňou, ktorú Bengálsko zaručene nepotrebuje a nesmie si dovoliť.

Nie je mysliteľné, že misionárky(ri) „viery” považujú predmety svojej dobročinnosti za surovinu – za ľudské subjekty pokusov podľa vlastných predstáv? Vidí sa mi, že čím viac strácala matka Tereza vieru v učenie vlastného náboženstva, tým energickejšie prehlušovala svoje pochybnosti vyzývavým križiackym ťažením proti rozvodom, potratom a antikoncepcii medzi „najchudobnejšími z chudobných”; to sa stalo ospravedlnením a pozadím jej snáh. Neznehodnotilo to jej každodennú prácu? Pre ňu bol bezmocný žobrák v prvom rade bezmocný – práve preto bol k dispozícii pre jej vyčerpávajúcu propagandu. Pomoc hladujúcim Bengálčanom je úchvatný program, ale väčšina peňazí, ktoré nazbierali jej „misionárky lásky”, sa použila – ako matka Tereza šťastná pripúšťala – na stavbu kláštorov, zasvätených jej vlastným ambíciám, šíreniu jej extrémneho chápania katolíckych dogiem. Takéto učenie neprispelo ničím pri odstraňovaní chudoby – pri emancipácii žien zo stavu rodiacich strojov, toho najhoršieho, čo ľudstvo kedy vymyslelo.

Inými slovami, „viera” nie je najjedovatejšia a najnebezpečnejšia vtedy, keď je falošná, pokrytecká a korupčná, ale keď je pravá. Vtedy jej energia istoty a sebavedomia posilňuje nielen príslušnú cirkev, ale zapôsobí aj na sekularistov – ako o tom svedčí trvalá reputácia matky Terezy. Máme v rukách dôkaz, ako spolu so svojimi spovedníkmi dokázala kvadratúru kruhu. Potlač svoje pochybnosti, premôž svoje zúfalstvo, zdvojnásob svoje úsilie – a urobíme z teba svätca; neskoršie ti potvrdíme, že si aj ako mŕtva vyliečila chorých. (Práve čítam, že mníška Marie Simon Pierrová vyzdravela „z nevyliečiteľnej Parkinsonovej choroby po modlitbách k zomretému pápežovi Jánovi Pavlovi II.; neznesiteľné bolesti úplne prestali; zázrak bol úradne uznaný a pápež môže byť vyhlásený za v nebi mocného svätého – pozn. prekl.) V tomto bode sa cynická slučka stretne s naivnou a povie sa, že všetko je dovolené, ak to len udržuje pri živote ilúziu. Ohúrení sledujeme duchovenstvo, ktoré ako verbujúci poddôstojník používa na reklamu biednu starú ženu, o ktorej sa vie, že sa jej vlastná viera scvrkla na šupku.

Po knihe Boh nie je veľký (God Is Not Great) vydal Christopher Hitchens v roku 2007 antológiu klasikov humanizmu Kufríkový ateista (The Portable Atheist).

Prameň: Christopher Hitchens: Belief in belief, Free Inquiry, 28/1, s.16, 2008.

Preložil Rastislav Škoda