Vírusy mysle

Richard Dawkins

Richard Dawkins je profesor Charlesa Simonyiho Ústavu pre verejné porozumenie vedám na Univerzite v Oxforde. Je autorom kníh Sebecký gén, Slepý hodinár, Rieka z raja, Rozpletanie dúhy a Výstup na horu nepravdepodobnosti.

Prístav, ktorý chcú dosiahnuť všetky mémy, je ľudská myseľ; ale ľudská myseľ je tiež len artefakt, ktorý vytvorili mémy, keď prestavovali ľudský mozog, aby si z neho urobili pre seba lepší príbytok. Príjazdné a výjazdné cesty boli tak upravené, aby sa prispôsobili miestnym podmienkam; a boli posilnené rozličnými umelými opatreniami, aby sa zvýšila vernosť a rozmanitosť replikácie: myseľ rodeného Číňana sa podstatne líši od mysle rodeného Francúza, ako aj myseľ vzdelaného človeka od nevzdelanej mysle. Na druhej strane mémy zabezpečujú pre organizmus, v ktorom sídlia, nespočítateľné množstvo výhod – medzi ktorými je na dôvažok aj pár Trójskych koní…

Daniel Dennett

Duplikačná potrava

Prekrásne dieťa vedľa mňa, má okolo šesť rokov a otec si ju chráni ako zreničku svojho oka, verí, že včielka Maja skutočne existuje. Verí aj na Ježiška a ako rastie, získava ambíciu byť usmiatym trpaslíkom. Rovnako ako jej spolužiaci verí slávnostnému prehlasovaniu vážených dospelých, že usmiati trpaslíci a Ježiško skutočne existujú. Dievčatko je naozaj vo veku, keď sa verí všetkému, čo sa povie. Keď jej poviete, že čarodejnice menia princov na žaby, uverí vám. Ak jej poviete, že zlé deti sa budú naveky pražiť v pekle, budú ju v noci strašiť mory. A práve som sa dozvedel, že aj bez súhlasu otca teraz toto sladké, dôverčivé, naivné šesťročné dievčatko posiela jej matka každú nedeľu ráno do školy ku katolíckym mníškam. Aké má vyhliadky?

Ľudské dieťa sa modeluje vývojom tak, aby prijalo kultúru svojho prostredia. V prvom rade sa v priebehu pár mesiacov naučí základy jazyka. A široký slovník hovorovej reči, encyklopédiu vecí, o ktorých sa dá hovoriť, komplikované syntaktické a sémantické pravidlá na usporiadanie hovoru, to všetko sa prenesie zo starších mozgov do jej mozgu dávno predtým, ako dosiahne polovicu svojej veľkosti v dospelosti. Ak ste naprogramovaný na absorpciu užitočných informácií veľkou rýchlosťou, ťažko sa vyhnete zhubnej alebo škodlivej informácii, podávanej súčasne. Keď sa má do detského mozgu umiestniť také úžasné množstvo myšlienkových bitov, keď sa má zdvojnásobiť toľko mentálnych kodónov, vtedy nie je prekvapujúce, že je detský mozog dôverčivý, otvorený voči skoro každému návrhu, citlivý na subverziu, ľahká korisť pre moonistov, scientologistov a mníšky. Ako ľudia s narušeným imunitným systémom sú deti vnímavé voči mentálnym infekciám, ktoré dospelí zvládnu bez problémov.

Aj DNA obsahuje parazitický kód. Bunkové mechanizmy vedia výborne kopírovať DNA. Zdá sa, že DNA je priam žiadostivá po kopírovaní, tak ako dieťa túži napodobniť reč svojich rodičov. Paralelne s vývojom reči sa kopíruje DNA. Bunkové jadro je pre DNA raj, v ktorom bzučia premyslené, rýchle a presné prístroje na duplikáciu.

Celulárne mechanizmy sú také priateľské voči duplikácii DNA, že je to malý zázrak, nakoľko vie byť bunka hostiteľom aj pre parazitárne DNA: vírusy, viroidy, plazmidy a celú perepúť iných genetických súputníkov. Parazitárna DNA sa dokonca niekedy sama bezcieľne zlepí do chromozómov. „Skákajúce gény“ sú úseky „sebeckej DNA“, ktorá sa vyštepuje alebo kopíruje z chromozómov a presádza inam. Smrteľné (rakovinové) onkogény sú skoro nerozoznateľné od legitímnych génov, s ktorými sú zlepené. V priebehu evolúcie dochádza pravdepodobne k trvalým prestupom medzi „zákonnými“ a „nezákonnými“ génmi a naopak (Dawkins 1982). DNA je len DNA. Jediný znak, odlišujúci vírusovú DNA od hostiteľskej, je očakávaný spôsob prechodu do ďalšej generácie. Legitímna DNA hostiteľskej bunky je obyčajná DNA, ašpirujúca len na zvyčajný spôsob prenosu cestou spermie alebo vajíčka. Parazitárna alebo „nezákonná“ DNA je taká, čo sa obzerá po rýchlejšej metóde prechodu spoliehajúc sa napr. na vykýchnutú kvapôčku alebo rozmazanú kvapku krvi; iba zriedka ide cez spermiu alebo vajíčko.

Pre údaje na diskete je počítač práve takým bzučiacim rajom ako bunkové jadro, kde všetko túži po duplikácii DNA. Počítače a s nimi súvisiace diskety a pásky boli zostavené tak, aby zabezpečovali vysokú vernosť pri duplikácii. Podobne ako molekuly DNA, ani magnetizované bity „netúžia“ doslovne po tom, aby boli verne skopírované. Isteže môžete zostaviť taký program pre počítač, ktorý urobí potrebné kroky, aby sa sám zduplikoval. Teda nie, aby sa zduplikoval v tom istom počítači, ale aby sa rozšíril do iných počítačov. Počítače vedia tak dobre kopírovať bity a tak dobre vedia poslúchať príkazy, obsiahnuté v týchto bitoch, že ich možno pripodobniť ku kačke, sediacej na vajíčkach: sú naširoko otvorené voči subverzii parazitmi softvéru. Každý cynik, oboznámený s teóriou sebeckých génov a mémov, iste vie, že moderné osobné počítače s ich promiskuitou v dôsledku používania rozmanitých diskiet, resp. aj v dôsledku e-mailových stykov, priam volajú po nepríjemnostiach a ťažkostiach. Jediné, čo pri terajšej epidémii počítačových vírusov prekvapuje, je, že k nej došlo tak neskoro.

