Matej Beňo

Motto: Nie som militantný ateista, ale odmietam hovoriť vážne s pomätencami

Akadémia múzických umení v Prahe vydala v roku 2006 preklad knihy Svědectví. Paměti Dmitrije Šostakoviče zaznamenal Solomon Volkov, 422 s.

Dielo Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (* 25.9.1906 – † 9.8.1975), velikána ruskej a svetovej hudby 20. storočia, vzniklo zaujímavým spôsobom. Svoje spomienky nadiktoval v prvej polovici 70-tych rokov minulého storočia hudobnému vedcovi S. Volkovovi, ktorý ich nielen zaznamenal, ale aj usporiadal a po schválení Šostakovičom rukopis prepašoval do USA, kde po Šostakovičovej smrti, ako si to sám želal, vyšiel knižne.

Ak odhliadneme od teraz už nezmyselných sporov o pravosť spomienok, môžeme vnímať obsah pamätí ako strhujúcu výpoveď hudobného génia – humanistu par excellence. Kultúrny svet takto disponuje nielen hudobným, ale i literárnym dedičstvom D. Šostakoviča. Jeho diela, u nás najznámejšia a pravdepodobne aj najhranejšia Symfónia č. 7 C-dur „Leningradská“, Op. 60 (1941), neustále znejú na svetových hudobných pódiách.

Vo svetovej hudobno-vednej a hudobno-historickej literatúre sú Šostakovičove spomienky výnimočné vo viacerých ohľadoch:

• odkrývajú myslenie, umelecké cítenie, osobnú morálku autora, jeho systém názorov na život svojej doby, osobnú filozofiu a svetonázor, cez prizmu ktorých hodnotí vlastnú tvorbu, jej hudobné i mimohudobné pozadie, užšie i širšie kultúrne, politické i sociálne podmienky, v ktorých žil a pracoval;
• rezonanciou humanistických ideálov, akými sú demokratizmus, tolerancia, schopnosť prezentovať a obhajovať vlastný názor, úcta k práci a názorom iných ľudí, odmietanie konjunkturalizmu,
• predkladá a vysvetľuje zásady vlastnej umeleckej tvorby, výchovy hudobných umelcov, analyzuje pedagogické schopnosti a postupy svojich učiteľov;
• formou sú spomienky veľmi živým, bezprostredným, často silne citovo podfarbeným rozprávaním, ktoré je svieže, otvorené a bez príkras;
• potvrdzujú, že geniálny skladateľ veľmi plodne prežil svoj život s oporou o sekulárnu morálku a jej zásady, o humanistický svetonázor, ktoré mu aj vo veľmi ťažkých a protirečivých životných podmienkach boli produktívnou oporou pre osobný život a boli bohatým, výdatným prameňom jedinečnej tvorivej hudobnej inšpirácie a originálnej hudobnej tvorby. Jeho životný postoj v sebe nesie neotrasiteľné odmietanie mystiky, náboženskej viery a, ako sám hovorí, náboženskej poverčivosti.

Vybrali sme časti rozprávania, v ktorých Šostakovič charakterizuje a odhaľuje vlastné mravné zásady, svetonázorovú pozíciu v názoroch na život, smrť, večnosť, význam a zmysel hudobného umenia, pravé hodnoty hudby, lásku, osobné vieru, cirkev, náboženstvo, ale aj politiku a jej hlavných protagonistov vo vtedajšom ZSSR, najmä však názory a hodnotenia J. V. Stalina. Čísla v zátvorkách označujú príslušnú stranu vydania knihy, z ktorej sme text čerpali.

A teraz už nechajme hovoriť Dmitrija Dmitrijeviča.

