Steven Weinberg

Keby niekde malo byť vidieť rukopis dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v prírodných zákonoch. Ale napriek niektorým tvrdeniam sa prírodné zákony ukazujú byť vonkoncom neosobné a bez akéhokoľvek osobitného vzťahu k životu. Aj tak sú však pri pokuse čo aj len čiastočne vysvetliť svet fyzici v lepšom postavení ako náboženstvo.

Požiadali ma, aby som komentoval tému, či vesmír vykazuje znaky svedčiace, že bol navrhnutý (naplánovaný či stvorený; tak sa to hovorilo kedysi; prihováram sa za nové dizajn, dizajnový, dizajnovaný atď. – pozn. prekl.). Nevidím možnosť hovoriť o tejto téme bez čo aj len neurčitej predstavy o tom, aký by mal byť tento dizajnér. Každý možný vesmír sa totiž dá vysvetliť ako dielo nejakého dizajnéra. Aj vesmír, ktorý by bol úplne chaotický a bez akýchkoľvek zákonov alebo pravidelností, by sa dal predpokladať za navrhnutý – nejakým idiotom.

Otázka, ktorá mi pripadá byť hodná odpovedi, a ktorá možno ani nie je nezodpovedateľná, je, či vykazuje vesmír znaky, že ho navrhlo božstvo, viac-menej bežné v tradičných monoteistických náboženstvách – nemusí to byť osoba z klenby Sixtínskej kaplnky, ale prinajmenšom to musí mať čosi osobného a akúsi inteligenciu, keď to stvorilo vesmír a má určitý vzťah k životu, osobitne ľudskému. Predpokladám, že mnohí prítomní majú inú predstavu o dizajnérovi. Asi mi povedia, že myslia na niečo oveľa abstraktnejšie, na nejakého kozmického ducha poriadku a harmónie, ako to robil Einstein. Samozrejme máte voľnosť takto uvažovať, ale potom neviem, prečo používate výrazy ako „dizajnér“ alebo „boh“ – iba žeby to bol druh ochranného sfarbovania.

Kedysi bývalo zvykom považovať za samozrejmé, že svet navrhla akási inteligencia. Ako inakšie sa dal vtedy vysvetliť oheň a dážď, blesky a zemetrasenia? A predovšetkým sa zdalo, že na tvorcu, ktorý mal osobitný záujem o život, poukazujú úžasné schopnosti živých bytostí. Dnes chápeme väčšinu týchto vecí ako prejavy fyzikálnych síl pôsobiacich pod vplyvom neosobných zákonov. Ešte nepoznáme najzákladnejšie zákony a ani všetky dôsledky tých zákonov, ktoré poznáme. Neobyčajne ťažká na pochopenie ostáva ľudská myseľ, ale tak je to aj s počasím. Nevieme predpovedať, či o mesiac odo dneška bude pršať, ale poznáme zákony, ktoré ovládajú dážď, aj keď nevieme vždy vypočítať ich dôsledky. Za problémom ľudskej mysle ani za problémom počasia nevidím nič viac ako nádej, že ich raz pochopíme ako dôsledok neosobných zákonov pôsobiacich už miliardy rokov.

Nezdá sa, že by v tomto prírodnom poriadku boli nejaké výnimky, nejaké zázraky. Mám dojem, že väčšina teológov sa dnes necíti dobre, keď príde reč na zázraky, ale veľké monoteistické viery sa zakladajú na historkách o zázrakoch – horiaci ker, prázdny hrob, anjel diktujúci Mohamedovi korán – a niektoré z týchto vier učia, že zázraky sa stávajú aj dnes. Dôkazy pre všetky zázraky sa mi vidia podstatne slabšie ako dôkazy pre studenú fúziu a ja neverím na studenú fúziu. Dnes predovšetkým chápeme, že aj ľudské bytosti sú výsledok prírodnej selekcie pôsobiacej počas miliónov rokov množenia a jedenia.
Predpokladám, že ak by sme mohli zbadať ruku dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v konečných prírodných zákonoch z knihy zákonov, ktoré vládnu všetkým prírodným javom. Ešte nepoznáme najhlbšie zákony, ale až pokiaľ sme boli schopní dovidieť, všetky prírodné zákony sú vonkoncom neosobné a nemajú nijaký špeciálny vzťah k životu. Neexistuje životná sila. Ako povedal Richard Feynman, keď sa dívate na vesmír a spoznávate jeho zákony, vtedy