Počítačové vírusy: Model pre informačnú epidemiológiu

Počítačové vírusy sú kúsky kódu programu, ktoré sa osamostatnili do živých legitímnych programov a podrývajú normálnu činnosť pôvodných programov. Šíria sa výmenou diskiet alebo aj cez siete. Technicky sa líšia od „červov“, čo sú celé a plnoprávne programy, potulujúce sa po sieťach. Tretia kategória deštruktívnych programov sú tzv. trójske kone, ktoré sa samy nereplikujú, ale spoliehajú sa v tomto ohľade na ľudí pre svoj pornografický alebo inakšie príťažlivý aspekt. Tak vírusy, ako aj červy sú programy, ktoré v počítačovej reči ihneď prikazujú: „Duplikuj ma!“ Obidva môžu vedieť robiť aj iné veci ako nechať cítiť svoju prítomnosť a možno uspokojiť tajnú a nečestnú márnivosť ich autorov. Tieto vedľajšie účinky môžu byť „žartovné“ (napr. vírus, ktorý nechá Macintoshov vstavaný amplión vysloviť slová „Nepanikuj!“, ale vyvolá opačný efekt); môžu byť zlomyseľné (ako početné IBM-vírusy, ktoré po posmešnom ohlásení chystajúcej sa katastrofy vygumujú pevný disk); môžu byť politické (vírusy španielskeho Telekomu protestujú proti vysokým telefónnym poplatkom, Pekinské vírusy proti masakru študentov na Námestí nebeského pokoja); alebo len jednoducho neúmyselné (programátor neovláda ani jednoduché príkazy na napísanie účinných vírusov alebo červov). Povestný internetový vírus, ktorý 2. novembra 1988 paralyzoval väčšinu počítačovej siete v USA, nebol zamýšľaný maliciózne, ale sa vymkol kontrole a v priebehu 24 hodín zablokoval asi 6 000 počítačových pamätí ich preplnením na základe exponenciálneho počtu kópií seba samého.

Mémy sa teraz šíria svetom rýchlosťou svetla a rozmnožujú sa rýchlosťou, proti ktorej je množenie octovej mušky alebo kvasinkových buniek stav mrazu. Skáču bez výberu z nosiča na nosič, z média do média a ukazuje sa, že ich nemožno zavrieť do karantény. Vírusy sa neobmedzujú na elektronické médiá ako sú disky a spojovacie linky. Na svojej ceste z jedného počítača do druhého môže vírus prejsť cez tlačiarňovú farbu, svetelné lúče v ľudskej šošovke, impulzy v zrakovom nerve alebo cez kontrakcie prstových svalov. Istý časopis pre počítačových fanúšikov, ktorý uverejnil text vírusového programu, ako si žiadali niektorí čitatelia, bol všeobecne odsúdený. Posolstvo vírusovej myšlienky pre určitý okruh chlapčenskej mentality (obyčajne je postihnutý mužský rod) je vskutku také, že zverejnenie akéhokoľvek druhu informácie o tom, ako sa vírusové programy robia, sa právom považuje za nezodpovedný čin.

Nejdem uverejniť nijaký vírusový kód. Existujú však určité triky pre vytvorenie vírusových matríc, ktoré sú tak bežne známe, že z toho nevznikne nijaká škoda, ak ich spomeniem; potrebujem to urobiť, aby som mohol ďalej rozvíjať svoju hlavnú tému. Všetky sa zakladajú na tej skutočnosti, že pri svojom šírení sa musí vírus uniknúť rozpoznaniu.

Vírus, ktorý sa klonuje v jednom počítači príliš plodne, bude skoro detekovaný, lebo príznaky preplnenia počítača budú čoskoro zjavné. Preto sa niektoré vírusové programy skôr, než infikujú dotyčný systém, preverujú, či sa už v systéme nenachádzajú. Mimochodom, toto otvára cestu k ochrane pred vírusmi, analogickú s imunizáciou pri ochoreniach ľudí. V čase, keď ešte neexistovali špecifické antivírusové programy, sám som odpovedal na začínajúcu sa infekciu môjho pevného disku pomocou „surovej“ vakcíny. Namiesto toho, aby som zistený vírus odstránil, oslabil som iba jeho zakódované inštrukcie: ponechal som vírusový „obal“ s jeho charakteristickými vonkajšími znakmi („podpis“) nedotknutý. Teoreticky sa dalo čakať, že keby prišli do môjho systému ďalšie členy tej istej skupiny vírusov, spoznali by podpis svojho druhu a zdržali by sa pokusu o dvojnásobnú infekciu. Neviem povedať, či táto imunizácia mala nejaký efekt, ale vtedy pravdepodobne stálo za to „vypitvať“ vírus (vybrať mu vnútornosti) a ponechať len jeho škrupinu; iste to bolo lepšie ako nechať ho nedotknutý na pokoji. No dnes je lepšie zvládnuť problém pomocou profesionálne zostaveného antivírusového programu.

Vírus, ktorý je príliš virulentný, bude skoro objavený a potlačený. Vírus, ktorý okamžite a katastrofálne poškodí každý počítač, do ktorého sa dostane, sa nedostane do mnohých počítačov. Môže mať aj ten najzábavnejší efekt, napríklad vygumovať celú doktorskú prácu alebo niečo rovnako na popukanie, no ako epidémia sa nerozšíri.

Preto sú niektoré vírusy tak naprogramované, aby bol ich účinok taký slabý, že sa len ťažko zisťujú; napriek tomu môžu byť krajne škodlivé. Existuje typ, ktorý nevygumuje šmahom celé sektory disku, ale napáda len tabuľkový kalkulátor a urobí pár náhodných zmien v (obyčajne finančných) vstupoch do riadkov a kolónok. Iné vírusy unikajú detekcii tým, že sa prejavujú probabilisticky, vygumujúc napríklad len jeden zo šestnástich infikovaných tvrdých diskov. A iné vírusy využívajú princíp načasovanej bomby. Väčšina moderných počítačov vie aktuálny dátum, a tak existujú vírusy, pripravené prejaviť sa na celom svete pri nejakom osobitnom dátume, povedzme v piatok trinásteho alebo na prvého apríla. Z hľadiska parazita nie je dôležité, aké katastrofálne dôsledky má prvý útok, ak sa už vírus predtým mohol dostatočne rozšíriť krajinou; to je znepokojujúca analógia k Medawarowej-Williamsovej teórii starnutia; podľa nej sme obeťami letálnych a subletálnych génov, ktoré dospievajú len vtedy, ak sme mali dosť času na rozmnožovanie (Williams 1957). Pri obranných opatreniach postupujú niektoré veľké spoločnosti tak, že do svojej flotily počítačov umiestnia jeden ako „baníkovho kanárika“ a nastavia jeho vnútorný kalendár o týždeň dopredu; načasované vírusy sa takto prejavia predčasne, pred naplánovaným veľkým dňom.

Ako sa dalo predpovedať, epidémia počítačových vírusov vyvolala preteky v ich potláčaní. Antivírusový softvér je predmetom čulého obchodu. Antidotové programy – napr. „Interferón“, „Vakcína“ alebo „Vrátnik“ – sa zakladajú na rozličných druhoch ochranných trikov. Niektoré boli zostavené s myšlienkou na špecifické, známe a menované vírusy. Iné sa pokúšajú hrabať sa v citlivých oblastiach pamäti a varujú svojich používateľov.

