-bh-

Katolícka cirkev neuznáva Turínsku plachtu za relikviu, ale zaraďuje ju oficiálne len ako „ikonu“, teda poukaz na vieru. „Turínska plachta je odraz obrazu, je obrazné vyjadrenie umučenia, ako o ňom čítame v evanjeliách“, vysvetľuje zástupca prezidenta vatikánskej Komisie pre Turínsku plachtu, exegét Don Giuseppe Ghiberti.

Pápež Ján Pavol II. povedal pri predposlednom vystavení Turínskej plachty 25.05.98 takúto jej charakteristiku:

„Pre náš intelekt je Turínska plachta provokáciou. Svoje hlboké posolstvo odovzdáva len tým, ktorí k nej pristupujú s pokorou a jasnou mysľou. Jej tajuplná fascinácia vyvoláva otázky – po pôvode a živote historického Ježiša z Nazaretu. Keďže tu nejde o otázky viery, nemá tu cirkev nijakú osobitnú kompetenciu dávať odpovede. Preto poveruje vedu úlohou skúmať, ako je to s tou ľanovou plachtou, do ktorej bola podľa ústneho podania zavinutá mŕtvola nášho Spasiteľa. Cirkev však trvá na tom, aby sa vyšetrovania robili otvorene; vyzýva vedcov, aby to robili s vnútornou nezávislosťou a súčasne s úctou pre pocity veriacich.

Pre nás kresťanov je Turínska plachta predovšetkým zrkadlom evanjelií. Keď sa zahľadíme na obraz na nej, cítime hlboké dojatie zo zrejmého vzťahu s tým, čo nám hovoria evanjeliá o utrpení a smrti nášho Pána. Každý, kto prichádza k Turínskej plachte, by si mal uvedomiť, že táto plachta nechce byť uctievaná pre seba samu, ale svojou existenciou poukazuje na toho, čia dobrotivá prozreteľnosť ju sem dopravila. Tento cenný význam Ježišovho obrazu, ktorý vidíme pred sebou, by sme si mali navždy zachovať vo vedomí. Takto je Turínska plachta jedinečným znakom, poukazujúcim na Ježiša Krista, v ktorom sa stalo telom slovo Otca; pozýva nás žiť podľa smerníc toho, ktorý svoj život obetoval za nás.“

Citát je skrátený; plný text je na internete pod www.vatican.va/holy_father/john_Paul_ii/travels/documents/hf_jp_ii_spe_24051998_sindone_en.html.

Ak sa cirkev odvoláva na evanjeliá, zalistujme si v nich. Nehovoria nám nič o vzhľade 30-ročného muža, takže obraz nemáme s čím porovnať. Sú tam však určité poukazy, na základe ktorých môžeme porovnať odtlačok na plachte s tzv. ústnym podaním.

Podľa evanjelistov Matúša, Marka a Lukáša zahalil tajný ale bohatý učeník Jozef z Arimatey Ježišovu mŕtvolu jednoducho do plachty a uložil do hrobu. Evanjelium podľa Jána je podrobnejšie: Jozef a Nikodém … „vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi (zmes myrhy s aloou), ako je u Židov zvykom pochovávať.“ (Jn 19,40). A ďalej: „Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (20,6 a 7). Jánove údaje zodpovedajú židovskej tradícii oných čias. Ak však Ježišova hlava bola osobitne zahalená nejakou šatkou typu uteráka, mal by obličaj na veľkej plachte úplne chýbať, alebo by mal byť aspoň podstatne slabšie zobrazený.

Okrem toho: Židia pochovávali v tých časoch svojich mŕtvych s rukami prekríženými na prsiach. Na Turínskej plachte je odtlačok rúk, skrížených nad genitáliami; takto začali kresťania pochovávať až v 11. storočí – bolo to prispôsobenie sa novému pocitu studu.

A ešte: V časoch okolo narodenia Krista sa mŕtvi pochovávali ostrihaní a oholení, čo tiež nesúhlasí s obrazom na Turínskej plachte.

Nečudo teda, že tajuplné plátno vyvolalo neveriace krútenie hlavou už pri prvom vystavení r.1357 v Lirey (jv. od Paríža) a podnietilo kňaza-učenca Cyra Ulyssa Chevaliera a biskupa Pierre d’Arcis k záveru, že ide o podvrh šikovného maliara a ziskuchtivých duchovných, vyťahujúcich peniaze z vreciek ľahkoverných veriacich.

Prameň: -bh-, „Das sagt die Kirche“ (To hovorí cirkev), Skeptiker, 13/2, s. 77, 2000.