Heribert Prantl

Náboženské delikty treba zrušiť

Predkovia bavorského poslanca Norberta Geissa boli Dionýz Kartuziánsky, Ján Geiler a Andrej Musculus – všetko kazatelia zo začiatku 16. stor., píšúci hrubé knihy o kliatí a rúhaní sa proti bohu a prehlasujúci delikty jazyka za ôsmy hlavný hriech. Norbert Geiss navrhuje v mene a z poverenia svojej kresťansko-demokratickej únie niečo podobné:

zostriť trestný paragraf 166, podľa ktorého sa hanenie či potupovanie náboženských a svetonázorových presvedčení trestá odňatím slobody až do troch rokov. Žiada, aby štátny zástupca zasiahol, keď sa križujú prasatá, nahotiny fotografujú na oltároch, alebo Kristus či apoštoli predstavujú ako homosexuáli.

Kto uráža boha viac: ten čo sa mu rúha – alebo ten, čo si myslí, že ho musí brániť paragrafmi? Ak si politici myslia, že musia bohu posielať na pomoc štátneho zástupci, rúhajú sa mu: tak si ho robia malým!

Františkánsky mních Thomas Murner, najostrejší literárny kritik Martina Luthera a reformácie, veľmi farbisto opisuje, prečo si kliatie a reptanie zasluhuje najväčší trest: „Kto papuľu obracia proti nebu,“ privoláva hladomor, mor a svetské katastrofy. Boh takýchto predstáv je zraniteľný a citlivý a rúhanie sa je tu atentát. O tom svedčí po storočia v stredovekej literatúre pretriasaný prípad lukostrelca, ktorý od zlosti, že na turnaji prehral, vystrelil šíp do neba, ako že sa chcel bohu pomstiť; na druhý deň, keď v tú istú hodinu ide pokračovať v hre, padá skrvavený šíp z výšky neba.

Pretože majestát boha stál ďaleko vyššie ako všetky svetské majestáty, bolo rúhanie sa v právnom poriadku stredoveku najťažším zo všetkých zločinov; bolo to súčasne zločinné aj magické konanie.

Paul Johann Anselm Ritter von Feuerbach, veľký právnik Osvietenstva, urobil s tým krátky koniec:

„Žeby sa božstvo mohlo inzultovať, to je nemožné; žeby sa pre urážku na cti ľuďom pomstilo, je nemysliteľné; žeby sa potrestaním previnilcov zmierilo, je bláznovstvo.“

Ale cirkev „ako morálna osobitnosť má právo na úctu.“ To je asi základná myšlienka dnešného právneho ponímania, ale únii CDÚ/CSÚ sa to vidí byť príliš liberálne.

Ochrana náboženstva sa dnes obmedzuje na porušenie domáceho pokoja, resp. ide o ochranu verejného poriadku. Hanobenie vierovyznania sa trestá len vtedy, keď „môže rušiť verejný poriadok“. Ojedinelý protest to nerobí; do roku 1969 mohlo byť rúhanie sa urážkou náboženského cítenia a kardinál Joseph Ratzinger sa chcel k tomuto stavu vrátiť už v polovici 80-tych rokov, keď veriaci daromne protestovali proti Achternbuschovmu filmu „Strašidlo“, a to návratom k pästnému právu.

V minulosti sa trestalo za urážku majestátu raz cisára a raz boha: Napr. karikatúra v Simplicissimus pri ceste Wilhelma II. do Palestíny r. 1898: pred orientálnou kulisou sú cisár Barbarossa a gróf Bouillon; prvý má tropickú helmu a zvíja sa od smiechu; minister: „Nerehoc sa tak hnusne, Barbarossa, veď naše križiacke výpravy tiež nemali nijaký význam!“ Táto karikatúra vyslúžila väzenie aj kresličovi Heinrichovi Heinemu, aj textárovi Wedekindovi. Alebo George Grosz: Išiel do basy za „Krista s plynovou maskou“, pretože ríšsky súd spoznal, že tak protestoval proti vojnovému štvaniu cirkvi.

Poranenie náboženských citov bolo pre ministra spravodlivosti a budúceho prezidenta Gustava Heinemanna málo na ochranu trestným poriadkom. Z paragrafu o rúhaní ostala výzva na slušnosť pri náboženských sporoch. V trestných poriadkoch svetonázorovo neutrálnych štátov môže kresťanská tradícia len zakrpatievať. Pestovať ju treba inde.

*  *  *

Prameň: Heribert Prantl, „Gotteslästerei heute und morgean“, Süddeutsche Zeitung, 7. 12. 2000.