Princíp vírusov sa dá využiť v podstate aj na neškodné, ba dokonca aj na užitočné účely (Thimbleby 1991). Ak si predstavíme budúcnosť, nie je blúznením myslieť na čas, keď sa vírusy, a to dobré aj zlé, stanú tak ubikvitárne, že sa bude dať hovoriť o ekologickej spoločnosti vírusov a v silikosfére budú koexistovať legitímne programy na všetko. V súčasnosti sa nejaký softvér ponúka, povedzme, ako „kompatibilný so systémom č. 7“. V budúcnosti sa bude hovoriť „kompatibilný so všetkými vírusmi, registrovanými pri svetovom súpise vírusov roku 1988“, „imúnny proti všetkým vymenovaným virulentným vírusom“ alebo „využíva všetky prednosti, ponúkané nasledujúcimi benígnymi vírusmi, ak sú prítomné“. Softvér, pracujúci so slovami, bude schopný vykonávať osobitné funkcie, napr. nielen počítať slová, ale aj ich reťazce, a priateľské vírusy sa budú môcť autonómne motať v texte.

Ak sa pozrieme ešte ďalej do budúcnosti, celý integrovaný softvérový systém sa môže rozrastať nie na základe plánu, ale jednoducho ako ekologická komunita, ako povedzme tropický prales. Gangy vzájomne kompatibilných vírusov sa môžu rozmôcť ako genómy, ktoré možno považovať za gangy kompatibilných génov (Dawkins 1982). Navrhoval som už dokonca, že naše genómy možno považovať za gigantické kolónie vírusov (Dawkins, 1976). V genóme kooperujú gény medzi sebou, pretože prírodná selekcia favorizovala gény, ktorým sa dobre darí v prítomnosti iných génov v genetickom poole. Rozličné génové pooly sa môžu vyvíjať do rozličných kombinácií vzájomne kompatibilných génov. Predpokladám, že príde čas, keď sa na tom istom základe vyvinie kompatibilita medzi počítačovými vírusmi a aj tam vzniknú rozličné komunity a gangy.

Ale na druhej strane, možno nie. Na každý prípad mi táto špekulácia pripadá skôr alarmujúca ako vzrušujúca.

V súčasnej dobe sa počítačové vírusy veľmi nevyvíjajú. Spravidla ich vynachádzajú ľudskí programátori a ak sa vyvíjajú, deje sa to tým istým pozvoľným spôsobom ako pri autách alebo lietadlách. Návrhári odvodia tohtoročné auto ako miernu modifikáciu minuloročného a pritom väčšmi alebo menej vedome sa držia trendu posledných niekoľko rokov – ešte väčšmi sploštia radiátorovú mriežku alebo niečo podobného. Návrhári počítačových vírusov snívajú o ešte rafinovanejších trikoch na prekabátenie návrhárov antivírusových programov. Ale počítačové vírusy – aspoň dosiaľ – nemutujú na základe prírodnej selekcie. Možno to budú robiť v budúcnosti. Ale pre ich eventuálnu účinnosť v budúcnosti nezáleží veľmi na tom, či sa budú vyvíjať prírodnou selekciou, alebo či budú ich vývoj určovať ľudskí návrhári. Pri obidvoch typoch vývoja sa dá očakávať, že sa zlepšia ich schopnosti utajenia; očakávame, že sa stanú dômyselne kompatibilné s inými vírusmi, ktorým sa v súčasnej počítačovej komunite dobre darí.

DNA-vírusy a počítačové vírusy sa šíria z toho istého dôvodu: existujú prostredia, a v nich mašinérie, ktoré sú vhodné na ich duplikáciu a šírenie pri zachovaní poslušnosti voči inštrukciám. Týmito dvoma prostrediami sú prostredie bunkovej fyziológie na jednej strane a prostredie veľkého počtu počítačov a prístrojov na spracovanie informácií na druhej strane. Existujú aj iné prostredia, podobné týmto, iné bzučiace raje replikácie?

Infikovaná myseľ

Už som naznačil naprogramovanú ľahkovernosť dieťaťa, ktorá je taká užitočná pre učenie sa reči a prevzatie tradičných vedomostí, no ktorú tak ľahko zneužijú mníšky, moonisti a ich brandža. Vo všeobecnosti platí, že všetci si vymieňame medzi sebou informácie. Nie žeby išlo doslovne o vloženie diskety do štrbiny v lebeni toho druhého; vymieňame si myšlienky, a to za použitia našich uší a očí. Zaznamenávame, ako sa kto pohybuje a ako sa oblieka a ovplyvňuje nás to. Naletíme na reklamné rýmovačky a uveríme im; inakšie by striezliví obchodníci nemíňali toľko peňazí na znečisťovanie éteru ich vysielaním.

Sústreďme sa teraz na dve vlastnosti, ktoré vyžaduje vírus alebo ktorýkoľvek iný druh parazitického replikátora, od priateľského prostredia; ktoré upravia bunkové mechanizmy tak, aby boli priateľské voči parazitárnej DNA; ktoré robia počítače priateľskými voči počítačovým vírusom. Prvá je ochota presne replikovať danú informáciu – možno s určitými malými chybami, ktoré sa však v budúcnosti budú presne replikovať. Druhá je ochota poslúchať inštrukcie, zakódované v tejto replikovanej informácii.

Aj bunkové mechanizmy aj elektronické počítače majú obidve tieto vlastnosti kamarátstva voči vírusom vynikajúco rozvinuté. Ako sa s tým vyrovnávajú ľudské mozgy? Ako spoľahlivé replikátory sú iste menej dokonalé ako bunkové alebo elektronické počítače. No vcelku sú celkom dobré; dalo by sa povedať, že sú hodnoverné ako RNA-vírusy, hoci nie také dobré ako DNA-vírusy s ich vybrúsenými opatreniami na kontrolu čítania, aby sa predišlo degradácii textu. Dôkazy o hodnovernosti činnosti mozgu, najmä detského, ako duplikátora, podáva samotný jazyk. Shawov profesor Higgins mal schopnosť už podľa sluchu umiestniť Londýnčana do tej ulice, v ktorej vyrástol. Fikcia nedokazuje nič, ale všetci chápeme, že Higginsova románová schopnosť je len zveličením niečoho, čo je možné. Každý Američan vie rozlíšiť nárečie Juhu od nárečia Stredozápadu, nárečie vzdelancov Nového Anglicka od nárečia neškolených horalov. Newyorčan vie, ako sa hovorí v Bronxe a ako v Brooklyne. Podobné rozdiely platia v každej krajine. Tento jav znamená, že ľudské mozgy sú schopné veľmi presne kopírovať; inakšie by nárečie takého Newcastlu nebolo dosť výrazné, aby sa dalo rozoznať. Dochádza však k nepatrným posunom, lebo inakšie by sa výslovnosť nevyvíjala a všetci, čo hovoria nejakým jazykom, by dedili ten istý prízvuk od svojich dávnych predkov. Jazyk sa vyvíja, lebo má túto veľkú stabilitu a súčasne túto nepatrnú meniteľnosť, čo sú predpoklady každého vyvíjajúceho sa systému.

