Matej Beňo
V decembri 2001 rozoslala Spoločnosť Prometheus na vyše tisíc škôl knižku Učiteľom – humanistom, ktorá je určená učiteľom regionálnych škôl, teda učiteľkám materských škôl, učiteľom základných škôl, gymnázií a stredných odborných škôl a učilíšť.
Mali by ju čítať predovšetkým učitelia – sekulárni, svetskí humanisti, ateisti, teda tí, ktorí chápu humanizmus ako demokratický a etický svetonázor, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Svetonázor, ktorý sa usiluje o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností. Svetonázor, ktorý nie je teistický a nepripúšťa nadprirodzené názory o realite.
Potešilo by nás, keby sa s jej obsahom zoznámili aj nábožensky veriaci učitelia bez ohľadu na to, k akému náboženstvu sa hlásia. Knižka môže byť inšpirujúca aj pre učiteľov, ktorí sa nehlásia ani do jednej z uvedených skupín, lebo sa necítia byť ani ateistami, ale ani veriacimi. Poznatky o svetskom humanizme ich občiansky i profesijne zaujmú, obohatia a pripravia na rozumný dialóg s inak mysliacimi. Obsah svetského humanizmu im poskytne možnosť pohľadu na svet z racionálnej a hlboko ľudskej strany.
Prameň: Učiteľom – humanistom, Zostavil a úvodnú štúdiu napísal doc. PhDr. Matej Beňo, CSc.
Mnohé poznanie začína otázkami, na ktoré spočiatku niet odpovedí, sú len podmienené úvahy (čo ak…) – tak pracujú aj policajní vyšetrovatelia – lepší spôsob pravdepodobne nie je; uvedené sa postupne dopresňuje, a tak sa poznanie rozširuje či prehlbuje.
Z tohoto pohľadu „nepripúšťať nadprirodzené názory o realite“ (pravdaže, je otázne, čo kto považuje za nadprirodzené) možno nie je najlepší spôsob; vo všeobecnosti, ak sa názor nepripustí, tým nezanikne.
Myslím, že spory o „vieru“ sú zbytočné – veď dôležité je poznať. Obrazne povedané, keď sa na „realitu“ pozriem voľnými očami, alebo mikroskopom, alebo hvezdárskym ďalekohľadom, neprestávam žasnúť – to sa podľa môjho názoru nedá v úplnosti spoznať (nikdy), a teda aj hľadať za tým príčinu je mimo naše ľudské možnosti. Môžeme tú (tušenú, domnelú) nepoznanú príčinu pomenúvať, aj pripisovať jej rôzne vlastnosti, ale ako tým rozšírime naše poznanie? Tá príčina jestvuje, lebo vidíme jej dôsledky, (a ľudské poznanie ukazuje, že všetko má svoje príčiny) ale to je všetko – zvyšok je dôsledok ľudskej konečnosti.