Rastislav Škoda

Kongregácia pre kauzy svätých v Ríme – v sobotu 20. decembra 2003 – v prítomnosti pápeža Jána Pavla II. uverejnila rozhodujúci dekrét o budúcom blahorečení „Božieho sluhu“ Karola Habsburského-Lotrinského, panovníka Rakúsko-Uhorskej monarchie, rakúskeho cisára (ako Karol I.), uhorského kráľa (ako Karol IV.) a zároveň českého kráľa – okrem množstva iných menej významných panovníckych titulov.

 Kongregácia v ňom potvrdzuje zázračné vyliečenie, ktoré nastalo po prosbe o pomoc tohto hlboko veriaceho cisára. Za prítomnosti pápeža a početného zastúpenia členov rodiny Habsburgovcov pod vedením najstaršieho syna cisára Karola, Ota Habsburského, zdôvodnil tento krok Vatikánu prefekt Kongregácie, kardinál José Saraiva Marti tým, že cisár Karol

„slúžil svojmu ľudu spravodlivosťou a láskou. Hľadal mier, pomáhal chudobným, viedol duchovný život“.

Toľko a ešte nekonečne viac vychvaľovania v dvojtýždenníku závislom od etiky č. 6/2004 (Kultúra). Slovenský katolicizmus prijíma diktát Ríma a bude bozkávať lem rúcha Habsburgovcov.

Mne sa nad tým zastavuje dych. Nech si pápež hrá svoju dvojitú hru, káže vodu a pije víno: kritizuje globalizáciu, ale odmieta teológiu oslobodenia; priatelí sa nie so zástancami chudobných, ale so šľachtou a privileguje boháčov. Už dávno som počul o vtedy ešte nesmelých snahách o beatifikáciu, nad ktorými sa vtedy nemecká televízia smiala.

Vnučka: „Starý otec sa pred každým rozhodnutím modlil v zámockej kaplnke …“

Reportérka: „ … ale nezvykol byť vyslyšaný, lebo všetky bitky prehral.“

Cisár, ktorý prevzal úlohu svojho strýka Františka Jozefa, ktorý svojím podpisom vyvolal 28.7.1914 prvú svetovú vojnu a zavliekol do nej postupne Srbsko, Rusko,Nemecko, Francúzsko, Anglicko, USA a dlhý rad ďalších štátov, bol teda „božím sluhom“ a patrí mu aj v posmrtnom živote osobitné miesto po boku Pána zástupov. Nemalo by ma to prekvapovať, veď v celej histórii to nebolo ani s jedným svätým kráľom inakšie.

Tento raz sme však my Slováci postihnutí osobitne – Viedeň nás vždy utlačovala a zapredávala. Z gymnaziálnych rokov si pamätám jediné priasteľské rozhodnutie cisárskeho dvora v prospech Slovákov: povolenie založenia Matice slovenskej a troch gymnázií, čo však malo len krátke trvanie. Neviem si predstaviť staršieho Slováka, ktorý sa bude modliť k svätému Habsburgovi ; to nám nedovolí výchova.

Chystaná beatifikácia muža, ktorý dal do pohybu mašinériu bitúnku, na ktorom zahynulo 11 miliónov vojakov, pôsobí na mňa tak depresívne, ako oné stretnutie s krásnym mladým Slovákom na ceste z Topolčian do Mníchova, ktorý sa ukázal byť mníchom rádu Nemeckýách rytierov; rádu, ktorý tristo rokov ponemčoval naše Pobaltie, kým ho neporazil r. 1410 Vladislav Jagelovský. Ten rád sa volá aj „Deutschherrenorden“, aj „Ordo Teutonicus“ a dnes má filiálku pod neškodnejším menom „Konvent bratov domu Panny Márie Jeruzalemskej“ – prosím Vás, vysvetlite mi Ako? a Prečo? – na Jahodovej ulici v našich Topoľčanoch! Hovorí v jeho prospech skutočnosť, že jeho asi civilným bratom je napr. bavorský ministerský predseda Edmund Stoiber, ťahajúci ho z finančného škandálu?

Nemám porozumenie pre takéto vykopávky a predsa sa im musím venovať!