„každá teória, že to všetko bolo naaranžované ako javisko pre Boha, pozorujúceho boj človeka s dobrom a zlom, je neprimeraná.“

Je pravda, že keď bola kvantová mechanika nová, niektorí fyzici si mysleli, že to vracia ľudí na scénu, lebo zákony kvantovej mechaniky nám hovoria, ako treba vypočítať pravdepodobnosť rozličných výsledkov, ku ktorým môže dôjsť ľudský pozorovateľ. Keď však pre 40 rokmi Hugh Everett a po ňom iní fyzici začali hlbšie rozmýšľať o týchto veciach, smerovalo to k preformulovaniu predstáv o kvantovej mechanike celkom objektívnym spôsobom a pozorovateľ bol postavený na roveň so všetkým iným. Neviem, či sa už tento program úspešne skončil, ale myslím, že sa tak stane.

Musím pripustiť, že aj keď fyzici dôjdu tak ďaleko, ako môžu, že aj keď budeme mať finálnu či definitívnu teóriu, ani potom nebudeme mať úplne uspokojujúci obraz sveta, lebo stále nám zostane odpovedať na otázku „Prečo?“. Prečo táto teória a nie skôr niektorá iná? Napríklad, prečo vysvetľuje svet kvantová mechanika?

Kvantová mechanika je časť našej dnešnej fyziky a je pravdepodobné, že prežije bezo zmeny každú budúcu teóriu, ale neexistuje nič logicky nevyhnutné ani o kvantovej mechanike; viem si predstaviť vesmír riadený miesto nej Newtonovou mechanikou. Takže sa zdá, že existuje neobjasniteľné mystérium, ktoré veda neodstráni.

No náboženské teórie o dizajne majú ten istý problém. Alebo myslíte pod bohom, dizajnérom, na niečo presné, alebo nie. Ak nie, tak načo potom o tom hovoríme? Ak však pod „bohom“ alebo „dizajnérom“ myslíte na niečo presné, ak napríklad veríte na boha, ktorý je žiarlivý, milujúci, inteligentný či náladový, vždy ste konfrontovaný s otázkou: „Prečo takýto?“ Náboženstvo môže tvrdiť, že vesmír riadi takýto boh skôr ako nejaký inakší, a môže podať aj dôkaz pre túto vieru, ale ani ono nemôže vysvetliť, prečo to má tak byť.

V tomto ohľade sa mi vidí, že fyzici sú v lepšom postavení dať čo aj len čiastočné vysvetlenie sveta, než bude kedykoľvek schopné urobiť náboženstvo. Aj keď totiž nie sú schopní vysvetliť, prečo sú prírodné zákony také, aké sú, a nie niečo celkom iné, sme schopní aspoň vysvetliť, prečo nie sú trochu iné. Dosiaľ nebol napríklad nikto schopný predložiť logicky konzistentnú kvantovú mechaniku, ktorá by bola od dnešnej len trochu odlišná. Ak sa raz pustíte do malých zmien v kvantovej mechanike, dostanete sa do teórií s negatívnymi pravdepodobnosťami alebo inými logickými absurditami. Ak začnete kombinovať kvantovú mechaniku s relativitou, zvyšujete jej logickú krehkosť. Zistíte, že ak nenapravíte teóriu správnym smerom, vyjdú vám ako výsledok nezmysly typu účinku pred príčinou alebo nekonečné pravdepodobnosti. Naopak, náboženské teórie sa zdajú byť nekonečne flexibilné, takže nič nebráni vynájsť božstvá akéhokoľvek predstaviteľného druhu.

Napriek tomu to pre mňa neznamená povedať, že nemôžeme vidieť ruku dizajnéra v tom, čo vieme o základných princípoch vedy. Môže byť, že hoci sa tieto princípy netýkajú vyslovene života, a ešte menej ľudského života, aj tak sú rafinovane zamerané na vytvorenie života.