Toto nie sú spomienky na môj život, sú to spomienky na iných ľudí… O minulosti treba hovoriť len pravdu, alebo o nej vôbec nehovoriť. Spomínať je veľmi ťažké. Len kvôli pravde stojí za to podstúpiť takúto námahu. (45)

Máriu Judinovú považovali mnohí za svätú

…Mária Judinová vždy hrala pred preplnenými sálami. Ako klaviristka si takúto slávu zaslúžila. Nehľadiac na to, že ju mnohí ešte k tomu považovali za svätú. Nikdy som nebol zarytý ateista. Každý nech si verí to, čo veriť potrebuje. A Judinová zrejme skutočne verila, že je svätá, ale prinajmenšom, že je prorokom. Hrala zakaždým tak, ako keby celebrovala omšu. Dobre, nič proti tomu. Viem, že chápala hudbu mysticky. Napríklad Bachove Goldbergovské variácie vnímala ako sériu ilustrácií k biblii. Aj to je ospravedlniteľné, aj keď to niekedy môže nesmierne trhať nervy. Musorgského každopádne považovala za čisto náboženského skladateľa. Musorgskij však nie je Bach, preto považujem túto interpretáciu za napadnuteľnú. (107)

Nenávidím vojnu. Ale proti (168) nepriateľskému prepadnutiu musíme vlasť brániť. Pretože vlasť máme iba jednu. (169) Pravdou je, že mi vojna pomohla. Vojna priniesla nevýslovné utrpenie a biedu. Život sa stal nevýslovne ťažký. Všade nekonečne veľa zármutku, nekonečné potoky sĺz. Ale pred vojnou to bolo ešte ťažšie, lebo každý bol so svojou bolesťou sám. (204) … Právo na zármutok je privilégium. Neudeľuje sa každému a raz navždy… Mali sme to veľmi ťažké, napriek tomu sa nám dýchalo ľahšie. Vojnové roky boli v našej zemi umelecky veľmi plodné. Nebolo to tak všade. V iných krajinách vojna umenie skôr ochromila. Ale u nás, z tragického dôvodu, zažívalo obdobie rozkvetu. (205)

Človeka pobaví, keď zistí, ako sa názory na hudbu u ľudí z rôznych táborov zhodujú. Vezmime si hoci tento úryvok: „Keď je hudba ťažkopádna, nepekná, vulgárna, prestáva uspokojovať potreby, kvôli ktorým existuje, prestáva byť sama sebou.“ Nepodpísal by tieto múdre slová každý estét bojujúci za vysoké umenie? Pritom je to výrok známeho špecialistu na hudbu Ždanova. Jemu sa prihodilo rovnako málo ako estétom, aby umenie malo čokoľvek spoločné so životom. S živými tragédiami, so zavraždenými a umučenými. Chcú len hudbu krásnu a ľúbeznú. Skladatelia majú premýšľať len o otázkach čisto hudobných. Potom je všetko v poriadku.

Na večnosť neverím

Proti takémuto chápaniu som vždy ostro protestoval a vo svojej práci som postupoval úplne opačne. Hudba musí byť aktívnou silou. To je ruská tradícia. Ešte jeden dôležitý jav je pre Rusko typický. Je to jav taký významný, že by som sa mu chcel venovať trochu podrobnejšie, aby som bol dobre pochopený. V jednom liste Rimskeho-Korsakova som našiel vetu, ktorá ma neustále zamestnávala. Núti k zamysleniu: „Kadečo pred našimi očami zastará, zvädne. A kadečo, čo nám pripadá už (234) zastarané, sa neskôr ukáže ako svieže, silné a večne platné ako máločo.“ Rozum a presnosť úsudku tohto muža ma uchvacujú. Samozrejme, keď ide o večnosť, máme všetci, pokiaľ sme si uchovali zdravý rozum, svoje pochybnosti. Otvorene hovorím, že na večnosť neverím.

Istú dobu sa k petrolejovým variču predával tzv. večný horák. A Iľf sa posmieval: „Načo je mi večný horák? Nemám v úmysle žiť večne. A keby som aj chcel, bude petrolejový varič žiť večne? To by predsa bolo smutné.“ Taký bol postoj nášho veľkého humoristu k večnosti. A ja s ním celkom súhlasím.
Myslel azda Rimskij-Korsakov na večnosť v súvislosti so svojou hudbou? Prečo by jeho hudba mala žiť večne? Alebo nejaká iná hudba? Veď tí, pre ktorých bola napísaná, ktorí sa s ňou narodili, tiež nežijú večne. Aká bezútešná by bola predstava, že generácia za generáciou žijú stále s tou istou hudbou. Chcem poukázať na to, že to, čo ostáva „svieže a silné“, vôbec nemusí byť hudba. Ani všeobecná kreativita, ale niečo celkom iné. Niečo neočakávané a prozaické. Napríklad pozornosť k ľuďom, účasť v ich obyčajnom živote s jeho nepredstaviteľnými ťažkosťami, s jeho malými záležitosťami a starosťami, s jeho neporiadnosťou. (235)

