Brian Sewell

Ako máme reagovať na násilné smrti toľkých nevinných dovolenkárov na ostrove Bali?

Dá sa povedať, že nezúčastnených? Len natoľko, ako je bežné pýtať si na raňajky šunku s vajcom v írskom bare vo Španielsku – ale v moslimskej krajine je to niečo iné, horšie. Až do pred takými 40 rokmi bolo Bali neporušeným ostrovom, o ktorý sa Európania hádali od 17. storočia. Islam sa tu však udomácnil už okolo roku 1300, neúprosne nahradiac hinduizmus a budhizmus.

Dnes stojí spiatočný lístok z Londýna 489 libier a Bali má desiatky obľúbených diskoték, barov a McDonaldov, je také plné Coca-Coly a turistov ako ktorékoľvek vychýrené letovisko medzi Barcelonou a Gibraltarom. Je dobrým príkladom znásilnenej kultúry, zaplavenej nezmyselným agresívnym a chamtivým turizmom, ktorý je prejavom súčasnej nízkej ľudovej kultúry Západu.

Bezprostredne musíme reagovať zdesene – ale potom sa treba vážne zamyslieť.

Bol tento zločin iba ďalšou ukrutnosťou fanatických moslimov voči nenávidenému Západu inovercov? Alebo to malo iný, hoci podobný cieľ, keďže na Bali je veľa hinduistov v prevažne moslimskej populácii Indonézie a pre militantného mohamedána je hinduista alebo budhista skoro taký nepriateľ ako kresťan alebo žid? Či bolo Bali zvolené preto, lebo väčšmi ako iné indonézske ostrovy reprezentuje zdrvujúcu schopnosť Západu nanútiť svoje najhoršie „hodnoty“ aj spoločnosti a hospodárstvu populácie domorodcov na druhom konci zemegule?

Je Indonézia typickým príkladom súčasnej moslimskej spoločnosti? Za uplynulé polstoročie nezávislosti od holandských kolonizátorov boli jej dejiny ukážkou neochabujúceho utláčania náboženských a politických menšín, ako aj imperialistickej expanzie voči Západnej Novej Guinei (dnes Irian Jaya), Západnému Timoru a ostrovným Novým Molukám.

Hodnoty ľudských práv a slobody prejavu sú tam celkom iné ako u nás; odhady o počte obetí vnútropolitických bojov kolíšu od päťstotisíc do jedného milióna a odboj Východného Timoru proti okupácii stál najmenej 200 000 životov – to všetko sa udialo za pomoci zbraní a špionáže USA a za ospravedlňovania „nevyhnutnosti“ boja proti komunizmu. Teraz sa začína ukazovať, že podobne ako v prípade Iraku, Američania stavali na zlého koňa.

Bol kedysi svetový komunizmus takou hrozbou, ako je dnes militantný islamizmus? Ak sa podarí islamu založiť svetu slučku, bude sa mu dať vzdorovať, bude to mať horšie politické a ekonomické dôsledky, bude jeho panstvo trvať dlhšie ako polstoročie komunizmu po spustení Železnej opony? Pozrime sa na mapu, kde sa už slučka zakladá, na 2000 míľ od Indonézie.

Pozrime sa na sever, na Filipíny; je tam len 4,3 % moslimov – a v tejto oblasti pod silným americkým vplyvom to stačilo, aby sa od r. 1972 moslimský separatizmus a terorizmus stali krvácajúcou ranou, ktorá znemožňuje akúkoľvek vládnu akciu.

Pozrime sa na západ od Bali: Java a Sumatra majú 200 miliónov obyvateľov, na 87 % moslimov; v Malajsku je toto percento 53, v susednej Burme 16; sme v Bangládeši, kde je 87 % zo 125 miliónov obyvateľov moslimov. Na skok je to do „prevažne“ moslimského Kašmíru a Pakistanu – zo 150 miliónov je 97 % nadšených moslimov. A odtiaľto to už ide bez prerušenia cez Afganistan, Irán a Irak do arabskej vlasti islamu a potom do strednej Ázie, kde boli kedysi Turkmestan a Kazachstan Achillovou pätou Sovietskeho zväzu, cez Sýriu do Turecka a na Balkán, po juhu Stredozemného mora až po Atlantický oceán, kde sa to obracia na juh po západoafrickom pobreží. Pokiaľ ide o vnútornú Afriku, Mali je moslimské na 90 %, Niger na 80, Čad na 50 a Sudan na 73; ďalších 50 miliónov militantných moslimov je v severnej Nigérii. Vo východnej Afrike je percento moslimov v Somálsku 99,8 %, v Džibuti 94, v Etiopii 40 a v Tanzánii 33.