Niektorí fyzici vyslovili názor, že niektoré prírodné konštanty majú hodnoty, ktoré sa zdajú byť zázračne presne naladené na práve tie hodnoty, ktoré pripúšťajú možnosti života, a to spôsobom, ktorý sa dá vysvetliť jedine zásahom dizajnéra, ktorý má nejaký osobitný záujem o život. Na mňa tieto predpokladané inštancie presného ladenia nepôsobia. Príklad: jeden z najčastejšie uvádzaných prípadov presného ladenia má do činenia s vlastnosťami jadra uhlíka. Hmota, ktorá vznikla v priebehu niekoľko prvých minút vesmíru, bola skoro len vodík a hélium; takmer neexistovali žiadne ťažké prvky ako uhlík, dusík a kyslík, považované za potrebné pre život. Ťažké prvky, ktoré nachádzame na Zemi, vznikli až za stovky miliónov rokov neskoršie v prvej generácii hviezd, potom sa rozptýlili do medzihviezdneho plynu a v tom asi vznikla naša slnečná sústava.

V sekvencii jadrových reakcií, ktoré vytvorili ťažké prvky, je zvyčajne prvým krokom vznik uhlíkového jadra z troch jadier hélia. Existuje len zanedbateľná šanca vytvoriť uhlíkové jadro v jeho normálnom stave (to je stav najnižšej energie) zrážkou troch héliových jadier. Je však možné vyprodukovať značné množstvá uhlíka vo hviezdach, ak existuje uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave s energiou zhruba o 7 miliónov elektrovoltov (MeV) vyššou, ako je jeho energia v normálnom stave, čo zodpovedá energii troch héliových jadier; nesmie to však byť viac ako 7,7 MeV nad normálnym stavom (o príčinách bude reč za chvíľu).

Uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave môže v hviezdach ľahko vzniknúť z troch jadier hélia. Potom nie je nijaký problém pre vznik obyčajného uhlíka; uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave vysiela spontánne svetlo a postupne sa premieňa na uhlík v jeho normálnom nerádioaktívnom stave, ako ho nachádzame na Zemi. Kritický bod pri tvorbe uhlíka je jeho existencia v rádioaktívnom stave, ktorý sa dá vytvoriť zrážkou troch héliových jadier.

Je fakt, že sa experimentálne zistilo, že uhlíkové jadro má takýto rádioaktívny stav, a to s energiou 7,65 MeV nad normálnym stavom. Na prvý pohľad sa to môže vidieť byť hodnota veľmi blízka očakávanej; energia tohto rádioaktívneho uhlíka prevyšuje hodnotu, ktorá umožňuje tvorbu obyčajného uhlíka (a teda aj nás), len o 0,05 MeV, čo je menej ako 1 % oných 7,65 MeV. Môže sa zdať, že prírodné konštanty, od ktorých sú závislé vlastnosti všetkých jadier, boli starostlivo naladené, aby umožnili život.

Ak sa však prizrieme bližšie, nebude sa nám toto naladenie prírodných konštánt zdať také presné. Berme do úvahy, povedzme, príčinu, prečo vyžaduje tvorba uhlíka vo hviezdach existenciu rádioaktívneho stavu uhlíka s energiou nie viac ako 7,7 MeV nad energiou v normálnom stave. Príčinou je, že uhlíkové jadrá v tomto stave vznikajú dvojstupňovým procesom: najprv sa spoja dve héliové jadrá a vytvoria nestabilné jadro berýliového izotopu, berýlia 8, ktoré niekedy prv, než sa rozpadne, zachytí ďalšie héliové jadro, takže vytvorí uhlíkové jadro v jeho rádioaktívnom stave; toto sa potom mení na normálny uhlík. Celková energia jadra berýlia 8 a jadier hélia v pokoji je o 7,4 MeV vyššia ako energia normálneho stavu uhlíkového jadra; takže keby bola energia rádioaktívneho stavu uhlíka vyššia o viac ako o 7,7 MeV, mohol by tento vzniknúť pri zrážke héliového jadra a jadra berýlia 8 len vtedy, keby pohybová energia týchto dvoch jadier bola najmenej 0,3 MeV – to je energia, ktorá je pri teplotách vo hviezdach krajne nepravdepodobná.
A tak rozhodujúcim faktom pri produkcii uhlíka vo hviezdach nie je oných 7,65 MeV energie rádioaktívneho stavu uhlíka nad jeho normálnym stavom, ale týchto 0,25 MeV energie rádioaktívneho stavu nestabilnej zložky jadra berýlia 8 a jadra hélia naviac, presahujúcich energiu týchto jadier v kľude. (Tieto merania a výpočty urobili M. Livio et all., „The anthropic significance of the existence of an excited state of 12C“, Nature, v. 340, No. 6231, 1989). Táto energia sa líši od hodnoty príliš vysokej na produkciu uhlíka o frakcionálne množstvo 0,05 MeV/ 0,25 MeV, čo je 20 % – a nie je to teda vôbec hodnota blízka očakávanej.