Strach zo smrti je azda najsilnejším pocitom, ktorý človek môže mať. Niekedy si myslím, že hlbší a intenzívnejší pohyb duše ani neexistuje. Irónia tkvie v tom, že práve pod vplyvom strachu zo smrti tvoria ľudia veľké básne, prózu, hudbu. Pokúšajú sa tak upevniť svoje vzťahy k žijúcim a posilniť svoj vplyv na nich. Ani ja som neostal ušetrený od týchto nepríjemných myšlienok. Nahováral som si, že sa nemusím smrti báť, a sledoval som pri tom Zoščenkove myšlienkové pochody. Ale rýchlo sa mi jeho úvahy začali zdať naivné. Ako teda sa nebáť smrti?… Napísal som rad diel, v ktorých sa odráža môj názor na túto otázku. Optimistické tieto diela nie sú. Za najvýznamnejšiu považuje Štrnástu symfóniu. Mám k nej osobitný vzťah.

Myslím, že práca na týchto dielach sa na mne prejavila pozitívne. Strach zo smrti pominul. Lepšie povedané, zvykol som si na myšlienku nevyhnutného konca. Koniec koncov, prírodnému zákonu sa nikto nemôže vyhnúť. K smrti treba zaujať racionálne stanovisko a viac o nej premýšľať. Nesmieme úvahy nechať dospieť až k tomu, že sa nás náhle zmocní strach zo smrti. Treba si na ňu zvyknúť. Jednou z ciest, ako sa s ňou zoznámiť, je písať o nej. (262)

Premýšľanie a písanie o smrti nepovažujem za príznak choroby. Ani nepovažujem za správne, že by o nej mali písať nanajvýš starí ľudia. Naopak, ak by ľudia začali premýšľať o smrti už v mladších rokoch, robili by menej hlúpostí. Považuje sa za nepatričné, ak o smrti píšu mladí ľudia. Prečo? Premýšľať o smrti a písať o nej prináša ovocie. Jednak máme dôkladne premýšľať o tom, ako to s tou smrťou je, a potom sa jej budeme aj menej báť. A budeme sa snažiť, aby sme sa dopúšťali menej chýb. Čím zreteľnejší je konečný bod, tým ľahšie k nemu nájdeme priamu cestu …

Z mojej Štrnástej počujú myšlienku, že smrť je všemocná (vyčítali kritici Šostakovičovi – M. B.). A radi by mali nejaké utešujúce finále. Niečo ako že smrť je iba začiatok. Lenže smrť nie je začiatok, je to absolútny koniec. Ďalej nie je nič. Nič. Pravde sa musíme pozrieť priamo do očí. Mnohokrát na to skladatelia nemajú odvahu. Ani tí veľkí … (263)

Nemá zmysel popierať smrť a jej moc. Nech už ju človek odmietne alebo nie, aj tak musí zomrieť. Prijať ju predsa neznamená skláňať sa pred ňou . Nepestujem nijaký kult smrti, neoslavujem ju … A čo je rozhodujúce, prichádza skôr, než by mala prísť. Vzpierať sa smrti je hlúpe. Je hrozné, že v minulosti umierali ľudia pri morových nákazách a hladomoroch. Ešte horšie je, keď sa navzájom zabíjajú. O tom som premýšľal, keď som inštrumentoval Musorgského Piesne a tance smrti. Tie isté myšlienky som vyjadril v Štrnástej. V nej neprotestujem proti smrti, ale proti katom, ktorí na ľuďoch vykonávajú tresty smrti … Keby som mal Apollinairov talent, obrátil by som sa … veršami na Stalina. Ja som to urobil hudbou. Stalina už niet. Ale tyranov sú ešte hromady.