Aj druhá požiadavka na prostredie, aby bolo pre vírus priateľské – že má poslúchať program zakódovaných inštrukcií – je opäť len kvantitatívne menej platná pre ľudské mozgy ako pre bunky alebo počítače. Niekedy poslúchneme príkazy iných, niekedy nie. Výrečný je však fakt, že na celom svete obrovská väčšina detí bude mať náboženstvo svojich rodičov skôr, ako ktorékoľvek iné. Príkaz kľaknúť na kolená, zohnúť sa kľačiac smerom k Mekke, rytmicky kývať hlavou smerom k stene, zmietať sa ako maniak, „hovoriť vo vytržení“ – už výpočet týchto náhodných a v podstate bezvýznamných pohybových správaní sa v náboženskom ohľade je rozsiahly – tieto príkazy sa dodržiavajú ak nie otrocky, tak iste s veľkou štatistickou pravdepodobnosťou.

Menej hrozivé, ale rovnako najmä u detí výrazné sú tzv. „výstrelky“, príklady správania sa, ktoré majú bližšie k epidemiológii ako k racionálnej voľbe. Jojo, hulahop, pogové tyče a s nimi spojené predpísané pohyby, sa rozšíria po škole a potom sporadicky preskočia z jednej školy do druhej spôsobom, ktorý sa v ničom podstatnom nelíši od šírenia sa osýpkovej epidémie. Pred desiatimi rokmi ste mohli prejsť tisíce míľ po Spojených štátoch a neboli by ste našli bejzbalovú čiapku nasadenú na hlavu obrátene. Dnes sa tak nosia všade. Neviem, aká bola schéma šírenia bejzbalovej čiapky nasadenej šiltom dozadu, ale iste je povolanie epidemiológa jedno z prvých, ktoré to vie študovať. Nie je nám potrebné starať sa tu o argumenty „determinizmu“; netreba tvrdiť, že deti sú prinútené napodobniť spôsob, ako si ich priatelia nasadzujú na hlavu čiapku. Stačí povedať, že spôsob, ako si deti kladú na hlavu čiapku, je štatisticky významne ovplyvnený spôsobom, ako si kladú na hlavu čiapku ich kamaráti.

Nech by už boli akokoľvek bezvýznamné, výstrelky nám poskytujú ďalší nepriamy dôkaz, že ľudské mozgy, najmä mozgy mládeže, majú vlastnosti, ktoré sme rozpoznali ako priateľské pre informačného parazita. Myseľ je prinajmenšom možným kandidátom na infekciu niečím, čo sa podobá počítačovému vírusu, aj keď tu parazit nenájde také vysnívané prostredie ako v bunkovom jadre alebo elektronickom počítači.

Je fascinujúce zaujímať sa, čomu by sa to mohlo podobať, keď je mozog obeťou „vírusu“. Môže to byť premyslene navrhnutý parazit, ako sú súčasné počítačové vírusy. Môže to byť aj nepredvídane mutovaný a nepozorovane rozvinutý parazit. V každom prípade, no najmä ak vyvíjajúcim sa parazitom je potomok po meči v dlhej línii úspešných predkov, máme právo predpokladať, že typický „vírus mysle“ bude celkom dobre ovládať svoju úlohu úspešne sa replikovať.

Progresívna evolúcia ešte účinnejších parazitov mysle bude mať dva aspekty. Nové „mutanty“ (či už náhodné alebo dômyselné, ľuďmi skonštruované) so zvýšenou rozmnožovacou schopnosťou sa stanú oveľa početnejšími. Dôjde k zhlukovaniu myšlienok, ktoré kvitnú v prítomnosti niekoho iného, myšlienok, ktoré sa navzájom podporujú – ako to robia gény a ako možno budú raz robiť počítačové vírusy. Očakávame, že replikátory raz pôjdu pohromade z mozgu do mozgu ako vzájomne kompatibilné gangy. Tieto gangy raz vytvoria balík, ktorý bude dosť stabilný, aby si zaslúžil kolektívne označenie ako rímsky katolicizmus alebo voodoo. Nezáleží veľmi na tom, či pripodobňujeme vírusu celý balík alebo len jeho jednotlivé komponenty. Analógia nemusí byť úplne presná; veď ani rozlíšenie medzi počítačovým vírusom a počítačovým červom nie je hodné rozčúlenia. Dôležité je, že mysle sú priateľské prostredie pre parazitické, samoreplikujúce myšlienky alebo informácie, a že sú spravidla masívne infikované.

Podobne ako počítačové vírusy, aj úspešné vírusy mysle sú ich obeťami len ťažko zistiteľné. Ak ste obeťou len jedného vírusu, je pravdepodobné, že to nebudete vedieť, a prípadne, že to budete horlivo zapierať. Ak pripustíme, že prítomnosť nejakého vírusu vo vašej mysli sa dá veľmi ťažko zistiť, aké neklamné znaky tejto infekcie budete hľadať? Odpoviem opisom typických príznakov u postihnutého (predpokladajme, že je to muž) v lekárskej učebnici.

1. Pacient spravidla trpí hlbokým vnútorným presvedčením, že niečo je pravda, správne alebo cnostné: toto presvedčenie sa nezdá mať nič spoločné s dôkazom alebo rozumom, ale pacient cíti jeho zrejmosť alebo nezvratnosť. My lekári označujeme takúto mienku ako „viera“.
2. Zo skutočnosti, že viera je pevná a neotrasiteľná, robia pacienti spravidla pozitívnu cnosť, a to napriek tomu, že sa ich viera nezakladá na dôkazoch. Môže to ísť tak ďaleko, že vieru pociťujú ako tým cnostnejšiu, čím je nepodloženejšia.

   Paradoxná idea, že nedostatok dôkazov je v ohľade viery pozitívna cnosť, má v sebe niečo z kvality samonosného programu, ktorý sa odvoláva sám na seba (pozri stať „Vírusové sentencie a samoreplikujúce štruktúry“, Hofstadter 1985). Ak sa raz nejaký predpoklad príjme za platný, automaticky vyvracia každú námietku proti sebe. Myšlienka, že „nedostatok dôkazov“ je cnosť, môže byť výborným kumpánom, spolčujúcim sa s vierou v klike vzájomne sa podporujúcich vírusových programov.

