Minulú sobotu (26. apríla) sa svet rozlúčil s pápežom Františkom. Jeho pôsobenie vyvolalo veľa reakcií. Hodnotenia sú rôznorodé, pretože to bol pápež, ktorý svojim pôsobením vyvolával potrebu reakcie. Vyvolával nadšenie i sklamanie, obavy i nádeje. František ako človek nebol nikomu ľahostajný. Osobitne mu záležalo najmä na ľuďoch „z konca sveta“, pretože aj svoju voľbu za pápeža hodnotil ako voľbu človeka z konca sveta. Bol pokorným, jednoduchým mužom z ľudu, „svetovým farárom“, ktorý zavrhol luxus a privilégiá v prospech blízkosti chudobných a vylúčených. Preto si vybral meno František, na počesť malého chudobného muža z Assisi. A preto na jeho slovách a hlase záležalo.

Taliansko-argentínske korene

Rodičia budúceho pápeža sa v tridsiatych rokoch vysťahovali z Talianska do Argentíny, kde hľadali lepšie životné podmienky. Neboli sami, pretože Argentína bola vnímaná ako obľúbená krajina s vysokou životnou úrovňou. Len z Talianska sa do Argentíny vysťahovalo do roku 1940 až 1,4 milióna Talianov, čo sa prejavuje aj na fakte, že dnes má viac ako 60 percent Argentínčanov talianskych predkov. Bergogliovcom, ktorí sa usadili vo štvrti Flores v Buenos Aires sa narodil 17. decembra 1936 Jorge Mario, ako ich prvé dieťa. Symbolicky bol pokrstený na Štedrý deň.

Práve talianske rodinné zázemie (najmä stará mama Rosa) a argentínske reálie formovali budúceho pápeža. Už ako 36-ročný sa stal provinciálnym predstaveným jezuitov v Argentíne. V tejto pozícií sa dostal do kontaktu s vojenskou juntou, ktorá v roku 1976 zvrhla legálnu Perónovej vládu a rozpútala brutálne represie počas tzv. Špinavej vojny (Guerra Sucia), v ktorej zmizlo bez stopy desaťtisíce ľudí. Niektorí súčasníci obvinili provinciála jezuitov Bergoglia zo spoluúčasti na porušovaní ľudských práv. Tieto obvinenia ho súčasne profilovali ako doktrinálneho a sociálneho konzervatívca odmietajúceho Teológiu oslobodenia. To všetko viedlo k tomu, že jeho pôsobenie vo funkcii národného predstaviteľa jezuitov skončilo a v roku 1980 bol poslaný do tzv. exilu.

Bergoglio pôsobil väčšinu 80-tych rokov mimo dohľadu verejnosti, ale pre jeho kariéru sa stalo rozhodujúcim, že v tomto období sa stal priateľom a dôverníkom kardinála Antónia Quarracina z Buenos Aires. Ako jeho dôverník bol v roku 1992 vymenovaný za pomocného biskupa, po smrti kardinála v roku 1998 za nového arcibiskupa. Už o tri roky, v roku 2001, ho Ján Pavol II. aj pre jeho „konzervatívnu“ povesť vymenoval za kardinála.

Symbolických tridsaťtri rokov pôsobenia v Buenos Aires sa stalo laboratóriom, v ktorom Jorge Mario Bergoglio vytvoril svoju teologickú víziu a osobitý pastoračný štýl, ktorý neskôr vniesol do pápežstva. Išlo najmä o blízkosť a službu chudobným, silné zameranie na ľudovú vieru a oddanosť, misionársku víziu dostať cirkev „zo sakristie na ulicu“ a odmietnutie privilégií pre seba i cirkev.

Napriek tomu všetkému bol Bergoglio v roku 2005 svojimi kolegami kardinálmi považovaný za schopného vodcu jednej z najväčších a najkomplikovanejších arcidiecéz sveta. Zdal sa byť rovnako vzdialený od liberálnych i od konzervatívnych extrémov latinskoamerickej cirkvi. Tí kardináli, ktorí boli proti Josefovi Ratzingerovi ako nástupcovi Jána Pavla II., uprednostňovali Bergoglia ako dobrú alternatívu.

Súvislosti voľby

Napriek tomu, že už v roku 2005, po smrti Jána Pavla II., patril argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio medzi popredných kandidátov na nového pápeža, nakoniec sám osobne podporil kontinuitu s konzervatívnym pontifikátom prvého slovanského pápeža a vyzval svojich stúpencov na zvolenie Wojtylovho strážcu pravosti viery nemeckého kardinála Jozefa Ratzingera za nového pápeža, Benedikta XVI. Čo nevyšlo v roku 2005, vyšlo v roku 2013. Po odstúpení Benedikta XVI. z pozície pápeža vo februári 2013 katolícka cirkev stála na historickej križovatke. Sociálny kapitál cirkvi bol vyčerpaný storočiami sekularizácie a jej morálne postavenie bolo vážne ohrozené desaťročia neriešenými finančnými a sexuálnymi škandálmi.