… Premýšľal som o väzenských celách, o strašných dierach, v ktorých boli ľudia pochovaní zaživa. Stále (264) čakali na to, že niekto príde, počúvali každý šelest. Je to desivé. Zo strachu možno zošalieť. Mnohí, ktorí nevydržali trvalé napätie, prišli o rozum. Poznám také prípady. Čakanie na popravu je jednou z tém, ktoré ma trýznili po celý život. Vypovedá o tom veľa strán mojej hudby. Niekedy by som to chcel vysvetliť interpretom v nádeji, že potom by mohli dielu lepšie porozumieť. Ale zakaždým ma odradí pomyslenie, že zlému interpretovi to aj tak nevysvetlím a dobrý na to príde sám … (265)

So smrťou je to celkom jednoduché. Presne, ako vraví Zemljanik v Gogoľovi: „Keď človek zomrie, tak zomrie. Ak vyzdravie, tak jednoducho vyzdravie.“ Ak toto človek pochopí, zdá sa mu hneď všetko jednoduchšie a nájde odpoveď na množstvo otázok … (267)

Jedinec nemôže učiť alebo prevychovávať všetkých ostatných. To sa ešte nikomu nepodarilo, ani Ježiš Kristus to o sebe nemôže povedať. Taký svetový unikát sa nepodaril nikde … Pokusy zachrániť ľudstvo ako celok a naraz sú dnes veľmi nevierohodné. Vo svojom nie príliš dlhom živote som sa niekoľkokrát stretol s chorými ľuďmi, ktorí sa cítili povolaní priviesť ľudstvo na pravú cestu. A keď hneď nie celé ľudstvo, tak aspoň vlastný národ … Prinajmenšom dvakrát som videl záchrancov ľudstva na vlastné oči …

Spasitelia ľudstva

Pozrime sa na týchto spasiteľov. Mali hromadu spoločného. Ani jeden z nich nezniesol odpor, a keď sa na niekoho rozzúrili, tak mu obaja nevyberane nadávali. A to najdôležitejšie – obaja hlboko opovrhovali ľudom, ktorý sa chystali zachraňovať. Toto opovrhovanie je osobitná črta. Čo vás k nemu oprávňuje, vy veľkí záhradníci, múdri učitelia všetkých vied, vodcovia a žiariví hrdinovia? Dobre, pohŕdate všetkými obyčajnými, bezvýznamnými (269) ľuďmi, o ktorých sa nedá povedať nič mimoriadne, ktorí sú viac čierni ako bieli. Prečo sa však potom vyhlasujete za ich prorokov a záchrancov? Je to veľmi čudné.

Ach áno, zabudol som ešte na jednu spoločnú črtu oboch záchrancov, ktorých som nemenoval: spôsob ich religiozity. A chápem, tu sa bude hocikto čudovať. Dobre, poviete si, jeden záchranca ľudstva sa na plagátoch na každom rohu ulice vyhlasuje za veľkého veriaceho a všetkým ostatným vytýka bezbožnosť (mieni tým Alexandra Solžnicyna – M.B.). A ten druhý? Ten je predsa ateista, nie? Ten druhý, to je jasné, je Stalin. Považoval sa za marxistu, komunistu a všetko ostatné, stál na čele ateistického štátu, utláčal a nemilosrdne prenasledoval veriacich každého vyznania. To sú však vonkajšie znaky. Kto bude dnes ešte so všetkou vážnosťou tvrdiť, že Stalin mal nejakú premyslenú teóriu štátneho systému alebo ideológiu? Stalin nemal ani štipku ideológie, nijaké predstavy, teórie a nijaké zásady. Využíval od prípadu k prípadu existujúce možnosti, ako čo najlepšie tyranizovať svojich poddaných, držať ich v strachu a bázni. Dnes hovorí vodca a učiteľ to, zajtra zas niečo celkom iné. Je mu ľahostajné, čo hovorí, len keď si udrží moc.

