Thomas J. diLorenzo

Novú knihu Nicholsona Bakera Human Smoke: The Beginnings of World War II, the End of Civilization ( Ľudský dym: Začiatky druhej svetovej vojny, koniec civilizácie) som prečítal na jedno posedenie (priznám, že bolo nútené počas deväťhodinového letu z Viedne do Washingtonu). Podáva neobyčajný obraz hlavných aktérov medzivojnového obdobia, ktorých činnosť viedla k rozpútaniu druhej svetovej vojny.

Mnohé z ikon „najväčšej generácie” nie sú opísané tak heroicky, ako sa to deje v oficiálnych školských učebniciach a oslavných biografiách. Najviac sa od oficiálneho obrazu líši Bakerov portrét skutočného Churchilla.

Winstona Churchilla už od detstva spaľovala neobyčajná nenávisť voči nemeckému národu V roku 1914 schvaľoval britskú blokádu Nemecka slovami: „Celé Nemecko treba chápať ako obliehanú pevnosť a premyslene vyhladovať všetko občianstvo – mužov, ženy, deti, starých aj mladých, chorých aj zdravých – kým sa nepoddajú. “ Generál Sherman to na adresu Južanov za americkej občianskej vojny nemohol povedať lepšie .

Aj takí boli: V roku 1918 si Eleanor Rooseveltová sťažovala, že ju pozvali na večierok u bankára Bernarda Barucha. „Radšej by som visela, ako by ma mali vidieť na party, kde sú väčšinou Židia.” Jej manžel Franklin Delano Roosevelt (FDR) sa v roku 1922 dozvedel, že tretina začínajúcich študentov na harvardskej univerzite sú Židia. Ako člen Dozornej rady tejto univerzity sa zasadil za zmenu prijímacej politiky takým spôsobom, že sa počet Židov musí znížiť každý rok o dve percentá do tých čias, kým neklesne na 15 %.

8. februára 1920 uverejnil Churchill novinový článok, v ktorom relativizoval svoju bezuzdnú nenávisť všetkého nemeckého a vyhlásil, že jeho „skutočným nepriateľom” je „hrozivé spoločenstvo medzinárodného židovstva”, zodpovedné za komunizmus.

Krátko nato zameral svoj talent na Indiu, Irak a ďalšie vzdorovité oblasti britského impéria. Keď mu bola zverená zodpovednosť za rozvoj britských leteckých síl, inštruoval svojich podriadených, že „schvaľuje perspektívu používania jedovatých plynov proti necivilizovaným kmeňom”. Malo to za dôsledok, že britské letectvo „bombardovalo a palubnými zbraňami ostreľovalo povstalecké kmene” napríklad v Iraku; zhadzovalo granáty naplnené plynom a vypaľovalo dediny … Churchill gratuloval britskému veliteľovi, že „situácia v Iraku sa podstatne zlepšila.” Keby bol v tom čase existoval kanál Fox News, bol by mesiace oslavoval úspech Churchillovej „ostražitej” politiky. Medzitým zhodila Royal Air Force v roku 1925 na Indiu viac ako 150 ton bômb s cieľom skrotiť „rebelujúce kmene”. Pre tých, čo sa chcú odštiepiť od vykorisťujúcich impérií, je vojna vždy peklom.

V roku 1920 Churchill obdivoval Mussoliniho. „Nemohol som sa ubrániť milým a jednoduchým spôsobom signora Mussoliniho, ako aj jeho pokojnej a nenútenej sebaistote navzdory toľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám,” napísal 20. januára 1920. A až do polovice 1930-tych rokov nešetril slovami chvály ani pre Hitlera: „Tí, čo stretli pána Hitlera, spoznali veľmi kompetentného, zdržanlivého, dobre informovaného úradníka dobrých spôsobov a s odzbrojujúcim úsmevom. Len máloktorých sa nedotkol jemný magnetizmus jeho osobnosti.” Vyskytol sa niekedy horší posudzovateľ charakteru ako Winston Churchill?

Na počesť tohto muža bola nedávno odhalená jeho socha v Hillsdale College. V 1920-tych a 1930-tych rokoch bol vysoko plateným „konzultantom” zbrojného priemyslu s honorárom 12 000 USD za prednášku. Platili ľudia typu sira Harryho McGowana, zástupcu riaditeľa ICI – Imperial Chemical Industries, ktoré vyrábali TNT, bomby, všetky druhy výzbroje a jedovaté plyny. Absolvoval početné prednáškové turné, na ktorých varoval pred zlými dôsledkami situácie, ak štát nebude „silne vyzbrojený”. Bol obdobou Richarda Perleho, Billa Kristolla a Dicka Cheneyho na tomto začiatku 20. storočia.