Navyše v priebehu 20. storočia došlo v katolíckej cirkvi k demografickému posunu z globálneho severu na juh, keď väčšina jej veriacich žije v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Bolo nevyhnutné na to reagovať a tak voľba padla na outsidera v podobe už 76-ročného kardinála Bergoglia z Buenos Aires.

Mnohí z kardinálov, z konkláve v roku 2013, sa neskôr priznali, že si neboli úplne istí, čo vlastne dostali, keď zvolili Bergoglia. To platilo aj o širšom katolíckom svete. Bergoglio bol neznámy a už prvými krokmi, nielen výberom pápežského mena František, cirkev i svet šokoval.

Mier na Zemi, Pacem in terris

Jorge Mario Bergoglio ako pápež František mal veľa prvenstiev. Na jedno, podstatné, prvenstvo sa tak trochu zabúda. Po dlhých, skoro päťdesiatich rokoch, bol prvým zvoleným pápežom, ktorý sa osobne nezúčastnil Druhého Vatikánskeho koncilu. Vo svojej činnosti sa však ním neustále inšpiroval a naň odvolával. Po 35 rokoch konzervatívneho pôsobenia jeho predchodcov – Jána Pavla II. a Benedikta XVI. – sa pokúsil prebudiť ducha a reformy Druhého Vatikánskeho koncilu k opätovnému životu.

Svoj pontifikát začal rehabilitáciou viacerých kňazov, ktorí boli za predchádzajúcich dvoch pápežov umlčovaní pre svoje teologické názory – nemeckého kardinála Waltera Kaspera pre jeho názory o milosrdenstve, bývalého generálneho predstaveného Dominikánskeho rádu Timothyho Radcliffa (ten ešte môže voliť nového pápeža, pretože František ho vymenoval za kardinála na svojom poslednom konzistóriu 8. decembra 2024 a 80 rokov bude mať „až“ 22. augusta 2025 – poznámka redakcie) pre jeho názory k sexuálnej etike či kardinála Oscara Rodriguéza Maradiagu z Hondurasu, ktorého vymenovanie za koordinátora Rady kardinálov nového pápeža znamenalo návrat Teológie oslobodenia a progresívnej agendy sociálnej spravodlivosti latinskoamerickej cirkvi.

Z hľadiska svetovej politiky dal už v septembri 2013 František jasne najavo, že ako pápež nebude len de facto kaplánom NATO. Stal sa prvým skutočne multilaterálnym pápežom v histórii. Požadoval spoluprácu všetkých štátov na riešení problémov sveta. Presadzoval myšlienku mieru na zemi, praktickú realizáciu encykliky pápeža Jána XXIII. Žiadal ukončenie vojnových konfliktov, súcitil s obeťami vojny nielen na Ukrajine, ale aj v Gaze, Sýrii, Kongu a pod. Mal ambíciu vytvoriť novú verziu Helsinského procesu zo 70-tych rokov 20. storočia pre 21. storočie s cieľom znížiť napätie a konfrontáciu vo svete. Nevidel svet čiernobielo, hľadal toleranciu a dialóg, nie konfrontáciu.

Ako na hojdačke, niekedy áno – inokedy nie

Dôvodom zvolenia Františka bola aj objednávka doby liečiť dva zdroje bolesti súčasného katolicizmu: klerikálnu krízu sexuálneho zneužívania a katastrofálnu reputáciu Vatikánu ako finančnej inštitúcie. Na oboch frontoch František často hovoril všetko správne a aj sa aktívne snažil dosiahnuť zmenu. Napriek tomu je výsledok len polovičný, nedotiahnutý. Cynici by možno povedali: „Divadlo reformy už máme za sebou, ale život je iný!“

František z vlastnej iniciatívy vydal viac noviel cirkevného zákona a organizačných smerníc (formou motu proprio) ako jeho nedávni predchodcovia. Asi najvýznamnejším bol jeho dekrét Vos estis lux mundi (Vy ste svetlo sveta), zo 17. mája 2019, ktorým po prvý raz vytvoril systém vyvodzovania zodpovednosti biskupov a iných predstavených nielen za zločin sexuálneho zneužívania, ale aj za jeho krytie. Na druhej strane sám čelil obvineniam, že ako kardinál v Argentíne údajne kryl kňazov obvinených zo sexuálneho zneužívania.