… Tyrani a kati nijakú ideológiu nemajú, sú posadnutí len fanatickou láskou k moci. A práve ten fanatizmus môže ľudí zmiasť. Stalin považoval cirkev za politického nepriateľa, za silného protivníka. Iba kvôli tomu s ňou chcel zúčtovať. Prirodzene, je ťažké nazvať Stalina veriacim, lebo neveril ničomu a nikomu. Ale azda neexistovali ľudia, ktorí rovnako ako on neverili (270) ničomu a nikomu, ľudia krutí a túžiaci po moci, ktorí sa vyhlasovali za hlboko veriacich a sami sa za nich považovali? Tým sa dostávam k povere. Stalin bol celkom isto poverčivý.

Sú rôzne druhy poverčivosti. Poznám ľudí, ktorí sa obávajú čiernej mačky alebo čísla trinásť, iní sa boja pondelka a podobne. Existujú aj náboženské povery … Kadekto sa považuje za veriaceho a je len poverčivý. Nijako ma to nedojíma, zdá sa mi to trochu smiešne, niekedy aj trochu smutné. Smutno mi bolo vždy, keď som sa stretol s Máriou Judinovou. Bola to veľkolepá hudobníčka. Nikdy sme však neboli priatelia, nešlo to. Mária Judinová bola nesmierne slušná a dobrá. Jej dobrota však mala črty hystérie. Bola postihnutá náboženskou hystériou. Je trápne o tom hovoriť, ale je to pravda. Pri každej príležitosti padala na kolená alebo niekomu bozkávala ruky … Kedysi sme spolu študovali u Nikolajeva (klavír – M. B.). Niekedy to bolo proste trápne. Keď voči nej Nikolajev povedal kritickú poznámku, padla na kolená. Ani jej šaty sa mi nepáčili, všetky tie rehoľnícke kutne. Veď bola klaviristka a nijaká mníška, načo potom teda rehoľný habit? Pripadalo mi to premrštené.

Judinová mi pri každej príležitosti hovorila: „Ste príliš vzdialený Bohu. Bezpodmienečne potrebujete blízkosť Božiu.“ Často sa správala veľmi divne. Hoci nasledujúca príhoda: Do Moskvy prišiel Karajan. Koncertná sála bola doslova obliehaná, vstupenky dávno vypredané. Pri vchode do sály milícia. Pešia i koňmo. Mária Judinová si sadla pred vchodom na chodník a okolo seba rozprestrela svoje rehoľné šaty. V tej chvíli bol pri nej milicionár: „Narúšate verejný poriadok, občianka. Čo to má znamenať?“ – „Vstanem, až keď dostanem vstupenku,“ Judinová na to. Azda sa takto správa zbožný kresťan? (271)
Raz som ju stretol na cintoríne, stála tu hlboko sklonená a pokorná. „Ste príliš vzdialený Bohu,“ povedala mi zase. „Potrebujete jeho blízkosť.“ Len som mávol rukou a hľadel som zmiznúť. Je toto pravá viera? Nie, je to poverčivosť s istými náboženskými črtami.

Stalinova poverčivosť mala rovnako isté styčné body s náboženstvom. Svedčí o tom rad faktov. Viem napríklad, že mal záľubu v osobách duchovného stavu. Myslím si, že dôvod bol jasný. Vodca a učiteľ bol totiž sám seminarista. Na to sa nesmie zabúdať. Študoval a absolvoval na duchovnej škole, potom ho prijali do ortodoxného kňazského seminára. … Bol to seminár ako každý iný … Budúci vodca a učiteľ sa svojich učiteľov bál a prejavoval im úctu, ako sa kňazskému seminaristovi slušalo. Strach a úcta pred duchovným stavom Stalina neopustili po celý život. (272)

Stalin a Voronskij

Stalin si veľmi vážil Alexandra Voronského. Voronskij bol skvelý literárny kritik, citlivý znalec umenia a jeho interpret … Bol synom duchovného, sám študoval v kňazskom seminári. Keď išiel Stalin do divadla alebo do opery, brával ho vždy so sebou. Voronskému volával: „Zájdeme sa pozrieť na Borisa Godunova.“ Stále pozorne počúval, čo mu Voronskij hovoril. Voronskij bol trockista. Ani to Stalinovi neprekážalo. Seminarista rešpektoval popovho syna. Voronskij sa však Stalinovi nechcel podriadiť, a tak Stalin považoval za nevyhnuté poslať ho do vyhnanstva, do Lipecka. Avšak po istej dobe ho povolal do Moskvy – bezprecedentná udalosť.