Sotva začal Gándhí ovplyvňovať milióny Indov, išiel aj s 30 000 prívržencami do väzenia. Churchillov komeantár: „Gándhizmus a jeho postoj (nenásilný odpor voči tyranii) musí byť skôr alebo neskôr rozdrtený.” Na Leninovo miesto ako hlavný pôvodca zla na svete nastúpil uňho na niekoľko rokov Gándhí.

Baker opisuje aj to, ako „diabolsky zlý” Stalin, v neskorších rokoch dôverný priateľ FDR a Churchilla, začiatkom 1930-tych rokov úmyselne hladomorom vyvraždil milióny Ukrajincov. Prežívajúcich nútili jesť poľné myši, hmyz a mŕtve deti (na takúto legendu treba bujnú fantáziu a silné nervy – pozn.prekl.).

V jednej kapitole sa rozoberajú dôkazy, že FDR vedel o strašnom prenasledovaní európskych Židov v Nemecku a inde, ale neotrasiteľne odmietal pohnúť čo aj len prstom v ich prospech. Keď sa ho jeden reportér spytoval, či vie o nejakom mieste na svete, kde by prenasledovaní európski židia našli útočisko, FDR odvetil: „Nie, na to ešte nedozrel čas.” Keď mal v roku 1938 povoliť príchod židovských utečencov do USA, odmietol ho ako nemožnosť, pretože „to by prekročilo existujúce imigračné kvóty”.

Baker prináša ďalšie informácie k výborne dokumentovanej knihe Roberta Stinnetta Day of Deceit (Deň podvodu) o skutočnosti, že FDR nielen dopredu vedel o japonskom útoku na Pearl Harbor, ale už roky predtým riadil početné snahy tak, aby k tomuto útoku na USA došlo. Správne predpokladal, že to by mal byť aj najlepší dôvod pre vstup USA do európskej vojny. Baker cituje z denníka Henry Stimsona (minister zahraničných vecí USA počas 2. svetovej vojny, ktorý veľmi odporúčal použitie atómovej bomby – pozn. prekl.), ktorý spomína jedno stretnutie s FDR v Bielom dome, 25. novembra 1941, keď prezidentovi povedal: „Ide o to, ako privedieme Japoncov do postavenia, keď vystrelia prví, ale nám to veľmi neublíži.”

Keď už vojna vypukla, Churchill sa škodoradostne pustil do totálnej vojny proti nemeckému civilnému obyvateľstvu aj armáde. Keď sa ho pýtali, prečo nebombardoval viac miest s prevažne civilným obyvateľstvom, vravel: „Moje motto je, že najprv ide o biznis, až potom o potešenie.” Pre zvýšenie vojnovej horúčky boli obetovaní Briti v Anglicku a asi 2000 Američanov v Pearl Harbore. Hoci Churchill vedel presnú hodinu nemeckého útoku na Coventry, nevaroval mesto a nezazneli sirény varujúce pred nebezpečenstvom bombardovania. Päťsto ľudí zahynulo a mesto ležalo v rozvalinách. Churchill neprišiel po nálete do mesta; žiadal len, „aby sa prípadu Coventry robila veľká reklama”.

Baker cituje z prvej ruky aj výpovede iných ľudí , ktorí sa stretli s Hitlerom, a získali o ňom celkom iný dojem ako Churchill v 1930-tych rokoch. Vraveli, že Hitlerovi nápadne vyliezali oči z jamiek; že mal nepokojné maniakálne správanie; že bol zrejme duševne chorý. Väčšina ľudí staršej generácie mala odvždy takýto názor, ale je zaujímavé čítať aj dnes tieto opisy absolútneho zla.

Samozrejme sú v knihe Human Smoke zaznamenané aj výroky odporcov vojny, ktoré sa inakšie spravidla zamlčujú ako pochabé hartusenie izolacionistov. Práve im je kniha venovaná za ich heroické, ale neúspešné snahy „zachraňovať európskych Židov, živiť Európu, zmieriť USA a Japonsko. Zabrániť vzniku ďalších vojen”.

*  *  * 

Prameň: Thomas J. DiLorenzo, recenzia „A New Look at How World War II Happened” (Nový pohľad na to, ako začala druhá svetová vojna), LewRockwell.com na strane http://www.lewrockwell.com/dilorenzo/dilorenzo142.html. –

Preložil Rastislav Škoda