Olaf Schäfer

„Ako vychádzaš s moslimami?“ počujem často a najmä vtedy, keď padne slovo, že mám za ženu tureckú moslimku. Otázka máva aj podtón, že islam je náboženstvo, ktoré musí Európan a humanista odmietať. V tejto súvislosti treba predovšetkým jasne povedať, že obraz moslimov v mysliach Stredoeurópanov počas minulých storočí vytvárali hlavne kresťanské cirkvi.

Pre kresťanov bol islam od začiatku konkurenčným náboženstvom. Na rozdiel od židovstva predstavoval pre stredoveké cirkvi a západoeurópsky feudálny systém hrozivé nebezpečenstvo. Stačí pohľad na zemepisné šírenie nového učenia proroka Mohameda: od hedžry, jeho prechodu z Mekky do Mediny v roku 622 n. l. (čo sa považuje za začiatok islamu a jeho letopočtu) do dobytia Španielska Maurmi v r. 711 neprešlo ani sto rokov.

Počas celého stredoveku sa islam neprestal šíriť a vojensky ohrozoval – osobitne to platí pre „Turkov“ – kresťanské feudálne štáty. Pritom kultúrne kresťanstvo ďaleko prevyšoval. Bez prekladov islamských filozofov by sme dnes nič nevedeli napr. ani o Aristotelovi. Naše dnešné arabské čísla svedčia o výkonnosti islamských matematikov a početné arabské mená hviezd o učenosti ich hvezdárov.

Pustošenia v mene Krista

Islamská kultúra bola voči ostatným monoteistickým náboženstvám pomerne tolerantná. Kresťanskí a židovskí poddaní mali v islamských kultúrnych oblastiach spravidla ďalekosiahlu náboženskú autonómiu. Naproti tomu kresťanskí vládcovia sa chovali v stredoveku i v novoveku voči moslimom priam barbarsky. V mene Krista pustošili kresťania v opakovaných križiackych výpravách krajiny blízkeho východu, prenasledovali kacírov, pálili čarodejnice a robili pogromy proti židovským menšinám; pre ich významnú ekonomickú funkciu v peňažníctve, pravda, vo väčšine štátov nechceli sa bez židov zaobísť natrvalo.

Keď sa úspešne skončila rekonkista (znovuvydobytie), boj kresťanského obyvateľstva Španielska proti arabskej nadvláde, boli z krajiny vyhnaní aj moslimovia aj židia a tak boli položené základy homogénneho katolíckeho štátu. Mnoho židov vtedy ušlo spolu s moslimami do severnej Afriky alebo do Osmanskej ríše natrvalo. Dnešná židovská obec v Istanbule vznikla vtedy zo sefardických utečencov.

Ale nielen v Španielsku sa vojnou položili základy homogénneho kresťanského štátu. V našich končinách sa pri uzavretí Westfálskeho mieru v r. 1648 zaviedol všeobecný princíp cuius regio eius religio (čí kraj, toho náboženstvo) a to malo za následok ďalekosiahlu náboženskú harmonizáciu obyvateľstva. Treba pripomenúť, že jediná významná náboženská menšina, židovstvo, bola takmer vyvraždená v 20. storočí. Ako záver možno konštatovať, že Stredoeurópania, najmä Nemci, mali oveľa menej príležitostí naučiť sa tolerancii voči náboženským a etnickým menšinám, než ako to bolo možné a potrebné napr. v kultúrnej oblasti islamu.

Na otázku, ako sa má chovať k islamu Európan a humanista, sa dá odpovedať len na základe historického vývoja. Treba mať na pamäti, že tento pomer je historicky zaťažený.

A nezabúdať, že dnešný islam je taký mnohoraký, ako kresťanstvo. Sú tu nielen dva hlavné prúdy sunitov a šiitov, ale v obidvoch početné sekty, ktorých predstavy o náboženských pravdách a príkazoch sa často veľmi rozchádzajú. Anatolskí aleviti uznávajú centrálne postavenie úlohy človeka vo svojom živote a pri všetkých ostatných rozdieloch sú potenciálnymi partnermi svetských humanistov. Spolky s fanatikmi treba samozrejme odmietať, či ide o moslimov, kresťanov alebo kohokoľvek.

Tolerancia a rešpekt

Spolužitie môže fungovať len na báze obojstrannej tolerancie a rešpektu. V tomto ohľade sa moslimovia nelíšia od príslušníkov iných náboženstiev a svetonázorov. No až keď by som bol obmedzovaný vo svojej slobode, bol by to pre mňa dôvod na protest: keby sa niekto na misionársky spôsob pokúšal obrátiť ma na svoju vieru, keby ma ohrozoval alebo keby ma nevydržateľne omŕzal. Konkrétny príklad: Ranné vyzváňanie z blízkeho kostolíka ruší môj spánok takisto ako hodža zvolávajúci megafónom k rannej modlitbe. V dobe, keď každý má budík alebo náramkové hodinky, považujem také rituály za prekonané.

Nakoniec treba zodpovedať ešte otázku o vzťahu muža a ženy. Bežný predsudok znie, že islam ženy veľmi ukracuje. K tomu by som poznamenal, že ženy sú na tom zle v každom monoteistickom náboženstve (v biblii: list Efezanom 5; Korinťanom 11 a 14; v koráne: sura 4/34). Sú však určité rozdiely. Islam nepozná „hriech mäsa“, telesnosti. Sexualita v manželstve nie je hriech a môže slúžiť radosti. A diskusia, ako sa vedie v katolíckej cirkvi o zábrane tehotenstva, nie je v islamskom svete možná.

Samozrejme je postavenie ženy vo vysoko vyvinutej priemyselnej spoločnosti celkom iné ako v spoločnosti agrárno-feudálnej. Dovoľte mi však zapochybovať: má západná Európa s jej preplnenými domami/útulkami pre nešťastné ženy, s vysokým počtom týrania žien a s prekvitajúcim sexturizmom do tretieho sveta oprávnený pocit duchovnej a materiálnej prevahy?

Priznám sa, že sa mi väčšina šatiek nepáči a aj šador odmietam, lebo ženám prekáža. Na druhej strane ani mníšky sa mi nevidia oblečené šik a mnohé produkty módneho priemyslu, napr. topánky s vysokými opätkami, bránia ženám v slobode pohybu rovnako ako ten šador. V tomto zmysle sa pokúšam znášať takéto javy s humorom a rozvahou; viem, že aj u nás aj inde by mohlo byť všeličo lepšie a humánnejšie.

*  *  *

Dr. Olaf Schäfer je pedagóg so zameraním na medzikultúrnu výchovu; žije v Berlíne a pracuje pre Humanistický zväz ako učiteľ spoločenskej výchovy.

*  *  *

Prameň: Olaf Schäfer, “Eine andere Brille aufsetzen”, Diesseits, č. 49, s. 12-13, 1999.