„No tak uznávaš, že sa dá vybudovať socializmus v jednej krajine?“ Stačilo, aby Voronskij iba kývol, a mohol sa stať novým Stalinovým poradcom.
Voronskij však vodcovi a učiteľovi odpovedal: „Áno, vidím, že si si v Kremli pre seba socializmus vybudoval.“ A Stalin rozkázal: „Odvezte ho zas tam, odkiaľ ste ho priviezli.“  Stalin sa ešte niekoľkokrát pokúšal Voronského presvedčiť – márne. Voronskij ležal ťažko chorý vo väzenskej nemocnici. Stalin išiel za nim, chcel ho prinútiť k tomu, aby sa tvárou v tvár smrti zriekol svojho presvedčenia. Voronskij zastonal z posledných síl: „Zmizni, pop!“ Chcel tým povedať, že pred Stalinom sa nebude vyznávať z nijakých hriechov. Nezlomený zomrel v žalári. Takého muža si vysoko vážim. (273)
V posledných rokoch svojho života sa Stalin správal stále viac ako duševne chorý. Aj jeho poverčivosť rástla…

Stalin trávil celé dni sám, nikoho neprijímal. Často počúval rozhlas. Raz zavolal na rozhlasový výbor nášho (278) vedenia a pýtal sa, či nemajú gramofónovú platňu s Mozartovým Klavírnym koncertom č. 23, počul ho vraj predošlý deň z rozhlasu, hrala Mária Judinová. Odpovedali, že platňa je samozrejme k dispozícii. Bola to lož. Nijaká platňa neexistovala, koncert vysielali naživo zo štúdia. Nikto sa však neopovážil povedať Stalinovi pravdu. Všetci mali smrteľný strach pred nepredvídateľnými následkami slova „nie“. Ľudský život bol pre Stalina úplne ničotnou vecou. Dalo sa hovoriť iba „áno“, čo najponíženejšie súhlasiť, podriadiť sa šialencovi.

Stalin nariadil, aby mu platňu s Mozartovým koncertom v podaní Judinovej poslali na daču. V rozhlasovom výbore vypukla panika. Bolo treba zachrániť situáciu. Zavolali Judinovej, zvolali orchester a v priebehu noci platňu v ohromnej náhlivosti natočili. Všetci sa od strachu chveli. Okrem Judinovej. Bola osobitným prípadom, jej sa to nijako osobitne nedotklo. Neskôr mi rozprávala, že dirigenta museli poslať domov – triasol sa od strachu tak, že nebol schopný dirigovať. Zavolali iného. Ale aj ten sa triasol a orchester len miatol. Až s tretím dirigentom sa celá vec ako tak podarila. V histórii produkcie gramoplatní to je asi jedinečný prípad. Trojitá výmena dirigenta v priebehu jednej nahrávky. Budúci deň skoro ráno vylisovali v historicky rekordnom čase jedinú platňu s onou nahrávkou a poslali ju Stalinovi. Bol to tiež rekord v pätolizačstve. (279)

Márii Judinovej sa nič nestalo.

Krátko potom dostala Mária Judinová na Stalinov osobný príkaz obálku s dvadsiatimi tisícmi rubľov. Napísala mu potom list. Sama mi o tom rozprávala. Viem, že to znie neuveriteľne. Ale pri všetkej svojej výstrednosti nikdy neklamala. Som presvedčený, že hovorila čistú pravdu. V liste písala zhruba toto: „Ďakujem vám, Josif Visarionovič, za vašu pomoc. Dňom a nocou sa za vás budem (279) modliť a prosiť Boha, aby vám odpustil vaše ťažké hriechy pred národom a krajinou. Boh je dobrotivý a odpustí. Peniaze venujem na opravu kostola, do ktorého chodím.“ Ten samovražedný list Mária Judinová Stalinovi skutočne poslala. Stalin list prečítal a nepovedal ani slovo. Čakalo sa len na jediný pohyb jeho obočia a Judinovú by zatkli. Zatykač bol pripravený. Stačilo by nepatrné gesto a z Judinovej by nezostalo nič. Ale obočie sa nezdvihlo. Márii Judinovej sa nič nestalo. Hovorí sa, že platňa s jej nahrávkou Mozartovho koncertu ležala pri ňom v gramofóne, keď ho našli na dači mŕtveho. Bola tým posledným, čo počul.

