Massimo Pigliucci

Prečo neslobodno robiť zle?

Každý semester ma na univerzite v Tennessee kolegyňa na katedre filozofie pozýva, aby som pri jednej jej úvodnej prednáške zahral diablovho advokáta. Myslím to skoro doslovne, pretože tu nejeden študent ešte nikdy nestretol živého ateistu a niektorých treba presviedčať, aby pri mojom vstupe neopúšťali prednáškovú sálu.

Pokúšam sa navliecť svoj najočarujúcejší taliansky prízvuk a presvedčiť ich, že som pravdepodobne ešte nikdy nemal na raňajky malé deti; potom prechádzam do útoku a vyzývam ich mysle; veď filozofia je kritické myslenie.

Jedna z mojich obľúbených výziev sa zásadne stretá spočiatku s neporozumením a nedocenením, ale oči zakaždým zasvietia každému, keď pochopí. Je to najmocnejší argument, aký bol kedy vyslovený na ukážku toho, že morálka a náboženstvo sú od seba nezávislé; je to úžasná zbraň medzi nástrojmi kritického myslenia sekulárneho humanistu. Pôvodne ju formuloval Sokrates v jednom z najkrajších a najdôležitejších diel západnej literatúry, v krátkom Platónovom dialógu Eutyfros.

Sokrates je na ceste na aténsky súd brániť sa proti obvineniu z bezbožnosti (za ktorú bol neskôr odsúdený na smrť). Tu stretne Eutyfra, samozvaného teológa, ktorý tiež ide pred súd: ide zažalovať vlastného otca z vraždy. Prekvapený Sokrates sa pýta na podrobností prípadu, a tie sú dosť pochybné. Preto kladie Eutyfrovi otázku, ako vie, že čo ide urobiť, je správne. Eutyfros odpovedá, že je to správne, pretože to tak chcú bohovia (a on samozrejme vie presne, čo chcú bohovia). V tejto chvíli nechá Platón Sokrata vysloviť vetu, ktorá sa dá považovať za najsilnejšiu ranu teistickej morálke: „Je to, čo je sväté, sväté preto, lebo to tak chcú bohovia, alebo to oni schvaľujú preto, lebo je to sväté?“

Eutyfros je zmätený Sokratovou otázkou a to isté zakúsi väčšina ľudí vrátane študentov pri prvom počutí tejto historky. No zamyslite sa nad ňou chvíľu a stane sa takmer neznesiteľnou. Dilema, pred ktorú stavia Sokrates Eutyfra, je nasledujúca: čo je dobré (sväté, správne), je také, pretože to určuje (hovorí) boh, alebo boh nemá inú možnosť, ako uznať že je to dobré, lebo je to dobré? V prvom prípade sa dobro stáva svojvoľnou koncepciou. Isteže môže byť rozumné poslúchať svojvoľné vrtochy nejakého mocného boha, aj tak to ostanú vrtochy. Stále je tu možnosť, že sa budú poslúchať rozmary mocného, ale zlého boha. V prípade kresťanstva je najmä Starý zákon prešpikovaný situáciami, keď Boh schvaľuje vraždenie nevinných, kameňovanie detí, etnické čistky atď. (len toľko o tej „dobrej“ knihe).

Eutyfrova dilema

Prvý roh Eutyfrovej dilemy sa dá obísť vyhlásením, že Boh – aj podľa slov niektorých rozumnejších teológov – si nemôže priať niečo, čo je zlé. Ale toto, učí Sokrates, napichne teológa na druhý roh dilemy, lebo potom nepotrebujeme bohov, aby sme boli morálni: ak existuje morálnosť mimo bohov, môžeme konať aj bez sprostredkovateľov a ísť priamo k prameňu etického správania.

Isteže, otázka prameňa morálky ani potom nebude jednoduchá záležitosť, či pre religióznych alebo nereligióznych ľudí. No Sokratov (či Platónov) argument nám jasne hovorí, že samotné odvolávanie sa na boha tu nestačí. Treba pripomenúť, že toto nie je argument proti existencii boha. Hoci Sokrates bol vraj odsúdený za svoj ateizmus („bezbožnosť“), v skutočnosti sa vo svojom učení stále odvolával na bohov. Pointa v Eutyfrovej dileme tkvie v tom, že bohovia sú v otázke morálky irelevantní: alebo sú náladoví (a potom nie sú morálni), alebo konajú podľa od nich nezávislého štandardu morálnosti, ktorý však je prístupný aj pre ľudí. To vedie, samozrejme, k neuveriteľne oslobodzujúcemu pocitu a pravdepodobne je to jeden z najdôležitejších prínosov filozofie pre blaho ľudstva.

Sekulárni humanisti by mali Eutyfronovu dilemu predkladať každému, kto chce počúvať, ale pozor: skutočná príčina, prečo musel Sokrates vypiť odvar bolehlavu škvrnitého (Conium maculatum L. , jedna z najjedovatejších európskych rastlín), bola, že kazil aténsku mládež. Umrel, pretože sa snažil učiť mladú generáciu kriticky myslieť. Som šťastný, že moderné univerzity zaviedli definitívu svojich profesorov.

Ďalšie čítanie:

Platón: Dialógy, prel. J. Špaňár, Bratislava, Tatran 1990.
Paul Kurtz, Zakázané ovocie – etika humanizmu, prel. R. Škoda, Bratislava 1998, s. 20.
Početné web-strany, napr. http://etext.library.adelaide.edu.au/aut/plato.html.

Massimo Pigliucci je profesor evolučnej biológie na University of New York at Stony Brook. Jeho posledná kniha je Denying Evolution: Creationism, Scientism and the Nature of Science (Popieranie evolúcie: kreacionizmus, scientizmus a povaha vedy), Sinauer, 2002. Početné eseje má na www.rationallyspeaking.org.

Prameň: Massimo Pigliucci,  „Socrates and Religious Morality“, Free Inquiry, 24/3, s. 18-19, 2004.

Preložil Rastislav Škoda