Ale Františkovu povesť asi najviac poškodili iné dva prípady: prípad argentínskeho biskupa Gustava Zanchettu a a prípad slovinského pátra Marka Rupnika. Zanchettu za biskupa diecézy Oran vymenoval práve František v roku 2013. V marci 2022 bol Zanchetta odsúdený argentínskym súdom za priťažujúce a pokračujúce sexuálne zneužívanie a odsúdený na štyri a pol roka väzenia, ktoré si v súčasnosti odpykáva v domácom väzení pre podlomené zdravie.

Ešte horší je škandál okolo pátra Marka Rupnika, slovinského umelca, autora známych mozaikových diel v množstve kostolov a kaplniek po celom svete, napr. Vo Vatikáne, Ríme, Lurdoch, Krakove, USA, Brazílii, ale aj na Slovensku. Rupnik bol už 90-tych rokoch obvinený z rôznych sexuálnych zločinov vrátane zneužitia zasvätených žien (nie rehoľníčok). Jezuitský rád ho v roku 2019 exkomunikoval a v roku 2023 na základe dôkazov zrejmých na prvý pohľad (prima facie) potvrdil vylúčenie z rádu, ktorého členom bol aj František. Vzápätí však bol Rupnik prijatý do slovinskej diecézy Koper a to bez námietok zo strany pápeža. Čo bolo ešte horšie, František neskôr viacerými svojim krokmi spochybnil obvinenia proti nemu.

Voči obom obvineným František spustil v roku 2019 aj kánonické konania. Dnes však, po viac ako piatich rokoch, je stále neznáme v akom stave sa obe konania vlastne nachádzajú. Mnohí pozorovatelia sa domnievajú, že úloha pápeža v oboch prípadoch vyvoláva vážne nezodpovedané otázky.

František podobne rázne uviedol nové predpisy k správe a kontrole Vatikánskych financií, ktoré znemožňujú návrat k predchádzajúcemu nakladaniu s financiami Vatikánu. Nanovo zorganizoval aparát štátu i mesta Vatikán, vytvoril v ňom priestor pre laikov i ženy. Do vedúcich pozícií aparátu vymenoval aj laikov, nevynímajúc ženy. Veľkú pozornosť vyvolal súdny proces proti desiatim obžalovaným obvineným z korupcie v londýnskom obchode s pozemkami v hodnote 400 miliónov dolárov, ako aj z rôznych transakcií menšieho rozsahu. Po prvý raz padli obvinenia aj na talianskeho kardinála Angela Becciu, ktorý slúžil ako sostituto (náhradník, zástupca), fakticky šéf pápežského úradu, za pápežov Benedikta XVI. a aj Františka.

Mnohí pozorovatelia sú prekvapení z faktu, že Beccia a ďalší obžalovaní boli obvinení zo zločinov za transakcie, ktoré boli predtým písomne schválené najvyššími orgánmi vo Vatikáne, vrátane venezuelského arcibiskupa Edgara Peña Parru, Becciovho nástupcu vo funkcii zástupcu, štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinim a v niektorých prípadoch aj samotným pápežom Františkom.

Civilný súd Mestského štátu Vatikán kardinála Angela Becciu zatiaľ neprávomocne uznal v decembri 2023 vinným zo sprenevery cirkevného majetku a z ďalších ekonomických trestných činov, za čo mu udelili trest päť rokov a šesť mesiacov za mrežami i pokutu 8 000 eur. Paradoxom však je, že aj keď už v septembri 2020 sa Beccia musel vzdať kardinálskych výsad, nebol zbavený formálneho členstva v kardinálskom kolégiu. Preto kardinál Beccia sa dnes tvrdí, že aj keď ho zoznam tlačového strediska Vatikánu uvádza ako kardinála-nevoliteľa, nemá podľa slov 76-ročného kardinála právomoc zabrániť mu v účasti na konkláve a voliť nového pápeža…

Kto som ja, aby som súdil?

V rokoch 2014 a 2015 František zvolal dve významné biskupské synody venované rodine. Synody vyvrcholili dokumentom z roku 2016 s názvom Amoris Laetitia (Radosť z lásky), ktorý otvoril opatrné dvere k prijímaniu katolíkov, ktorí sa rozvádzajú a znovu zosobášia mimo kostola. Jeho priaznivci tento výsledok ocenili ako dlho očakávané gesto milosrdenstva. Priorita milosrdenstva bola základným kameňom Františkovho pôsobenia.

