Hervé Dieux

Robotníci z východu v imigračnej krajine

Znepokojená volebnými úspechmi krajnej pravice sa Európska únia rozhodla dať na prvé miesto priorít boj proti ilegálnemu prisťahovalectvu. No ak niekam prídu biedni migranti z východu, je to preto, lebo ich tam pozývajú zamestnávatelia, ktorí využijú ich chúlostivú situáciu a znížia mzdy; pracovné predpisy im nerobia starosť. Dobrým príkladom je Portugalsko, kde stavebný priemysel vykorisťuje pracovnú silu z východnej Európy, ktorá je úplne v moci náborových mafií.

Zmätený výraz v ich tvárach prezrádza strach idúci tak ďaleko, že by sa najradšej rozplynuli v krajine. Len nevyhnutné pokrčené plastikové sáčky so znakmi veľkých supermarketov prezrádzajú ich chúlostivú situáciu potulných robotníkov. Aj iné znaky dosvedčujú ich nenápadnú prítomnosť: ruské tabloidy v novinárskych stánkoch na mnohých nádražiach, alebo aj plagátové inzeráty bánk vytlačené azbukou a ponúkajúce

„dobrý pocit byť pri svojich, ak im pošlete peniaze“.

Po chýrnom námestí Rossio v Lisabone, ktoré videlo všetky veľké politické manifestácie minulosti, neblúdia nocou len „námesačníci“ z bývalých afrických kolónií, ktoré získali nezávislosť po „klinčekovej revolúcii „. Sú tu aj ľudia z Rumunska a Moldavska, z Ruska, Ukrajiny a iných štátov východu; za lepším životom prešli celú Európu – a všade našli len vykorisťovanie a strach.

„Ukrajinci sú tretia zahraničná komunita v našom štáte, po Kapverďanoch a Brazílčanoch, ale už pred Guinejčanmi a Angolčanmi,“

hovorí pani Tatjana Komlišenko Gomesová, vedúca kabinetu ľudských zdrojov na radnici v Lisabone, kde sa usiluje umiestniť krajanov v nejakom priemysle, najmä v súkromnom staviteľstve. Najmarkantnejší znak novej situácie je, že ide spravidla o vysťahovalcov vysokej intelektuálnej úrovne, najmä ak sú to Ukrajinci, napríklad tento manželský pár lekárov: žena pracuje v továrni na plastik, manžel ako stavebný robotník.

„Portugalsko je migračná točňa, reprezentujúca vývojový model založený na intenzívnom využívaní pracovnej sily. V európskych pomeroch je jedinečné tým, že je naraz aj štátom intenzívnej emigrácie aj imigrácie,“

charakterizuje situáciu svojej vlasti p. Carlos Trinidade, pracovník CGTP, najväčšej portugalskej odborovej organizácie. Veľké migračné ťahy – ktoré počas nekonečnej agónie Salazarovej diktatúry takmer vyľudnili niektoré oblasti Portugalska – sa od začiatku deväťdesiatych rokov spomalili, ale aj tak žije v súčasnosti v cudzine okolo štyroch miliónov Portugalcov: 1,2 milióna v USA, 1 milión v Brazílii a 700 000 vo Francúzsku. To je skoro neuveriteľných 40 % obyvateľstva štátu, ktorý len nedávno (na jar 2001) prekročil prah 10 miliónov obyvateľov. V roku 1993 došlo k zvratu a migračné saldo sa stalo pozitívnym. Tento trend sa ešte zvýrazňuje v posledných rokoch, keď prisťahovalectvo z východnej Európy prevyšuje tradičný príchod ľudí z luzofónskych oblastí (bývalé kolónie).

Regionálne nepomery

Zárobok má pre jedných priťahovací význam, pre druhých odradzovací: desaťtisíce Portugalcov, najmä slabo kvalifikovaných, idú každoročne radšej skúsiť šťastie do Nemecka, do Švajčiarska, do Francúzska, dokonca aj do Baskicka. Nečudo: priemerná mzda je v Portugalsku trikrát nižšia ako v Nemecku (648 euro proti 2 250 euro). Pokiaľ ide o minimálnu mzdu, tá ostala v Portugalsku aj potom, čo sa ceny potravín a nájomného vyrovnali európskym štandardom, veľkodušne na výške biednych 339 euro, čo je o málo viac ako polovica gréckych 616 euro.