Takýto záver z lekcie o syntéze uhlíka môže byť do určitej miery sporný. V každom prípade však existuje konštanta, ktorej hodnota sa zdá byť veľmi dobre „upravená“ v náš prospech. To je hustota energie prázdneho priestoru (vákua), známa aj ako kozmologická konštanta. Môže mať akúkoľvek hodnotu, ale pri základných princípoch sa dá očakávať, že bude veľmi vysoká; a môže byť pozitívna alebo negatívna. Ak je vysoká a pozitívna, bude pôsobiť ako odpudivá sila, ktorá narastá so vzdialenosťou, ako sila brániaca hmote zhlukovať sa v prázdnom vesmíre, čo bol prvý stupeň v procese tvorby galaxií, hviezd, planét a ľudí. Ak je kozmologická konštanta vysoká a negatívna, bude pôsobiť ako príťažlivá sila, tiež rastúc so vzdialenosťou, ale ako sila, ktorá skoro bezprostredne zvráti rozpínanie vesmíru a zapríčiní jeho kolaps, nenechávajúc čas pre vznik života. V skutočnosti ukazujú astronomické pozorovania, že kozmologická konštanta je veľmi malá, oveľa menšia, ako by sa dalo očakávať od základných princípov.

Ešte je skoro hovoriť o tom, či je nejaký základný princíp, ktorý by vedel vysvetliť, prečo musí byť kozmologická konštanta takáto malá. Ale čo aj neexistuje takýto princíp, nedávne kozmologické poznatky umožňujú vysvetliť, prečo sú namerané hodnoty kozmologickej konštanty a iné fyzikálne konštanty priaznivé pre vznik inteligentného života. Podľa teórie „chaotickej inflácie“ André Lindeho a iných mohol by byť rozpínajúci sa zhluk miliárd galaxií, ktorý voláme big-bangom, iba zlomkom oveľa väčšieho vesmíru, v ktorom stále prebiehajú big-bangy, a to každý s rozdielnymi hodnotami základných konštánt.

Pri každom takom obraze, v ktorom vesmír obsahuje početné časti a každú s inými hodnotami toho, čo voláme prírodnými konštantami, nebude nijako ťažké pochopiť, prečo naberajú tieto konštanty hodnoty priaznivé pre inteligentný život. Bude veľký počet big-bangov, pri ktorých budú mať prírodné konštanty hodnoty nepriaznivé pre život a oveľa menej takých big-bangov, pri ktorých je život možný. Niet dôvodu vzývať dobroprajného dizajnéra na vysvetlenie, ako to, že sme v tej časti vesmíru, kde je život možný: vo všetkých ostatných častiach vesmíru niet nikoho, čo by takú otázku vyslovil.

K tomu istému záver možno dôjsť aj aplikáciou kvantovej mechaniky na celý vesmír. Reimpretáciou Hawkingových výsledkov ukázal Sidney Coleman, ako môžu viesť účinky kvantovej mechaniky k rozpadu histórie vesmíru, resp. jeho vlnovej funkcie, na veľký počet separátnych možností, každá s vlastnou sadou základných konštánt (Nuclear Physics, vol. B307, 1988, s. 867).