3. Človek, postihnutý vierou, môže prejavovať aj dosť príbuzný symptóm presvedčenia, že aj „mystérium“ je vlastne dobrá vec. Podľa toho rozriešiť mystérium nie je cnosť. Skôr ho máme prijímať s radosťou, máme sa kochať v jeho nerozlúštiteľnosti.

Každý pokus o riešenie mystéria treba brať ako vážny akt, nepriateľský voči šíreniu vírusu mysle. Preto nijako neprekvapuje, ak myšlienka, že „mystéria je lepšie neriešiť“ bola miláčikom vzájomne sa podporujúcich gangov vírusov. Pozrime sa na také „mystérium transsubstanciácie“. Je celkom ľahké a niet v tom nijakého mystéria, ak veríme, že v nejakom symbolickom alebo metaforickom zmysle sa eucharistické víno mení na krv Krista. Ale rímskokatolícka doktrína o transsubstanciácii ide oveľa ďalej. Vraj „celá podstata“ vína sa mení na krv Krista; vzhľad vína, aký potom ostáva, je „iba náhodný“, „nesúvisí s podstatou“ (Kenny 1986, s. 72). V hovorovej reči transsubstanciácia znamená, že víno sa „doslovne“ zmení na krv Kristovu. Tvrdenie o transsubstanciácii – či už v zatemňujúcej aristotelovskej alebo v úprimnejšej hovorovej forme – možno vysloviť len vtedy, ak znásilníme normálne významy slov podstata a doslovne. Dať slovám nový zmysel nie je nikdy hriech, ale ak použijeme výrazy „celá podstata“ a „doslovne“ v tomto prípade prevtelenia, aké výrazy použijeme, ak budeme verne opisovať, čo sa skutočne deje? Anthony Kenny ako mladý seminarista komentoval svoju bezradnosť slovami: „K tomu môžem povedať len toľko, že môj písací stroj je prevtelený Benjamin Disraeli…“

Rímskokatolíci, ktorých viera v neomylnú autoritu doženie k tomu, že uveria, že víno sa fyzikálne premení na krv napriek všetkému, čo vidia, sa odvolávajú na „mystérium“ transsubstanciácie. Nazvime to mystériom a všetko je v poriadku, či nie? Dá sa to urobiť prinajmenšom pri mysli, ktorá je na to pripravená infekciou pozadia. Ten istý trik funguje aj pri „mystériu“ Trojice.

Mystériá nevznikli preto, aby sa raz rozriešili, ale aby vzbudzovali posvätnú hrôzu. Myšlienka, že „mystérium je cnosť“ prichádza na pomoc katolíkom, ktorí by inakšie nezniesli povinnosť veriť zrejmým nezmyslom transsubstanciácie a trojice – vraj „traja v jednom“! Súčasne má táto myšlienka aj tú vlastnosť, že sa sama posilňuje. Ako to povedal už Hofstadter, tajuplnosť článku viery pozdvihuje veriaceho a nabáda ho, aby udržoval mystérium pri živote.

Extrémnym prejavom infekcie myšlienkou, že „mystérium je cnosť“, sú Tertuliánove slová Certum est quia impossibile est (Je to isté, lebo je to nemožné). V tomto prípad však nerozum klame. Človek by skoro citoval Bielu kráľovnú Lewisa Carrolla, odpovedajúcu na Alicinu vetu

„Nikto predsa nemôže uveriť v nemožné“ slovami „Povedala by som, že nemáš veľa skúseností… Keď som mala tvoj vek, robila som to každý deň pol hodiny. Pána beka, veď niekedy som uverila aj šesť nemožných vecí ešte pred raňajkami!“

Alebo si pripomeňme Elektrického mnícha Douglasa Adamsa; bol to prístroj na ušetrenie pracovnej námahy, naprogramovaný aj na to, aby miesto vás veril; bol schopný

„uveriť aj veciam, ktorým by boli ťažko uverili aj ľudia v Salt Lake City“;

vo chvíli, keď sa s ním čitateľ zoznamuje, vyhlasuje, že všetko na svete má rovnaký odtieň ružovej farby, čo je zrejmý nezmysel. Ale aj Biela kráľovná aj Elektrický mních prestanú byť zábavnými figúrkami, keď si uvedomíte, že títo virtuózni veriaci z rozprávok sa nedajú rozlíšiť od uctievaných teológov v skutočnom živote.

„V každom prípade tomu treba uveriť, lebo je to absurdné“, pokračuje Tertulián a ktosi iný dodáva: „V náboženstve, tuším, niet takých nemožností, ktorým by sa nemalo veriť. Túžim prejaviť svoju vieru práve v tom najťažšom bode: lebo veriť tomu, čo je bežné a viditeľné, nie je viera, ale presvedčenie.“

Mám pocit, že sa tu deje niečo zaujímavejšieho ako jednoduché šírenie bláznovstva a surrealistických nezmyslov. Podobá sa to obdivu, ktorý pociťujem pri pohľade na žongléra s desiatimi loptičkami na visutom lane. Ako keby viera získavala na prestíži, keď sa podarí veriť niečomu ešte smiešnejšiemu, ako veria súperi. Testujú – cvičia – títo ľudia svoje svalstvo viery? Trénujú sa, hádam, vo viere v nemožnosti, takže si hravo poradia aj s úplne nepravdepodobnými vecami, ak sa im prikáže uveriť im?

Kým toto píšem, uverejnil Guardian (29. júla 1991) výstižný príklad. Ide o interview s jedným rabínom, ktorý sa podujal na bizarnú úlohu preveriť kóšerovú čistotu potravín do takých podrobností, že sledoval pôvod aj ich sotva postihnuteľných zložiek. Momentálne ho trápil problém, či má podniknúť dlhú cestu do Číny, aby tam preveril čistotu mentolu, pridávaného do bonbónov proti kašľu.

„„Kto sa kedy pokúsil o kontrolu čínskeho mentolu? … Je to veľmi ťažké, lebo na náš prvý list sme dostali odpoveď v najlepšej čínskej angličtine: vraj „Náš výrobok neobsahuje nič, čo by bolo kóšer…“ Čína sa len nedávno otvorila pre kontrolórov kóšerstva. Mentol je pravdepodobne v poriadku, ale úplnú istotu môžete získať len obhliadkou na mieste.“

Títo kontrolóri si zariadili horúcu telefónnu linku, ktorá okamžite vyvolá poplach, ak sa vyskytne podozrenie v súvislosti s čistotou čokoládových tyčiniek alebo oleja z tresčej pečene. Rabín vzdychá, že nový trend „preč od umelých farbív a vôní“, inšpirovaný zelenými, „veľmi sťažuje prácu v oblasti kontroly kóšerstva, lebo všetky produkty treba sledovať až po ich pôvod.“ A na otázku novinára, prečo si robí toľké starosti s týmto zrejme bezúčelným vyšetrovaním, vysvetľuje, že veď práve o to ide – že to nemá význam:

