Peter Singer

Diskusia o klonovaní neutícha

Prinášame ďalší príspevok o bioetike od autora, ktorého čitatelia Zošitov humanistov poznajú z minulých čísel.

V januári 2001 ohlásili Panos Zavos, profesor reproduktívnej medicíny na univerzite Kentucky a taliansky gynekológ Severino Antinori svoj úmysel klonovať v priebehu jedného-dvoch rokov prvú ľudskú bytosť. Odborníci pochybujú, že to bude tak skoro a že my súčasníci sa toho vôbec dožijeme.

Klonovanie v zmysle štiepenia embrya sa deje v prírode (dvojčatá, trojčatá) a dá sa urobiť aj v laboratóriu, ale to je niečo celkom iné ako klonovanie v zmysle genetickej kópie dospelého človeka. Vieme, že je možné klonovanie dospelých cicavcov, ale je otázne, či sa nájde dosť ľudských dobrovoľníkov na uskutočnenie takých pokusov. Bulfield, šéf Roslinského ústavu, kde sa narodila Dolly, odhaduje, že by bolo treba 400 vajíčok, 50 náhradných matiek a asi 150 miliónov dolárov.

Predpokladajme, že sa nájde úspešný organizátor. Bola by to veľká senzácia – Antinori už má v takých veciach skúsenosti. V roku 1994 pomohol 62-ročnej žene mať dieťa novou reprodukčnou metódou. To však bolo po technickej stránke pomerne jednoduché.

Uškodí to niekomu? Stane sa niečo zásadného? Kto je ohrozený? Preberme tieto otázky podrobnejšie.

Komu to uškodí? Klonovanej bytosti? Samozrejme je prvorado dôležité zdravie klónu. Hovorí sa o tom, že bunky ovce Dolly vyzerajú o dva roky staršie ako by mali, že už majú vek ovce, z ktorej sa klonovali. Klon päťdesiatročného človeka by teda mal poriadne znížené vyhliadky na dlhý život; zdá sa, že to tak nebude. Klonované myši však boli nevysvetliteľne tučné a klonované kravy mali abnormálne pľúca a srdcia. Keby sa náznaky niečoho podobného rysovali u ľudí, bolo by eticky nezodpovedné pokračovať v klonovaní.

Predpokladajme, že pri klonovaní ľudí nebude vyšší výskyt abnormalít ako pri normálnej reprodukcii. Bude potom život klonovaného jedinca horší ako je teraz náš? Asi len vtedy, ak ho budú obťažovať masmédiá.

Považujem za nepravdepodobné, že by psychologická záťaž klonovaného jedinca v dôsledku jeho počatia bola taká veľká, že by sám radšej nežil a že by si prial si zákaz klonovania. Teda nemožno zakazovať klonovanie z dôvodu blaha klónu.

Ak nie pre dieťa, teda pre koho? Z dôvodu šťastia rodičov nemožno klonovanie zakázať, lebo oni to tak chceli. Ani z dôvodu vedcov, ktorí to robili so záujmom. Potrebuje spoločnosť ochranu pred klonmi? Áno, keby to mali byť celé armády populárnych rockových spevákov alebo športových šampiónov, čo by viedlo k neželanému schudobneniu genetickej diverzity. Nie však vtedy, ak si pár ľudí praje mať dieťa alebo deti, ktoré budú klony, keďže to inakšie nie je možné. To je najpravdepodobnejšia perspektíva aspoň do tých čias, kým bude klonovanie komplikovaná a drahá záležitosť s väčším rizikom abnormalít, ako je norma. Keďže takáto situácia potrvá ešte iste veľmi dlho, nestrácajme veľa času myšlienkami na tých, čo chcú klonovať. Ak nás presvedčia, že sú schopní vyprodukovať normálne ľudské bytosti, nech si idú svojou cestou. V širokých súvislostiach to veľmi nezmení vzhľad ľudskej spoločnosti v dvadsiatom prvom storočí.

Prameň: Peter Singer, „The Year of the Clone?“, Free Inquiry, 21/3, s. 12-13, leto 2001.