Keby sa niektorá teória takéhoto všeobecného typu ukázala byť správnou, potom by záver, že prírodné konštanty boli presne naladené dobroprajným dizajnérom, bol to isté ako povedať:

 „Nie je to úžasné, že Boh nás dal na túto Zem, kde je voda a vzduch, a kde povrchová príťažlivosť a teplota sú také príjemné? Je to lepšie ako nejaké hrozné miesto, napr. Merkúr alebo Pluto!“

Kde inde v slnečnej sústave ako na Zemi sme sa mohli vyvinúť?

Takéto uvažovanie sa volá „antropické“. Niekedy sa obmedzuje na konštatovanie, že prírodné zákony sú také, aké sú, takže môžeme existovať, a to bez ďalšieho vysvetľovania. Považujem to za viac ako mystické tárania. Na druhej strane, ak je naozaj veľký počet svetov, na ktorých niektoré konštanty majú iné hodnoty, potom je antropické vysvetlenie, prečo na našom svete majú hodnoty priaznivé pre život, len prejav zdravého rozumu, ako bolo vysvetlenie, prečo žijeme skôr na Zemi ako na Merkúre alebo Plutovi. Súčasná hodnota kozmologickej konštanty, nedávno nameraná pri pozorovaní pohybov vzdialených supernov, je asi taká, ako sa dá očakávať pri spomínaných argumentoch: je práve natoľko dosť malá, že veľmi neinterferuje s tvorbou galaxií. Ešte nevieme dosť o fyzike, aby sme mohli povedať, či existujú rozličné časti vesmíru, kde má to, čo zvykneme volať fyzické konštanty, naozaj rozličné hodnoty. Nie je to beznádejný problém; vyriešime ho, keď budeme vedieť o kvantovej teórii viac, ako vieme dnes.

Dôkazom existencie dobroprajného dizajnéra by bolo, keby život bol lepší, ako by sa dalo očakávať z iných dôvodov. Aby sme toto posúdili, musíme mať na pamäti, že určitá schopnosť pre radosť sa vytvorila už prírodnou selekciou, ako popud pre zvieratá, ktoré potrebovali jesť a množiť sa, aby dali ďalej svoje gény. Môže byť nepravdepodobné, že prírodná selekcia na niektorej planétke vytvorila živočíchy, dosť šťastné na to, aby mali čas a schopnosť robiť vedu a myslieť abstraktne, ale náš vzorok toho, čo dokáže evolúcia, je veľmi ohraničený tou skutočnosťou, že len v takýchto šťastných prípadoch existuje niečo, čo myslí na kozmický dizajn. Astronómovia to volajú selekčným efektom.

Vesmír je veľmi veľký, možno nekonečný, a tak by nebolo prekvapením, keby v tom ohromnom počte planét, na ktorých existuje len neinteligentný život, a v tom ešte väčšom počte planét, na ktorých vôbec nie je život, bola nepatrná frakcia takých, na ktorých sú žijúce bytosti, schopné rozmýšľať o vesmíre, ako to robíme my. Novinár, ktorý dostal za úlohu urobiť rozhovory s výhercami v lotérii, môže prísť na myšlienku, že im pomáhala nejaká špeciálna prozreteľnosť; mal by však skôr myslieť na ten oveľa väčší počet stávkujúcich, s ktorými sa nezhovára, lebo nevyhrali. Takže ak máme posúdiť, či má náš život znaky dobroprajného dizajnéra, mali by sme sa spýtať nielen to, či je náš život lepší, ako by sa dalo očakávať v každom prípade podľa toho, čo vieme o prírodnej selekcii, ale mali by sme brať do úvahy aj obmedzenie dané tou skutočnosťou, že sme to my, kto myslí na tento problém.

To je otázka, na ktorú si musíte odpovedať sami. Pri takýchto otázkach nepomôže byť fyzikom, takže môžem hovoriť len za seba a z vlastnej skúsenosti.

 Mal som veľmi šťastný život, možno som mal horných 99,99 stotín ľudského šťastia, ale aj tak som videl v bolestiach umrieť na rakovinu matku, otcovu osobnosť narušenú Alzheimerovou chorobou a rady bratrancov druhého a tretieho stupňa zavraždených v priebehu holokaustu. Znaky dobroprajného dizajnéra sú teda veľmi dobre zamaskované.