„Na sto percent ide o to, že väčšina príkazov o kóšerstve sú ničím neodôvodnené božie nariadenia. Je veľmi ľahké nevraždiť ľudí. To je teda úplne ľahké. O niečo ťažšie je nekradnúť, lebo občas príde toto pokušenie. Dodržiavať tieto dve prikázania teda nie je veľkým dôkazom viery v Boha alebo plnenia jeho vôle. Ale ak mi Boh hovorí, že na poludnie nesmiem mať šálku kávy s mliekom, koláčiky s lekvárom a hrášok, to je ozajstná skúška. Ak to dodržím, je to len preto, lebo mi tak bolo prikázané. Urobiť to je niečo, čo nie je ľahké.“

Helena Croninová ma upozornila, že tu môže byť analógia k Zahaviho hendikepovej teórii sexuálnej selekcie a evolúcie signálov (Zahavi 1975). Dlho ju neuznávali, dokonca zosmiešňovali (Dawkins 1976); nedávno bola rehabilitovaná (Grafen 1990a,b) a dnes ju evoluční biológovia berú vážne (Dawkins 1989). Zahavi napr. vysvetľuje, že pávy vyvinuli svoje nemožne ťažké vejárové chvostové perá s ich smiešne nápadnými (pre dravcov) farbami práve preto, lebo sú ťažké a nebezpečné (pre nich samých), a práve to pôsobí na samičky. Páv tým hovorí:

„Pozri sa, aký ja musím byť silný a schopný, keď si môžem dovoliť nosiť tento nezmyselný chvost!“

Aby nedošlo k nedorozumeniu pre subjektívnu reč, ktorou Zahavi vysvetľuje svoj názor, musím dodať, že tu ide zaručene len o personifikáciu neuvedomelej akcie prírodného výberu. Grafen preložil tento výrok do ortodoxného darvinovského matematického modelu a dokázal, že záver platí. Nikto netvrdí, že pávy a pávice tu majú nejaké záujmy alebo úmysly. Zahaviho teória je okrem toho natoľko všeobecná, že nepotrebuje darvinovskú podporu. Aj kvet, vábiaci svojím nektárom „skeptickú“ včielku, môže ťažiť zo Zahaviho princípu. Ale to môže aj obchodný zástupca, keď chce zapôsobiť na zákazníka.

Premisou Zahaviho myšlienky je, že prírodný výber favorizuje skepticizmus samičiek (resp. príjemcov reklamných posolstiev vo všeobecnosti). Jediný spôsob, ako môže samec (alebo inzerent) potvrdiť pravosť svojho vystatovania sa silou (alebo kvalitou alebo čímkoľvek) je dokázať, že je to pravda, a to tým, že prevezme na seba vskutku ťažký hendikep – záťaž, ktorú unesie len naozaj silný (vysokokvalitný atď.) samec. Dá sa to nazvať aj „princípom obťažného overenia“. A teraz príde pointa: Je možné, že niektoré náboženské doktríny sa tešia všeobecnej priazni nie napriek tomu, že sú smiešne, ale práve preto, že sú smiešne? Aj ten, čo sa v náboženstve nevyzná, môže uveriť, že chlieb symbolicky predstavuje telo Krista; musí to však byť neochvejný katolík, aby uveril takej táranine, ako je transsubstanciácia. Ak uveríte tomu, uveríte čomukoľvek; dôkazom je pochybujúci Tomáš; takíto ľudia sa trénujú, aby čokoľvek v každej situácii považovali za cnosť.

Vráťme sa však k nášmu zoznamu príznakov, ktoré vykazujú niektorí ľudia, postihnutí mentálnym vírusom viery, ako aj sprievodným gangom sekundárnych infekcií.

4. Postihnutý sa chová netolerantne voči nositeľom súperiacich vier; v krajných prípadoch je hotový zabíjať ich alebo schvaľuje ich usmrtenie. Rovnako násilný môže byť vo svojom postoji voči apostatom (odpadlíkom, t. j. ľuďom, ktorí raz mali jeho vieru, ale potom sa jej zriekli); alebo voči heretikom (kacírom, t. j. ľuďom, ktorí majú inú verziu viery – často len nepatrne, ale predsa preukazne inú). Môže pociťovať aj nepriateľstvo voči iným spôsobom myslenia, ktoré sú potenciálne nepriateľské voči jeho viere, napríklad proti metóde racionálneho myslenia, ktorá môže pôsobiť ako program antivírusového softvéru.

Hrozba zavraždenia známeho spisovateľa Salmana Rushdieho je len posledným článkom dlhej reťaze zlovestných príkladov. Práve v deň, keď toto píšem, bol zavraždený japonský prekladateľ Satanských veršov; pred týždňom ledva unikol smrti atentátom taliansky prekladateľ tejto knihy. Mimochodom, prejav „sympatie“ pre „ublíženie“ moslimom, vyslovený arcibiskupom z Canterbury a inými kresťanskými predstaviteľmi (vrcholiaci, v prípade Vatikánu, v otvorenej kriminálnej komplicite) je samozrejme prejavom symptómu, ktorý sme už spomenuli: je to sebaklam, že vieru treba rešpektovať, nech sú jej dôsledky ako neprístojné, jednoducho preto, že je to viera.

Isteže, vražda je extrémom. Je však ešte extrémnejší prípad, a to je samovražda bojovníka za vec viery. Ako mravčí vojak, naprogramovaný na obetovanie svojho života za kopírovanie zárodkovej línie svojich génov (zodpovedných za programovanie), mladý Arab alebo Japonec sa naučí, že zomrieť vo svätej vojne je najrýchlejšia cesta do neba. Ak jeho vodcovia, ktorí ho zneužívajú, naozaj tomu veria, nezmenšuje to nijako brutálnu silu, ktorou „vírus samovražedného poslania“ prichádza na pomoc viere. Samovražda a vražda sú však pochybné požehnania: konvertitov môžu priamo odradiť alebo aspoň vzbudiť v nich pochybnosti, čo je to za viera, keď potrebuje takúto taktiku.