Aj preto sa mnohí katolíci, ktorých životy sa celkom nedržali cirkevných dogiem, cítili pri Františkovi vítanejšie. Homosexuálni a lesbickí katolíci či páry, alebo tí ktorí sa rozhodli použiť antikoncepciu alebo podstúpili liečbu umelým oplodnením, tí všetci sa možno cítili lepšie chápaní a povzbudzovaní pápežom vďaka jeho známej odpovedi: „Kto som ja, aby som súdil?

Na rozdiel od striktného Benedikta XVI. bol otvorený aj voči ateistom. „Áno, sú ľudia, ktorí tvrdia, že sú ateisti a neveria v boha… Ateisti nie sú ľudia iného druhu ako my a treba k nim pristupovať rovnako. Veď predsa pred Bohom sme si všetci rovní.“ Aj vyzval na spoluprácu ľudí všetkých vierovyznaní, vrátane ateistov.

V skutočnosti však František nebol doktrinálnym revolucionárom; v kľúčových bodoch podnietil očakávania významnej zmeny v cirkevnom učení, napríklad o kontrole pôrodnosti alebo pri vysviacke žien či požehnaní zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ale len preto, aby sa po búrlivej reakcii stiahol späť.

Nadšená podpora i vášnivý odpor

Činy a kroky pápeža Františka vyvolávali nielen nadšený súhlas, ale aj vášnivý odpor. Od Druhého Vatikánskeho koncilu existuje v katolíckej cirkvi silná vnútorná opozícia voči každému pápežovi. Okrem toho František nastúpil na scénu v dobe, keď je názor prakticky na čokoľvek hlboko polarizovaný. Rastúca polarizácia vo svete je hrozbou všade a pre všetkých. To čo platí o svete, platí aj o katolíckej cirkvi. Preto je diskutabilné, že František naozaj prehĺbil polarizáciu v katolíckej cirkvi. Rozhodne si ju on nevymyslel.

Konzervatívna nespokojnosť s Františkom prekypovala celým jeho pontifikátom a občas prepukla aj na verejnosť. Najvýraznejšie to bolo asi v roku 2019, keď viac ako 1500 katolíckych kňazov a akademikov podpísalo otvorený list, ktorým obvinili pápeža Františka z „kánonického deliktu“, čiže zločinu, z herézy. Zmenu jeho pôsobenia však otvorený list nepriniesol.

Jedným zo spôsobov, ako pochopiť Františkovu „revolúciu“ v súvislostiach, je pozerať sa na jeho pôsobenie nie izolovane, ale ako na súčasť širšej reakcie katolicizmu na Druhý vatikánsky koncil. Nezabúdajme na to, že tri týždne pred skončením koncilu sa 42 biskupov zišlo v katakombách svätej Domitilly, kde podpísali tzv. Pakt z katakomb. V ňom sa biskupi zaviazali k životu v chudobe a k službe chudobným. Medzi hlavných iniciátorov textu patrili robotnícky kaz Paul Gauthier, karmelitánská rehoľníčka Maria-Térèsa Lescase a brazílsky arcibiskup Hélder Pessoa Câmara – prezývaný ikona a otec Teológie oslobodenia – ktorý sa podieľal na zostavení výsledného textu. S latinskoamerickými inicátormi  paktu spolupracovali najmä európski kardináli Giacomo Lercara, arcibiskup z Bologne a Luigi Bettazzi, biskup z Ivrey i baskický páter Pedro Aruppe, budúci generálny predstavený jezuitov a mentor mladého Bergoglia. K Paktu z katakomb neskôr pripojilo svoje podpisy celkom 500 účastníkov koncilu.

Chudobná cirkev a cirkev pre chudobných – to bola jedna z premís Františkovho pontifikátu. Jeho skromnosť, prostota, milosrdnosť, jednoduché obliekanie, bývanie v Dome sv. Marty, jednoduchý hrob mimo Vatikánu v Bazilike Santa Maria Maggiore vypovedajú o blízkosti Františka k Paktu z katakomb.

Pápež František bol mužom, ktorý pôsobil v našej dobe. So všetkým čo naša doba prináša. Jeho slová a činy neboli prijaté každým. Stretli sa len s obmedzeným a zmiešaným úspechom. Napriek tomu dosiahli masívne rozšírenie, ktoré je predurčené pokračovať v živote novými, možno nepredvídateľnými spôsobmi. Zomrel na Veľkonočný pondelok akoby chcel prepojiť svoj život od narodenia cez prácu až po smrť symbolickými dátumami.

Nesúďme, radšej si ho pripomeňme slovami Jozefa Krška: Primnohí pápeži katolíckej cirkvi v mene viery stratili ľudskosť. Vo Vatikáne zomrel Človek. Človek veriaci v najľudskejšie ideály.