„Technicko-právnicky síce portugalský robotník kdesi v Európe už nie je migrant či emigrant, ale táto interpretácia nesedí, lebo zväčša je všade naplno vykorisťovaný,“ pohoršuje sa p. Trinidad. „A patronátu vyhovuje proces nahradzovania: odchádzajú organizovaní, často uvedomelí robotníci, prichádza lacná pracovná sila.“

V poslednom desaťročí malo Portugalsko každoročne vysoký rast výroby, veľmi nízku nezamestnanosť a pozitívnu devízovú bilanciu. Počíta sa, že do konca tretieho obdobia podpory EÚ – do roku 2006 – dosiahne 80 % priemerného zárobku EÚ. Pri podrobnejšom štúdiu doterajších výsledkov však na prvý pohľad udrie do očí regionálny nepomer. V oblasti hlavného mesta žije len tretina obyvateľstva, ale v r. 1999 sa tu vyrobilo 46 % hrubého národného výrobku. Čo do rozlohy najväčšia oblasť Alenteja prispela len 4,1 percentami.

P. Inacio Mota da Silva z Generálneho inšpektorátu práce vysvetľuje: „Sme v podobnej situácii ako naši európski partneri pri rekonštrukcii hneď po vojne. Sektor súkromnej výstavby explodoval.“ Potrebná pracovná sila prichádza najmä z východnej Európy. Nie vždy sa pri tom prihliada na pracovné pomery nových robotníkov a bytové pomery chudobných ľudí v Portugalsku ostávajú žalostné.

Hodnotenie migračnej situácie zástupcami združenia pre profesionálne vzdelávanie – ktoré prisťahovalcom odporúča na prvom mieste jazykové kurzy – vyznieva jednoznačne:

„Portugalská spoločnosť priznáva emigrantom z východu vo všeobecnosti vysokú profesionálnu etiku a disciplinovanosť. Dôsledok toho je, žiaľ, že v nich vidíme často len otrockú pracovnú silu … Hoci Portugalsku chýba kvalifikovaný personál, nerobí sa nič, aby sa využila možnosť, keďže mnohí z nich sú inžinieri, lekári a technici.“

Existuje však aj tienistá stránka problému:

„Ak nie sú obeťami advokátov, ktorí z nich pod kepienkom pomoci pri získaní povolenia bývať vymámia ďalšie eurá, alebo sprostredkovateľov práce, ktorí ujdú s ich platom, často sú obeťami vlastných mafií.“

Ako pochodil Sergej, 25 rokov, ktorý zanechal na Ukrajine ženu a dievčatko? Je elektrikár a raz sa rozhodol odpovedať na inzerát, akými je zaplavená všetka tlač jeho vlasti a predstavuje Portugalsko ako eldorádo pokoja a slnka:

„Cesta trvala štyri dni a zastali sme v Španielsku. Pri príchode bolo treba hneď zaplatiť 300 dolárov miestnej mafii, ktorá nás dopravila do Portugalska a našla nám prácu … Mafia sa často dohodne s patrónom, aby nových zamestnancov za mesiac prepustil. Príde k nim potom druhý mafiózo a ponúkne im – sú bez práce, bez zárobku – pôžičku 100 dolárov a sú v tom, to je začiatok násilia, vydierania, hrozieb …“

Sergej nepatril k tým nešťastníkom, čo tak rýchlo stratia prácu. Pracoval v Algarve na juhu štátu päť mesiacov, šesť dní v týždni a desať hodín denne ako mechanik vo veľkej americkej filiálke, a to za 80 000 eskudov na mesiac (asi 400 euro), ale bez pracovnej zmluvy. Šéf mu stále odmietal podpísať žiadosť o pracovné zaradenie (čo by mu bolo umožnilo uvoľniť zovretie vydieračov); asi je preňho výhodnejšie obracať sa na tento „úrad“ pre ľudské pracovné zdroje s veľmi výhodnými platobnými podmienkami. A tak Sergej dnes žije skrývajúc sa v Lisabone, na čas prijatý do akéhosi strediska pomoci takým, ako je on: bez papierov, bez práce, ale rozhodol sa neplatiť mafii, aj keby to malo ohroziť jeho život. Uzatvára: „Od 80 do 90 % Ukrajincov tu žije v ustavičnom strachu.“
Jednoduchý odhad počtu potenciálnych obetí mafióznych sietí na základe diplomatických a policajných prameňov vyvolá závrat pri výpočte pravdepodobných či možných ziskov: popri 45 000 legálnych prisťahovalcoch z východu sa počet ilegálnych pracovníkov odhaduje na 150 až 200 000 – všetci sú možné obete obchodovania s ľudskými bytosťami, a to na úrovni, ktorá nemá obdobu od čias obchodovania s otrokmi medzi Kapverdskými ostrovmi a Brazíliou.