Ešte zrejmejšie je, že ak sa obetuje príliš mnoho jednotlivcov, počet veriacich rapídne klesne. To sa stalo v nedávnom prípade samovrážd inšpirovaných vierou, aj keď to nebola smrť kamikadze v boji. Sekta Chrámu ľudu zanikla, keď jej vodca, reverend Jim Jones, zaviedol väčšinu svojich prívržencov zo Spojených štátov do Zasľúbenej zeme, do „Jonestownu“ v guyanskej džungli a tam presvedčil viac ako deväťsto z nich, najprv deti, aby vypili cyankáli. O tejto hrôzostrašnej udalosti podali novinári zo San Francisca v denníku Chronicle (Kilduff a Javers 1978) takúto dosť podrobnú správu:

Jones, „Otec“, zvolal svoje stádo a oznámil im, že je čas ísť do neba. Sľuboval: „Stretneme sa na inom mieste.“

Po celom tábore sa šírili z ampliónov jeho posledné slová:

„V umieraní je veľká dôstojnosť. Umrieť je pre každého veľká výzva.“

Skúsenému mozgu bystrého sociobiológa by nemalo uniknúť, že Jones pri založení sekty len seba vyhlásil „za osobu, ktorej sa povoľuje sex“. (Dá sa predpokladať, že to bolo dovolené aj jeho partnerom vo vedení.) Jeho sekretárka organizovala jeho milostné aféry. Zvykla zatelefonovať a povedať: „Otec síce nenávidí robiť to, ale teraz cíti úžasnú potrebu; mohli by ste, prosím, prísť…?“ Jeho obeťami boli nielen ženy. Jeden sedemnásťročný príslušník sekty z čias, keď Jonesova komunita sídlila ešte v San Franciscu, hovorí, ako ho brali na špinavé víkendy do hotela, kde Jones dostával „pastorský rabat pre reverenda Jima Jonesa a syna“. Dodáva:

„Pociťoval som k nemu posvätnú úctu a mal som z neho hrozný strach. Bol mi viac ako otcom. Preňho by som bol zabil aj rodičov.“

V afére reverenda Jonesa je pozoruhodné nielen jeho vypočítavé a zištné správanie, ale aj skoro nadľudská naivnosť jeho prívržencov. Ak máme pred sebou takúto úžasnú dôverčivosť, môžeme pochybovať, že ľudské mysle sú zrelé pre malígne infekcie?

Dajme tomu, že reverend Jones obalamutil len pár tisíc ľudí. Ale jeho prípad je len jeden z mnohých a je to len špička ľadovca. Tá istá dychtivosť po klamstvách náboženských vodcov je medzi ľuďmi veľmi rozšírená. Väčšina z nás vyrástla v presvedčení, že sa možno staviť o neviem čo, že nikto nemôže vystúpiť v televízii a jednoducho povedať pár slovami:

„Pošlite mi svoje peniaze, aby som mohol presvedčiť aj ďalších trubirohov, aby mi aj oni poslali svoje peniaze.“

No dnes iste nájdete v každom väčšom meste Spojených štátov aspoň jeden kanál nejakého televízneho evanjelistu, úplne zameraný na tento priehľadný podvod. Podvodníci ťažia z toho veľké bohatsvá. Keď si uvedomíme hrozné rozmery týchto podvodov, je možné pocítiť určitú sympatiu voči týmto do lesku zahaleným podfukárom – aspoň kým nezistíte, že nie všetci sú bohatí a že často je to posledná omrvinka vdovy, z ktorej evanjelisti tučnejú. Jedného z nich som počul jednoznačne sa dovolávať princípu, ktorý som teraz identifikoval ako Zahaviho princíp obťažného overenia. S vášnivou vážnosťou kázal, že Boh len vtedy ocení dar, keď tento svojou veľkosťou vzbudí pozornosť. Boli prípady, keď starých schudobnených darcov doslovne na vozíkoch vyviezli na javisko, aby dosvedčili, o čo šťastnejší sa cítia odvtedy, ako prepísali to všetko málo, čo mali, na reverenda kdesi v neznámo.

5. Pacient môže spozorovať, že jeho zvláštne osobné presvedčenie nemá nič spoločné s dokázanou pravdou, ale má určité črty epidemiológie. Môže sa začudovať, že má túto sadu presvedčení, a nie tamtú druhú. „Je to azda preto, lebo som preštudoval všetky viery sveta a vyvolil si tú, ktorej tvrdenia sa mi videli najpresvedčivejšie? Skoro iste nie. Ak máte nejaké náboženské vyznanie, je štatisticky nesmierne pravdepodobné, že je to tá istá viera, akú mali vaši rodičia a starí rodičia. Niet pochýb, že do výšav sa týčiace katedrály, dojemná hudba, pútavé rozprávanie a podobenstvá môžu trochu pomôcť. Ale zďaleka najdôležitejšou príčinou, určujúcou vaše náboženstvo, je náhoda vášho narodenia. Presvedčenia, ktoré tak vášnivo hájite, by boli celkom iné, a dokonca často úplne opačné, keby sa bolo stalo, že ste sa narodili niekde inde. To je epidemiológia, nie svedectvo.

6. Ak je pacient jednou z tých zriedkavých výnimiek, že nemá náboženstvo svojich rodičov, aj to sa dá vysvetliť epidemiologicky. Samozrejme je možné, že nezaujato preštudoval viacero náboženstiev sveta a vybral si z nich to najpresvedčivejšie. Štatisticky je však pravdepodobnejšie, že bol vystavený osobitne potentnému infekčnému činiteľovi – takému Johnovi Wesleyovi, Jimovi Jonesovi alebo sv. Pavlovi. Tu hovoríme o horizontálnom prenose infekcie ako pri osýpkach. Čo bolo predtým, to bola epidemiológia vertikálneho prenosu ako pri Huntingtonovej chorei.

7. Vnútorné pocity pacienta sa prekvapujúco podobajú na pocity, ktoré sú obyčajne spojené s pohlavnou láskou. V mozgu predstavujú nesmierne potentnú silu, a preto nečudo, že sa vyvinuli vírusy, ktoré ju využívajú. Senzačne orgazmické vízie sv. Terezy z Avily sú natoľko známe, že ich netreba rozoberať. Citlivejšie a bez zbytočných hrubostí podáva filozof Anthony Kenny dojímavé svedectvo o čistých potešeniach, ktoré čakajú tých, čo vedia uveriť v mystérium transsubstanciácie. Pri opise svojej vysviacky za katolíckeho kňaza, pri ktorej dostal položením rúk právo slúžiť omšu, živo si spomína:

„…vytrženie prvých mesiacov, keď som mal moc slúžiť omšu. Predtým som vstával pomaly a lenivo, no teraz som vyskakoval z postele skoro, úplne prebraný a plný vzrušenia pri myšlienke na nesmierne závažný akt, ktorý uskutočniť som mal privilégium a právo. Málokedy som slúžil veľkú verejnú omšu: zväčša som bol sám pri niektorom vedľajšom oltári, alebo som slúžil omšu s niektorým mladším členom kolégia, niekedy len ako miništrant. No pritom nebol rozdiel čo do slávnosti obete alebo platnosti posvätenia.

Najväčšmi ma uchvacovalo telo Kristovo a blízkosť kňaza ku Kristovi. Po slovách posvätenia som sa zahľadel na hostiu s vlhkými očami ako milenec pri pohľade do očú svojej milovanej… Tieto prvé dni kňazstva mi ostanú v pamäti ako dni splnenia mojich túžob a mihotavého šťastia; niečo vzácneho, ale príliš krehkého, než aby to mohlo trvať, čosi ako romantický milostný vzťah, ktorý náhle preruší realita nesúrodého manželstva.“ (Kenny 1986, s. 101 – 102.)

