James K. Galbraith

Na konferencii v Bretton Woods v r. 1944 vznikol Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB), a dolár bol určený za zlatý štandard s konvertibilitou 35 dolárov za uncu zlata. John Maynard Keynes tam viedol britskú delegáciu. Svetové meno si získal už štvrťstoročia predtým svojou ostrou kritikou Versaillskej mierovej zmluvy z r. 1919, pri ktorej zastupoval britského ministra financií. Svoj nesúhlas s prehnanou výškou reparácií požadovaných od porazeného Nemecka dal najavo tým, že tri dni pred podpísaním mierovej zmluvy podal demisiu; svoje námietky zhrnul v knihe Ekonomické dôsledky mieru. V medzivojnovom období rozvinul svoje novátorské teórie o východisku zo svetovej hospodárskej krízy.

V jeho trojdielnom životopise opisuje Robert Skidelsky, ako v Bretton Woods vzdoroval americkým finančným reprezentantom, ktorí mali v pláne vtiahnuť Veľkú Britániu, nachádzajúcu sa na okraji finančného krachu, do tesnej finančnej závislosti. Situáciu vyriešil prezident Roosewelt tým spôsobom, že USA uzavreli s Britániou tzv. dohodu o pôžičke a prenájme s trvaním do konca vojny. V nastávajúcej epoche musel finančný poradca britskej koruny čoskoro čeliť oveľa vážnejším problémom svetového poriadku. Aj dnes môže byť zdrojom inšpirácie, ako sa bránil voči hegemonickým snahám určitých finančných kruhov.

Pre povojnové obdobie navrhoval Keynes systém, pri ktorom by veľké štáty nemali stavať ochranu obchodných záujmov a dohôd nad ciele sociálneho pokroku, predovšetkým plnú zamestnanosť. Predstavoval si koexistenciu slobodného trhu a voľnej výmeny tovarov so systémom veľkodušnej ochrany, zabezpečeným medzinárodnými finančnými inštitúciami a charakterizovaným v prvom rade opatreniami na „úpravu pohľadávok“, ktorý by ukladal sankcie štátom s obchodným prebytkom, a nie chudákom s deficitmi. To by bolo prinútilo tých prvých, aby alebo prijali opatrenia proti svojim predajom do cudziny, alebo rozšírili svoj domáci trh na absorpciou väčších množstiev importu. Popri tom by mal každý dlžník právo na určitý úver v rámci medzinárodnej platobnej inštitúcie, opierajúcej sa o mechanizmy kompenzácie a disponujúcej svetovou rezervnou menou (bankor).

Taký svetový poriadok bol pre Spojené štáty neprijateľný. Vo svete dominovanom ich drvivou prevahou v oblasti továrenských výrobkov bol americký ideál ekonomické „laissez-faire“ a zlatý štandard. Medzinárodná mena, ktorá by brala do úvahy záujem dlžníkov, bola pre filozofiu Wall Streetu taká cudzia, ako by bola pre normálnych smrteľníkov myšlienka zveriť vedenie väznice zatvoreným. Dlžoby by sa mali platiť už zajtra, nech to stojí čo stojí. V povojnovom období mali ovládať financie bohatí. Nakoniec súhlasili USA so zriadením MMF a SB, ale na oveľa tradičnejšej báze, ako si predstavoval Keynes.

Keynes považoval podmienky pôžičky Spojených štátov pre Anglicko v roku 1945 za neznesiteľné a neprípustné. Dva faktory našťastie uľahčili britskú situáciu. Prvým bolo prijatie Marshallovho plánu, ktorý sa viazal na studenú vojnu a znamenal značnú materiálnu a finančnú pomoc. Vojenská hrozba Sovietskeho zväzu pre západnú Európu sa asi preceňovala, ale jeho ekonomické modely neboli ešte diskreditované. Kdežeby! Výzva, ktorú predstavovali, bola bičom pre povojnovú rekonštrukciu a pre potrebné demokratické reformy v sociálnej oblasti. (Pozri knihu Erica Hobsbawma Vek extrémov, krátka história 20. storočia, Brusel 1999).

Vo Spojených štátoch sa štrukturálne reformy obdobia po druhej svetovej vojne opierali čiastočne o nevídané posilnenie úlohy armády na všetkých úsekoch verejného života, no ešte väčšmi o výsledky tohto New Dealu nového druhu a čoskoro potom aj o sociálne reformy programu „veľkej spoločnosti“, ktoré v r. 1964 navrhol Lyndon B. Johnson, nástupca zavraždeného prezidenta J. F. Kennedyho: sociálne zabezpečenie, nemocenské poistenie „medicare“, príspevky na štúdium a na získanie bytov, stavebné pôžičky, kupovanie na úver. Obyčaje spotrebiteľov sa podstatne zmenili a USA sa stali keynesovskou lokomotívou ostatného sveta. Počas krátkeho obdobia sa konvergencia (stretovosť záujmov) stala skutočnosťou; chudobné štáty zaznamenávali rýchlejší rast rozvoja ako bohaté. Tento stav trval len asi do roku 1970, keď sa k moci začali vracať komerčné banky. Stačilo však pár uplynulých rokov, aby sa ukázalo, že Keynes mal (skoro vo všetkom) pravdu.

