Charley Reese

Prvá cena za najabsurdnejšie konštatovanie v súvislosti s neworleánskou katastrofou patrí tomu, čo povedal, že táto katastrofa „konfrontovala Ameriku s chudobou“.

Je to otázka projekcie. Médiá ignorujú chudobu. Americký ľud, s výnimkou toho 1 %, ktoré vlastní všetko, sa stretáva s chudobou každý deň. Nemôžete ísť po Amerike, či po meste či po vidieku, a nevidieť to.

Pre členov nižšej strednej triedy je chudoba svorkou vlkov, čo ich naháňa dlhými skokmi. Jedna príhoda, záchvat choroby, prerušenie zamestnania – a vlci chudoby ich žerú. Nevedieť o chudobe? Smiešne. Všetci ju poznajú, lebo ju prežívali, ťažko pracovali, aby jej unikli a teraz sa každý deň boja, aby do nej neupadli.

Nie, to len médiá stratili kontakt, a to nielen s chudobnými ľuďmi, ale aj s ľuďmi strednej triedy. Pozrite sa na zábavu v televízii. Prakticky všetci herci v každej šou sú vykresľovaní ako bohatší než tí, čo sa im prizerajú. Nebude dlho trvať a komentátori s šesťmiestnym platom sa budú baviť len s partnermi svojej príjmovej úrovne. Za krátko si budú myslieť, že každý sa zaujíma o ich tisíce a investičné stratégie.

Nie tak. Väčšina Američanov sa s obavou zaujíma o udržanie sa v zamestnaní a zaplatenie poplatkov. Znepokojuje ich budúcnosť ich detí. To nie je liberálna dogma. To je fakt. Nechali sme rozrásť sa systému, ktorý uľahčuje boháčovi ďalej bohatnúť a sťažuje chudákovi uniknúť dolnej strednej triede.

Príčinou – a tá je nedostupná – je politika postupného znehodnocovania peňazí. Bežne sa tomu hovorí inflácia, ale akokoľvek to nazvete, výsledok je, že rok čo rok sa za zarobený dolár dá kúpiť menej. Aby sa to pred verejnosťou zatajilo, mení sa po pár rokoch základ pre počítanie inflácie a ľudia sa oslepujú mesačnými zlomkami percenta. Vyjadrené v kúpnej sile treba dnes 4 doláre na kúpu toho, čo v roku 1967 stálo 1 dolár. Keby mzdy a ceny rástli rovnako, ako si to niekto myslí, bolo by všetko v poriadku. Ale nie je to tak. Rast cien tovaru a služieb ďaleko prevyšuje rast miezd. A stále rastúce daňové poplatky nahlodávajú životnú úroveň. Len sa pozrite na účet za telefón, za plyn a elektriku, za káblovú televíziu. Všetko, čo sa dá zdaniť, je zdanené.

Zásadná nespravodlivosť nášho systému je v rozdielnosti moci. Majiteľ obchodu, výrobca a odborník sú pri zvyšovaní cien obmedzení len faktorom súťaže. Problém sa často rieši neoficiálnym určením cien. Svedčia o tom skoro uniformné ceny konkurujúcich si značiek. Len zavolajte päť zubných lekárov a pýtajte sa ich na cenu zubného strojčeka pre syna. Konkurencia, o ktorej sa hovorí, že drží ceny dole, nie je často nič iné ako prikrývka vysokých a rovnakých cien. Pri všetkých prázdnych sľuboch Američanov slobodnému podnikaniu nenávidia americkí obchodníci a odborníci cenovú konkurenciu priam vášnivo.

Kým obchodníci a odborníci môžu zvyšovať svoje príjmy, ako im to dovolí trh alebo ich vzájomný dohovor, pracujúci muži a ženy to nemôžu. Sú úplne závislí od svojho zamestnávateľa. Ak im tento raz do roka zvýši plat na vyrovnanie zvýšených životných nákladov, nič im nezvýšil. Ak sa pokúsia šetriť, stratia, pretože postupujúca inflácia zožerie ich kapitál. Ak ste dali do pančuchy 10 000 dolárov v roku 1867, dnes to má cenu len 2 500 dolárov. 7 500 dolárov ukradli v spolupráci Kongres a Centrálna banka, aby vyrovnali deficity stúpajúcich ročných rozpočtov.

Priamo pred našimi očami sa Amerika mení na štát Tretieho sveta. Nevravte mi tento nezmysel, že niekto je slepý voči chudobe. A ak nezmeníme systém, uvidíme chudoby čoraz viac.

Prameň: Charley Reese „We Know What Poverty Is“ (Vieme, čo je chudoba),
© 2005 by King Features Syndicate, Inc.; © Lew Rockwell, 17. sept. 2005.