Dr. Kennymu sa dá veriť, že ako mladý kňaz to prežíval tak, ako keby bol zaľúbený do premenenej hostie. Aký je to brilantne úspešný vírus! Súčasne nám Kenny úplne náhodou ukazuje, že prenos vírusu je nákazlivý – ak nie doslovne, tak aspoň v určitom zmysle –, a to dotykom: prenáša sa z dlane infikovanej biskupovej ruky na temeno hlavy nového kňaza: „Ak má katolícka doktrína pravdu, dostáva každý platne vysvätený kňaz svoju vysviacku v neprerušenej reťazi kladenia rúk od biskupa, ktorý ho vysvätil, dozadu až po jedného z dvanástich apoštolov. Boli to storočia neprerušenej reťaze kladenia rúk. Prekvapuje ma, že kňazi sa nikdy nesnažia spoznať svojich duchovných predkov vypátraním, kto vysvätil ich biskupa, kto toho a tak ďalej až po Júliusa II. alebo Celestína V., prípadne Hildebranda alebo možno aj Gregora Veľkého.“ (Kenny 1986, s. 101.) Aj mňa to prekvapuje.

Je aj veda vírus?

Nie. Nie, lebo potom by aj všetky počítačové programy boli vírusy. Dobré a užitočné programy sa šíria, lebo ľudia ich hodnotia, odporúčajú a podávajú si ich ďalej. Počítačové vírusy sa šíria len na základe svojho vlastného príkazu „Šír ma!“ Naproti tomu vedecké myšlienky, ako všetky mémy, podliehajú prírodnému výberu. Na prvý pohľad sa to môže podobať vírusovému pôsobeniu, ale selektívne sily, ktoré preverujú vedecké myšlienky, nie sú náhodné a vrtošivé. Sú to náročné prísne a jemne vybrúsené pravidlá, ktoré neuľahčujú bezcieľne alebo zištné správanie. Podporujú všetky cnosti, opísané v príručkách štandardnej metodológie: preverovanie, podporu dôkazmi, presnosť, kvantitatívne vyjadrenie, konzistentnosť, nezaujatosť, opakovateľnosť, univerzálnosť, pokrokovosť, nezávislosť na sociálnom prostredí atď. Viera sa šíri napriek úplnému nedostatku každej jednej z týchto cností.

Isteže nájdete prvky epidemiológie aj v šírení vedeckých myšlienok; ale to je spravidla deskriptívna epidemiológia. Rýchle šírenie dobrých myšlienok vo vedeckej komunite sa môže podobať opisu epidémie osýpok. Ak sa však zblízka pozriete na ich podstatu, zistíte, že sú správne, lebo zodpovedajú všetkým požiadavkám štandardov vedeckých metód. V histórii šírenia viery nájdete len zriedkakedy niečo viac ako epidemiológiu, a to ešte kauzálnu epidemiológiu. Dôvod, prečo osoba A verí jedno a osoba B niečo druhé, je jednoducho a len ten, že osoba A sa narodila na jednom kontinente a osoba B na druhom. Preverenie predmetu viery, hľadanie a nájdenie dôkazov a všetko ostatné ani zďaleka neprichádza do úvahy. Pre vedecké tvrdenie prichádza epidemiológia na rad až nakoniec: opisuje len históriu jeho šírenia a prijímania. Pre náboženskú vieru je epidemiológia koreňom.

Epilóg: Vírusy našťastie nevyhrávajú zakaždým

Mnohé deti vyjdú so zdravou kožou aj z toho najhoršieho, čo im môžu urobiť mníšky a mulahovia. Aj história Anthony Kennyho má šťastný koniec: vzdal sa svojej vysviacky a vystúpil z cirkvi, lebo nemohol znášať zrejmé protirečenia katolíckej viery; dnes je uznávaným vedcom. Pripomeňme si však, že to musela byť zanovitá infekcia, ktorá držala vo svojich pazúroch takého múdreho a inteligentného muža – dnes je prezidentom Britskej akadémie vied. Premohol ju až po troch desaťročiach.

Nemám dôvody pre šírenie paniky, ak sa bojím o dušu mojej malej nevinnej šesťročnej dievčinky?

Bibliografia

Browne, Sir T. 1635, Religio medici I, 9, s. 11.

Dawkins, R. 1976. The Selfish Gene (Sebecký gén). Oxford: Oxford University Press.

———– 1982. The Extended Phenotype (Rozšírený fenotyp). Oxford: W. H. Freeman.

———– 1989. The Selfish Gene. Second edition. Oxford: Oxford University Press.
Dennett, D. C. 1983. Intentional systems in cognitive ethology: The „Panglossian paradigm“ defended (Intencionálne systémy v kognitívnej etológii: Obrana „panglosiánskej paradigmy“). Behavioral and Brain Sciences, 6, 343 – 390.

———– 1984. Elbow Room: The Varieties of Free Will Worth Wanting (Lakťová miestnosť: Druhy slobodnej vôle, ktoré by nemuseli byť). Oxford: Oxford University Press.

Grafen, A. 1990a. Sexual selection unhandicapped by the Fisher process (Sexuálna selekcia, ktorej neškodí Fischerov proces). Journal of Theoretical Biology, 144, 473 – 516.

———– 1990b. Biological signals as handicap (Biologické signály ako hendikep). Journal of Theoretical Biology, 144, 517 – 546.

Hofstadter, D. R. 1985. Metamagical Themes (Metamagické témy). Harmondsworth: Penguin.

Kenny, A. 1986. A Pathe from Rome (Cesta preč z Ríma). Oxford: Oxford University Press.

Kilduff, M. a R. Javers. 1978. The Suicide Cult (Kult samovraždy). New York: Bantam.

Thimbleby, H. 1991. Can viruses ever be useful? (Môžu byť vírusy niekedy užitočné?). Computers and Security, 10, 111 – 114.

Williams , G. C. 1957. Pleiotropy, natural selection and the evolution of senescence (Pleiotropia, prírodný výber a vývoj starnutia). Evolution, 11, 398 – 411.

Zahavi, A. 1975. Mate selection – a selection for a handicap (Voľba sexuálneho partnera – selekcia následkom hendikepu). Journal of Theoretical Biology, 53, 205 – 214.

* * *

Tento článok je skrátená verzia práce, objednanej pôvodne B. Dahlboomom, vydavateľom zborníka Dennett and His Critics: Demystifying Mind (Dennett a jeho kritici: Demystifikácia mysle), Oxford: Blackwell, 1993. Bol tiež prednesený na sympóziu o Voltairovi, ktoré sponzorovala Britská humanistická asociácia a ako hlavný referát pri otvorení konferencie Výboru pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne r. 1992.

   

---

Bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 5 s názvom Vírusy mysle.