Odon Vallet

Zrod poľnohospodárstva a chovu zvierat, sedentarizácia a urbanizácia populácií: to bola „neolitická revolúcia“ a nový údel človeka. Odteraz sa bude ako ploditeľ potomstva, vojak a šéf obce vyzdvihovať len muž.

Ak chceme pochopiť postupnú maskulinizáciu (zmužštenie) náboženských kultov, pokúsme sa postúpiť časove dozadu od dnešných kultov, v ktorých prevládajú mužské osoby. Boh Biblie – Adonai, Elohim – je bezo sporu mužského rodu, hoci prorok Izaiáš prirovnáva božiu lásku k materskej (Iz 49, 15). Boh kresťanov je Otec alebo Syn, nikdy nie je to matka alebo dcéra. Boh moslimov (Allah) je mužský: islam je podľa Maleaka Chebela „mužské náboženstvo“, len chýrne „satanské verše“ Koránu (soura 53, 21-22) sa týkajú troch ženských božstiev; ich svätokrádežné spomenutie stálo Salmana Rushdieho odsúdenie na smrť. Monoteizmus je teda maskulínny (mužský), ale Boh židov, kresťanov a moslimov nemá pohlavné vzťahy, hoci boh kresťanov si tajuplne stvoril syna (Ježiša).

Boh Biblie je rivalom semitských božstiev zahrnutých pod pojem Baal, ktoré majú silnú pohlavnú moc. Má ju napríklad El (od neho je odvodené meno Elohim), ako o tom svedčí báseň o ušľachtilých a krásnych bohoch z Ugaritu v Sýrii:

 „A Elov úd sa predĺži do diaľky ako more, a Elov sa predĺži do diaľky ako vlna.“

Kým monoteistický boh je súčasne aj len mužský a aj úplne bez sexu, ich predchádzajúci bohovia boli pohlavne veľmi činní a párili sa s bohyňami: delili sa s nimi o túto vlastnosť. Ľudská alebo božská sexualita je hranicou pre činnosť aj spoluprácu; jediný a všemocný boh môže existovať len tak, že sa zbaví nutnosti vybrať si svoju druhú „polovicu“.

Naopak, táto požiadavka je prvoradá v hinduistickom panteóne, kde má každý boh svoju partnerku, svoju manželku, ktorá mu dáva jeho energiu (šakti). Šiva mal ženu Parvati, Višna mal Lakhsmi. Ešte lepšie je, že sa uctieva Šivov phallus (linga) a Parvatina vulva (joni).

Skrátka, bohovia Indie sú muži a ženatí, kým abrahámovský boh je mužský a bez ženy – hoci v ľudovom podaní bola Panna Mária vyzdvihnutá až na úroveň kvázi bohyne.

Revolúcia symbolov

Dá sa isť v čase ešte ďalej a pokúsiť sa nájsť pôvod týchto mužských bohov? Kým v predhistorickej dobe existuje od čias paleolitu množstvo mužských symbolov (stoporený úd, palica rozhodcu), nenašli sa mužské sošky, ktoré by boli symetrické pre „materské bohyne“ so zvýraznenými ženskými a materskými rysmi. Kedy a ako upadala nadvláda ženského živlu?

Na základe veľkého počtu archeologických nálezísk, existencie veľmi starých písomných dokladov a charakteru „neolitickej revolúcie“ považujeme Blízky východ za najvhodnejšiu oblasť pre podanie čiastkových odpovedí na danú tému.

Zdá sa, že zrod poľnohospodárstva a chovu domácich zvierat zapríčinil to, čo Jacques Cauvin nazýva „revolúciou symbolov“ a „zrodom božstiev“ – početných a s pohlavím. Uprednostnený je opäť býk, a to v mnohých kultúrnych oblastiach: v Indii sa na ňom povezie Šiva, v Grécku bude symbolizovať Dia. Praktický chov domácich zvierat spočiatku vyzdvihoval dôležitosť plodiaceho samca, ale postupne začal upadať. Na začiatku éry kresťanstva nachádzame kult bohyne Cybele, pri ktorom sa býky obetovali a akt obety uskutočňovali kňazi eunuchovia. Zbožštenie určitých druhov duchovenstva, obdoba kňazského a mníšskeho celibátu, súvisí do určitej miery s príchodom kresťanstva na miesta ako bol Efezos (mesto, zasvätené čistej Artemis) alebo Atény (zasvätené panne Aténe).

Medzi počiatkom neolitickej doby a úsvitom kresťanstva došlo najmä v 3. tisícročí p. n. l. k dôležitým technickým a politickým zlepšeniam, pôsobiacim v prospech mužských bohov. Zavlažovanie umožnilo zvýšenie počtu obyvateľstva a zakladanie miest (urbanizáciu), potom mestských štátov a nakoniec štátov. Postava mezopotámskeho kňaza – kráľa alebo egyptského faraóna je mužská a hierarchizácia celej spoločnosti vytvorila panteón božstiev s mužskou dominanciou. Keďže hierarchia je zrkadlom posvätnej (hiéros) moci (arché), stretajú sa božská a ľudská moc v náboženskom autoritatívnom kulte, ktorý má v sebe veľmi málo ženskosti: Marduk vládne v Babylone, Amon-Ré v Egypte, Zeus v Grécku, Jupiter v Ríme – všetko sú to mužské božstvá.

Boj a mužská konkurencia

Prichádza doba, keď sa v boji používa kov (bronz a potom železo) a na scénu vstupujú bojovní bohovia. Vzácne kovy (zlato a striebro) vyvolávajú boje o ovládnutie pokladov v palácoch a chrámoch. Ženy sa málo zúčastňujú na týchto fyzických zápoleniach, pre ktoré sú vhodnejší svalnatí bohovia ako Mars v Ríme či Arés v Grécku. Iba zriedka si bohyňa-matka typu babylonskej Ištary zachovala štatút ochrankyne bojovníka: Aténa v Grécku a oveľa neskoršie naša panna víťazstiev v katolicizme. Dá sa teda povedať, že revanš mužských bohov nebol úplný ani v antickom oriente, ani v dobe grécko-rímskej.
*
Odon Vallet je historik náboženstiev a špecializuje sa na religióznu antropológiu. Napísal Les Religions dans le monde (Náboženstvá vo svete – 2003) a Dieu et le village planétaire (Boh a planetárna dedina – 2008).
*
Prameň: Odon Vallet, La revanche des dieux mâles, Le Monde des religions, č. 33, s.24-25, 2009.