V osemdesiatych rokoch však postihla väčšinu štátov „barbarská kontrarevolúcia“ (ako ju nazval ekonóm Walt Rostow)  a od tých čias tzv. rozvojové krajiny naplno pociťujú kolapsy svojich štátnych rozpočtov a bankových systémov, dôsledky opakovaných finančných špekulácií a medzinárodného zadĺženia.

Školským príkladom je Brazília. Má dlh 250 miliárd dolárov , je postihnutá hlbokou recesiou a má prebytky v obchodnej bilancii. Keynesovská liečba by bola jasná: ďalší rozvoj by vyžadoval zabezpečiť v prvom rade všeobecnú zamestnanosť, potom znížiť obchodné prebytky, a to pomocou opatrení adaptovaných pre potreby Brazílie a poskytnutých systémom medzinárodnej rezervy. Miesto toho dáva dnešný MMF k dispozícii „pôžičku“ tridsať miliárd dolárov, ale s prísnou podmienkou, že sa vnútorná spotreba bude ďalej znižovať! To nie je pôžička, to je úsluha veriteľom na ten čas, kým sa im naskytne možnosť lepšej investície inde!

Ostatne – Brazília mala nárok na toto výsadné zaobchádzanie len preto, že je veľmi veľkým štátom, že je znepokojujúco oslabená závratnou výškou dlžoby a že odtiaľ prichádza ako potenciálna hrozba šírenie ľavičiarstva. Argentína, kde sú politické pomery nejasné, dostala oveľa menej, hoci od roku 1990 ju stále vyzdvihovali ako vzorný model ekonomickej liberalizácie, ako opak Brazílie. Pri tomto striedaní orchestrov má podobný osud aj Turecko: štát, ktorý sa príkladne zapojil do svetovej liberalizácie, padá pod váhou zahraničného dlhu a „pomôže“ sa mu, len pokým to má strategický význam a bude spolupracovať vo vojne proti Iraku. Pokiaľ ide o tragédiu finančnej liberalizácie v Rusku, je príliš známa, než aby to bolo treba rozoberať.

Je to smutné, ale len málo rozvojovým krajinám sa podarilo tak ako Číne vysekať sa z ťažkostí prevzatím merkantilistickej politiky, ale zachovaním plánovacej stratégie.  Treba vyčkať, či čínska prosperita odolá pravidlám, ktorým ju chce podrobiť Svetová obchodná organizácia (SOO) a či Čína dodrží svoje záväzky. India, ktorá striktne aplikuje kontrolu pohybov kapitálu a určuje devízové kurzy, zaznamenáva od osemdesiatych rokov priemernú situáciu s pomalým, ale pravidelným rastom.

A Európa? Tu sa udomácňuje akýsi ekonomický nadštát podľa predkeynesovských predstáv o svojich prostriedkoch a zodpovednosti. Dohoda o raste a stabilite núti európske štáty držať nízko rozpočtové deficity; pripustený prah je rovnaký pre všetky štáty, nech ich to stojí čokoľvek, a to aj bez ohľadu najmä na stupeň nezamestnanosti a potreby investícií (iba pri skutočnej a veľmi citeľnej recesii by boli akési úľavy). Európska centrálna banka určuje úrokovú mieru v rámci cieľov, ktoré posudzuje len ona sama – absolútnu prioritu má stabilita cien.

Vlády chudobných európskych oblastí sa nemôžu vymaniť z týchto súvislostí, ak sa chcú industrializovať, ako to urobila Čína. Nemôžu si požičiavať  na financovanie svojho príspevku k európskemu rozvoju, ako to môžu urobiť americké mestá a štáty, ktoré si môžu zostaviť špecifický rozpočet na financovanie dlhodobých investícií do infraštruktúry. Samozrejme nemôžu aplikovať ani keynesovské mechanizmy makroekonomickej stabilizácie, pri ktorých by išlo o rozpočtové deficity umožňujúce zvýšenie kúpyschopnosti v čase recesie – maastrichtské kritériá a dohoda o stabilite a raste ich veľmi úzko obmedzujú. Nikto nemôže devalvovať, aby zvýšil súťaživosť svojich podnikov.

Chudobné štáty sú závislé od príspevkov z rozpočtu EÚ. Tieto príspevky iste hrajú významnú rolu, ale nestačia na makroekonomickú stabilizáciu rozsiahlych štátnych útvarov s nízkymi príjmami, ako sú napríklad Španielsko alebo Grécko, ani nehovoriac o nových kandidátoch integrácie do EÚ. Tieto nepomery sa budú pri súčasnom vrcholení recesie v Európe prehlbovať. Moc veriteľov na kontinente je dnes taká absolútna, ako bola v atlantickej aliancii roku 1945; ukazuje sa však ekonomicky tak skazonosnou, ako to Keynes predpovedal.