Prebytok zla a utrpenia vždy zarážal tých, čo veria na dobroprajného a všemohúceho boha. Niekedy sa boh ospravedlňuje poukazom na potrebu slobodnej vôle.

Básnik Milton vo svojom Stratenom raji nechá boha takto hovoriť:

Urobil som ich slobodnými a slobodní musia ostať,
Kým nepochopia sami seba: Inakšie by som
musel zmeniť
Ich podstatu, a odvolať ten vysoký výnos,
Nezmeniteľný a večný, ktorý nariaďoval
Ich slobodu; sami si zapríčinili svoj pád.

Vidí sa mi to dosť nefér, ak boli moji príbuzní zavraždení preto, aby sa mohla uplatniť slobodná vôľa Nemcov, ale aj ak toto vynecháme, ako sa uplatňuje slobodná vôľa pri rakovine? Existuje možnosť slobodnej voľby pri nádorových ochoreniach?

Tu musím zdôrazniť, že existencia zla vo svete nedokazuje, že vesmír nebol navrhnutý, ale len že niet znakov dobroprajnosti, ktoré by poukazovali na ruku dizajnéra. Názor, že boh nemusí byť dobroprajný, je veľmi starý. Aischylove a Euripidove divadelné hry vyslovene konštatujú, že bohovia sú egoistickí a ukrutní, no vyžadujú lepšie správanie sa od ľudí. V Starom zákone nám boh prikazuje skrátiť o hlavu nevercov a byť hotový obetovať na jeho rozkaz aj životy vlastných detí; boh tradičného kresťanstva a islamu nás zatratí na večnosť, ak ho nebudeme správne uctievať. Je to spôsob, ako sa treba správať? Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy o jeho dobroprajnosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?

Témy, na ktoré ma požiadali hovoriť, sa môžu mnohým zdať strašne staromódne. Dôkaz existencie boha „na podklade dizajnu“ pochádza od anglického teológa Wiliama Paleya, ale dnes naň už pomyslí len málo ľudí. Zdá sa, že hodnota náboženstva sa dnes odvodzuje skôr od jeho morálnej účinnosti, než od jeho dávneho vysvetľovania prírodných úkazov. Navzdory tomu musím pripustiť, že hoci naozaj neverím na kozmického dizajnéra, prvotnou príčinou toho, že okolo toho robím hluk, je to, že som presvedčený, že morálny vplyv náboženstva bol hrozný.

To je však príliš široká otázka, aby sa dala vyriešiť tu a teraz. Na jednej strane by som mohol poukázať na nekonečné príklady zla, zapríčineného náboženským nadšením, na dlhú históriu pogromov, križiackych výprav a džihádov. V našom storočí to bol moslimský fanatik, čo zabil Sadata, židovský fanatik, čo zabil Rabina a hindský fanatik, čo zabil Gandhího. Nik nebude chcieť povedať, že Hitler bol kresťan, ale ťažko si predstaviť, že by sa bol nacizmus vyvinul do svojej podoby bez podhubia storočí kresťanského antisemitizmu. Na druhej strane budú obdivovatelia kresťanstva uvádzať početné prípady dobra, ktoré urobili náboženstvá. Vo svojej nedávnej knihe Imagined Worlds (Vymyslené svety) známy fyzik Freeman Dyson vyzdvihuje úlohu náboženskej viery pri odstránení otroctva. K tejto veci mám pár pripomienok, a to nie aby som sa pokúsil niečo dokázať jediným príkladom, ale len aby som ilustroval svoju mienku o morálnom vplyve náboženstva.
Iste je pravda, že hnutia proti otroctvu a obchodovaniu s otrokmi sa intenzívne zúčastnili oddaní kresťania vrátane evanjelického právnika Williama Wilberforcea v Anglicku a unitárskeho kňaza W.E. Channinga v USA. Ale kresťanstvo, rovnako ako iné veľké svetové náboženstvá, si žilo po mnoho storočí veľmi pohodlne popri otroctve; otroctvo bolo bez ťažkostí schválené v Novom zákone. Čo bolo nové pre protiotrokárskych kresťanov typu Wilberforcea a Channinga? Neodhalili sa nijaké nové sväté písma a ani Wilberforce ani Channing nehlásali, že by boli zažili nejaké nové zjavenia. Stalo sa však, že v osemnástom storočí sa zaznamenal nebývalý vzostup racionality a humanizmu, ktorý priviedol aj iných, napríklad Adama Smitha, Jeremy Benthama a R. B. Sheridana, aby sa aj oni vzopreli proti otrokárstvu, ale z príčin, ktoré nemali nič spoločné s náboženstvom. Lord Mansfield, autor rozsudku v Somersettskom prípade, ktorým sa skončilo otroctvo v Anglicku (žiaľ, nie v jeho kolóniách), bol iba konvenčne nábožný človek a v jeho písomnom rozhodnutí sa náboženské argumenty neuvádzajú. Hoci okolo roku 1790 to bol Wilberforce, kto začal kampaň proti obchodovaniu s otrokmi, v parlamente ho podporili mnohí ako Fox a Pitt, ktorí nijako nevynikli nejakou pobožnosťou. Podľa mojej mienky morálne sfarbenie náboženstva v tých časoch viac získavalo od ducha tých čias, ako duch tých čias získaval od náboženstva.