Vlani v júli sa na Avenida da Republica o vlások vyhlo najhoršiemu. Jeden mladý Ukrajinec, len pár dní v Portugalsku, držal 45 minút v zajatí jedného kaviarnika na tejto živej ulici v pešej zóne, kde sa zhŕklo okolo 200 ľudí. Chvíľu trvalo, kým sa našiel niekto, kto preložil požiadavky premiešané s nárekom a slzami. Krajania ho včera obrali o posledný halier, zúfal si, bál sa o život, chcel sa vrátiť domov a žiadal … políciu! Keď prišli na miesto odborníci, aby vyjednali pokojné vzdanie sa únoscu, museli nášho Ukrajinca chrániť, aby ho dav nelynčoval …
P. António Vitorino, portugalský komisár pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti EÚ, slávnostne vyhlásil: „Na jednej strane udržanie a rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, na druhej strane ochrana základných práv občanov, to budú bezpochyby zásadné prvky európskej konštrukcie najbližších rokov.“ Ani vo vlastnej krajine ho dobre nepočuli. Až dosiaľ bolo jedinou odpoveďou na bezpríkladnú migračnú vlnu vládne nariadenie o mimoriadnej regularizácii pobytu z konca r. 2001.

„Disponibilita“, disciplína a snaživosť sú vlastnosti, ktoré sa robotníkom z východu jednoznačne uznávajú a v rozhovoroch o nich vycítiť, že portugalská spoločnosť má pre nich určitú empatiu. Takto unikajú prejavom xenofóbneho odmietnutia, ktoré čaká Afričanov alebo Romov. Stávajú sa vraj dokonca predmetom „pozitívnej diskriminácie“. Toto však jatrí pocit krivdy u druhej generácie africkej emigrácie, búriacej sa proti spôsobu vykorisťovania svojich rodičov, ktorá sa cíti oklamanou a bez skutočných vyhliadok na integráciu …

Listy čitateľov:

V nasledujúcom čísle uverejnil LMD list čitateľa D. Vanniera z Bruselu, ktorý sa vrátil z Portugalska a takto komentuje masívnu exploatáciu imigrantov z východu:

Naozaj som stretol v Portugalsku Ukrajincov, Moldavcov a Rusov. V novinárskych stánkoch sú nielen ruské bulvárne časopisy žalostnej úrovne, ale aj tri časopisy dobrej úrovne, vydávané v Portugalsku v ruskom a ukrajinskom jazyku a štvrtý, vydávaný v Kijeve po rusky pre migrantov do Portugalska z celej Konfederácie nezávislých štátov! Tieto štyri publikácie obsahujú veľa informácií o štátoch EÚ, Portugalsku a problematike sezónnych prác a vysťahovalectva a ich tón je celkom iný, ako majú moskovské masmédiá: liberalizmus je umiernený, o „otvorení Európy“ sa hovorí bez ilúzií a bez antikomunistickej hystérie, píše sa tu „o objave“ skutočnosti kapitalistického vykorisťovania, čo by ste márne hľadali v ruskej tlači … Hľadá sa prístup k portugalským odborom a antirasistickým hnutiam. Treba povedať, že imigranti z východu sa cítia veľmi ponižovaní, keď majú nahradiť napr. v stavebníctve „černochov“ – a za nižšiu mzdu … Sú si vedomí a povedia to, že oni „s diplomami“ pracujú často pod dozorom portugalských predákov, ktorí majú len tie štyri roky povinnej ľudovej školy za Salazara … A tak sa ukazuje ďalší rozdiel medzi dedičstvom po sovietoch a po fašizme.

Prameň: Hervé Dieux, „Transfers de pauvreté au Portugal“,  Le monde diplomatique, č. 580, júl 2002.