Michal Holováč

– Tak!
– …a teraz pekne na povel!
Zrýchli krok a spomaľ dych!
V dychu sa snaž byť veľmi skromný,
bo keď popri mne kráčaš,
isto-iste dýchaš
môj vzduch súkromný.

Ak nemáš mi čím zaplatiť
za to, čo tvoje oči ráno stretlo,
hneď si ich vybiť nechaj,
alebo riadne zaplať,
za moje súkromné svetlo.

Žiari, svieti a hreje každého,
aj keď je ďaleko a nedobytné klbko.
Za fotosyntézu mu riadne zaplať,
aj mne – s prirážkou aj DPH –
za moje súkromné slnko.

Príroda je geniálny zázrak.
Svetla nám dáva stále viac a viac.
V noci na jeho odraz používa
vašu lunu,
môj súkromný mesiac.

Dobrým ľuďom zakryje snom viečka,
je milá, láskavá a krotká.
Pre zlodejov Rúcho Diabla – čierny závoj,
čo magickú a strašnú silu má,
pre mňa zdroj veľkého zisku –
moja obyčajná nočná tma.

Nie! Nie! Nie! Neprestávaj!
Nie! Nie! Ešte ďalej kop!
Keď skončíš, tak sa obzri,
ako krásne vyzerá môj majetok
a ako smutne na teba hľadí
tvoj zatiaľ prázdny hrob.

Keď o sto krokov ďalej
smädom skapeš,
ani ťa nebude veľká škoda.
Nedovolím ti ani pery si ovlažiť,
lebo tu všade je moja súkromná voda.

A teraz rýchlo na Patentný úrad.
Zvrhlo a šialene v súkromníckom duchu
zapísať záber, čo po tebe ostal,
„priateľ môj“,
3500 kubických metrov zlého vzduchu.

A keď už budem na tom úrade,
aby som zvrhlosť nedelil napoly
a nehrozilo mi, že budem holý:
zahlásim konečný zo svojich patentov:
Že vlastním hlavný monopol
a sám predávam
všetky prirodzené monopoly.

Človek má stále na výber.
Často chce zamestnávať ľudí klamstva hrou:
jeden sa snaží byť svetlom v tme,
druhý vo svetle čiernou tmou.