Na náboženstve záležalo skôr pri podpore otroctva ako v opozícii proti nemu. V kostoloch aj v parlamente sa bežne používali argumenty zo Svätého písma, aby sa bránil obchod s otrokmi. Frederick Douglass rozpráva vo svojich Osudoch, ako sa jeho postavenie ako otroka zhoršilo, keď jeho pán prežil náboženské obrátenie, ktoré mu umožnilo ospravedlniť otroctvo černochov ako potrestanie detí Chama. Mark Twain opísal svoju matku ako v podstate veľmi dobrú osobu, ktorej citlivé srdce sa zľutovalo dokonca aj nad Satanom; nikdy však nemala nijaké pochybnosti o zákonitej oprávnenosti otroctva, lebo žila dlhé roky v predvojnovom Missouri, kde nikdy nepočula ani slovo proti otroctvu, ale len nekonečné kázne, že otroctvo je vôľa božia. Či s náboženstvom, či bez náboženstva, dobrí ľudia sa môžu správať dobre a zlí ľudia zle; ale ak dobrí ľudia robia zle – to je často vplyv náboženstva.
Z jedného e-mailu od Americkej asociácie pre napredovanie vedy som sa dozvedel, že cieľom tejto konferencie je podporovať konštruktívny dialóg medzi vedou a náboženstvom. Som za dialóg medzi vedou a náboženstvom, ale nie za konštruktívny. Jeden z veľkých úspechov vedy bolo, že ak sa pre inteligentných ľudí nestalo nemožným byť pobožným, stalo sa im možným aspoň nebyť pobožným. Od tohto pokroku by sme by sme nemali ustupovať.

* * *

Steven Weinberg je profesor fyziky a vedie Vedeckú katedru Joseya Regentala na Texaskej univerzite v Austine. Jeho bádanie obsiahlo rozsiahle pole námetov v teórii kvantových polí, vo fyzike elementárnyh častíc a kozmológii; dostal početné vyznamenania vrátane Nobelovej ceny za fyziku (v roku 1979 spolu s S.L. Glashowom a A. Salamom) a Štátnej ceny za vedu. Medzi jeho knihy patria vynikajúce Gravitation and Cosmology (Gravitácia a kozmológia, 1972), The First Three Minutes (Prvé tri minúty, 1977) a Dreams of a Final Theory (Sny o finálnej teórii, 1992). Je členom CSICOP (Rady pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne).

 Tento článok sa zakladá na prednáške na Konferencii o kozmickom dizajne vo Washingtone v apríli 1999, organizovanej Americkou spoločnosťou pre napredovanie vedy. Po prvý raz bol uverejnený v The New York Review of Books 1999, a potom pretlačený v The Best American Science Writing 2000 a The Best American Essays 2000. Vyšiel aj v knihe Face up (Vyrovnanie), zbierke autorových starších prác, na jeseň 2001 vo vydavateľstve Harvard University Press.

Prameň: Steven Weinberg, „A Designer Universe?“, Skeptical Inquirer, 25/5, s. 64-68, sept./oct. 2001.