Túto príhodu rozprávam s istým úmyslom. Nie som nijaký militantný ateista a nazdávam sa, že nikomu sa nesmie brániť v jeho viere. Každý človek je osobitným spôsobom poverčivý, nehovorí to ešte v jeho prospech. Ak je veriaci, nestáva sa tým automaticky lepším človekom. Stalin bol poverčivý, nič viac. Tyrani a blázni boží sú v každej dobe rovnakí … Mária Judinová mi rada predčítala z evanjelia. Počúval som ju so záujmom, ale bez osobitného vytrženia. Čítala mi z evanjelia, ja jej z Čechova: „Chcieť všetko vysvetliť z biblie je rovnako svojvoľné ako nechať väzňov nastúpiť v päťstupoch.“ A Čechov pokračuje: „Prečo v päťstupoch, a nie v radoch po desať? Prečo z biblie a nie z koránu?“ Proti týmto rozumným Čechovovým úvahám nevzniesol ešte nijaký stúpenec evanjelia presvedčivé argumenty. Prečo teda pokus vytvárať novovercov? Prečo toľko pátosu? S takýmito snaživcami nemám spoločné témy a požiadavky, ktoré mi kladú, neuznávam. Tieto osvietené osobnosti boli ochotné dať sa so mnou dokopy pod jedinou podmienkou: bezvýhradne a bez premýšľania som sa mal podrobiť ich (280) názorom. Ja však mám vlastný pohľad na to, čo je dobré a čo zlé, a necítim povinnosť s hocikým o tom diskutovať.

Práve z toho ma často obviňujú, a ja by som sa namiesto odpovede najradšej opýtal: „Ako ste na to prišli? Kto ste vlastne vy?“
Ak niekto napríklad strávil svoj život tým, že vyvíjal vodíkovú bombu, má sotva dôvod byť na to hrdý (Šostakovič tu hovorí o atómovom vedcovi Andrejovi Sacharovovi – M. B.). Povedal by som, že má značne špinavé ruky. Dosť špinavé. A tak je logické, že by sa nemal hrať na prokurátora. Palicou možno zabiť len jedného človeka, vodíkovou bombou však milióny …

Odmietam hovoriť vážne s pomätencami. Odmietam s nimi hovoriť o sebe alebo o iných, odmietam preberať otázky svojho správneho či nesprávneho správania. Komponujem, moja hudba sa hrá. Môžete ju počuť. Kto počuť chce, ten počuje. Všetko (281) som vyjadril svojou hudbou. Nepotrebuje historické ani hysterické komentáre. Slová o hudbe sú v konečnom dôsledku menej dôležité než hudba sama. Kto myslí inak, s tým sa neoplatí o tom vôbec hovoriť. (282)

*  *  *

V tomto stručnom výťahu je toho o Stalinovi dosť, jeho celkové hodnotenie však vyznieva absolútne negatívne – okrem jeho záujmu o dobrú hudbu a kultúru. Zaujímalo by ma, ako je to v knihe: citujú sa tam aj iné negatívne stránky jeho povahy a činov? Predovšetkým, uznáva sa mu, že včas rozpoznal nebezpečenstvo nemeckého expanzionizmu na východ a vybudoval štát, ktorý získal na svoju stranu mnohých slušných ľudí na svete, ubránil sa mocnému agresorovi a vyhral druhú svetovú vojnu? Mám obavu, že nie. Verím však, že raz sa bude písať história oných rokov a ich aktérov inakšie, ako sa na mnohých miestach píše dnes.  –  R.Š.