Islam je dnes štátnym náboženstvom v 45 štátoch s asi 800 miliónmi veriacich – a to sú ozajstní veriaci, nie vlažní ako v európskych cirkvách. K tomuto číslu treba pridať moslimov v štátoch, kde islam nie je štátnym náboženstvom, ale sa sebavedome hlási k slovu – napríklad v USA, Anglicku, Nemecku a Francúzsku.

Nech si slušní vedci čokoľvek hovoria o islame ako zbožnej poslušnosti voči jeho bohu, nech akokoľvek poukazujú na arabskú matematiku, medicínu a astronómiu, na poéziu a architektúru, na kovotepárstvo a manuskripty, ostáva skutočnosť, že islam bol vždy bojovný. Snaha dobývať a obracať na vieru charakterizovala už vladárske sklony samotného Mohameda a prejavila sa najmä po jeho náhlej smrti roku 632 n.l. Sily islamu dorazili stredomorské vazalské oblasti ochabujúcej Rímskej ríše, oklieštili Byzanciu a absorbovali Perziu. Už v roku 638 sa zmocnili Jeruzalema a v roku 664 Kabulu.

Islam sa môže znovu šíriť. Nie v imperiálnom zmysle vojen siedmeho storočia za pomoci konvenčných vojnových prostriedkov, ale na podklade kultúrnych rozdielov medzi Východom a Západom, pri rozdelení svetového obchodu múrom, ktorý nemôžeme pochopiť. Ak sa islam rozhodne, že na obranu svojich hodnôt použije viac bômb a nechá padnúť viac lietadiel na veľké mestá Západu a jeho turistické strediská, môže nás zaraziť. Nepotrebuje armády s modernými zbraniami, ani zlých ajatolláhov a ich dervišov – stačí náhla vražda na predmestí Londýna či v supermarkete v San Francisco, pád jedného Boeingu, diera do oceánskej výletníckej lode, a islam redukuje Západ na bezmocného psíka, oháňajúceho sa proti mračnu múch. Atómová bomba v rukách Saddáma Husajna je strašidelná predstava, ale dosiaľ je to len predstava – autobomba a dokonca bombový opasok na tele samovraha – to je už skutočnosť. Nech ich vybuchne dosť a Saddám nebude potrebovať jadrovú technológiu, USA sa stiahnu do izolácie ako medzi dvoma svetovými vojnami a Európa znovu upadne do ekonomickej skleslosti, ktorou trpela už vtedy.

Je to nepravdepodobné, je to nemožne? Nie, ani jedno nie je vylúčené – ak, samozrejme, sa my, západniari, seriózne nepokúsime pochopiť históriu, kultúru a hodnoty islamu, ak nevyliečime hnisajúcu ranu Palestíny, ak neprisúdime spravodlivosť utláčaným a ožobračeným, ak neustúpime od vyhlasovania otvorenej vojny Iraku, čo dáva všetkým fundamentalistom na všetkých univerzitách islamskej teológie oprávnenie vyzývať do takej vojny proti nám, akej sú schopní, aj s bombami naslepo. Takéto teologické univerzity existujú dnes dokonca aj v mnohých západných štátoch, nielen vo vlasti islamu; je to piata kolona v boji medzi islamom a Západom, v stretnutí, ktoré nemôžeme vyhrať.

Čo vyhrá islam? Zabezpečí si staré istoty chudoby, chorôb a zadúšajúcej poslušnosti voči autorite, vynútené bitím, amputáciami a dodržovaním odporných zákonov šárie – „vôle Allaha“, povedia, keď mrú deti a „Boh je veľký“, chrčia, keď muži a ženy visia za to, čo je pre nás priestupok, vydychujúc ducha v slučke povraza.

Taká kultúra sa nedá zmeniť jednou ranou.

Prameň: Správy British humanist asociation, 27. októbra 2002.