Na rozdiel od EÚ boli USA ušetrené od niektorých škodlivých faktorov rýchleho rozvoja, ba z troch dokonca ťažili. Štatút dolára ako štandardného platidla im umožňoval pohodlne si žiť aj napriek veľmi vysokým rozpočtovým deficitom. Mali povesť bezpečného finančného prístavu pre investorov, ktorí utekali pred rodinkárstvom, korupciou a nestálosťou, ktoré postihli ostatné časti sveta (a spomenuté praktiky Američania účinne podporovali …).

A nakoniec treba podčiarknuť, že americká vnútorná politika sa sústavne a vytrvale riadila podľa základných keynesovských princípov. Ich vplyv sa uplatňuje na troch rovinách: pragmatický postoj administrácie aj kongresu v obdobiach spomalenia rastu (zníženie daní); rovnako pragmatický je postoj centrálnej Federálnej rezervy v tejto súvislosti (zníženie úrokovej miery bez prehnaných obáv, aký to bude mať vplyv na ceny); a rozsiahly systém štátnych podpôr predovšetkým formou garancií pri pôžičkách a odkladoch daní, to všetko za účelom podnietenia spotreby v domácnostiach (osobitne v oblasti bytov a zariadenia, lekárskej starostlivosti, vzdelávania a penzií).

Tieto tromfy sú v nebezpečenstve. Iste, je málo pravdepodobné, žeby dolár v dohľadnom čase stratil svoje privilegované postavenie. Môže sa ho však dotknúť posilnenie eura, zhoršenie krízy v Japonsku a nakoniec aj už dlhšie trvajúce zneváženie americkej zahraničnej politiky. Americké burzy už nemajú dobrú povesť ponad každé podozrenie, odkedy sme videli kriminálne praktiky určitých veľmi veľkých podnikov, účtovnícke podvody, stratu účinnosti regulačných opatrení a prasknutie burzových bublín informačnej technológie. Navyše extrémna decentralizácia preniesla celé koše sociálnych výdavkov na miestne úrady (štáty a veľké mestá), ktoré sú nútené rezať do živého, keď prebiehajúca recesia drasticky znižuje ich daňové príjmy.

Ak sa však medzinárodné bohatstvo začne vzdiaľovať od amerických brehov, vyjdú na svetlo dňa ťažkosti s uspokojovaním vlastných potrieb. Už to samo by mohlo vážne ohroziť vnútorný dopyt, ktorého pokles by sa skoro prejavil znížením vývozu zo štátov, závislých od amerického trhu; dôsledkom by bola strata schopnosti splácať dlhy. Táto neschopnosť by mala negatívnu ozvenu na povesť a dôveryhodnosť amerických finančných inštitúcií, ktoré sú ochranné zábradlia pre medzinárodné financie a dolár. Riziko, že by sa z takéhoto sledu udalostí vyvinula kríza, nie je zanedbateľné, čo aj momentálne iste nehrozí. Ak pridáme vojnu v Iraku, napätie a dokonca atomárne neistoty v niektorých oblastiach sveta, nie je isté, či budú USA ešte dlho prístavom istoty.

Nakoniec možno položiť otázku, či je dnešná situácia Spojených štátov naozaj natoľko odlišná od  neutešenej situácie, v ktorej bola víťazná Veľká Británia v rokoch 1944-1945. Nie je tu podobná nadmerná vojenská angažovanosť, erózia exportných kapacít, dlhodobá peňažná hegemónia dostávajúca sa do úzkych a mnohé ilúzie o potrebe intervencie na medzinárodnej scéne?

Tí, čo sedia vo washingtonských vojenských radách, si neuvedomujú, že ich impérium stojí finančne na naviatych pieskoch. Zmena je ešte v rámci možností aj vo Spojených štátoch, ak sa tam presadí všeobecné rozčarovanie o cieľoch ich vládnej politiky. Americký ľud nie je osobitne bojachtivý, jeho trpezlivosť s vojenskými operáciami je úzko zviazaná s ich cenou. Iste by dal prednosť tomu, aby sa armáda vrátila k svojej základnej úlohe sebaobrany, čo by umožnilo rekonštrukciu ekonómie Spojených štátov na pacifických základoch a v rámci obnovených dohôd o kolektívnej bezpečnosti. A bolo by treba, aby ich schopnosť mobilizovať svetové zdroje nebrzdili, resp. veľmi nebrzdili medzinárodné finančné kruhy.

Uvažovať o takých ďalekých možnostiach sa môže zdať daromnosťou. Keby sa to však stalo skutočnosťou, budú musieť aj Američania, aj reprezentanti ostatného sveta zrelo pristupovať k postaveniu občanov európskeho kontinentu, lebo niet pochýb, že tento bude novým centrom finančných aktivít. Predovšetkým bude dôležité, aby Európania neopakovali chyby, ktorých sa dopustili Američania v roku 1945. Po slovensky povedané, nesmú dopustiť, aby kľúčové rozhodnutia a správa rozhodujúcich inštitúcii boli zverené ľuďom, ktorí majú mentalitu bankárov.

*  *  *

Prameň: James K. Galbraith, L’ordre mondial selon John Maynard Keynes, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 22-23, máj 2003.

Preložil Rastislav Škoda