Rastislav Škoda

Kým vo väčšine základných právnych národných (Ústavy) a medzinárodných dokumentov (Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948) sa hovorí o slobode náboženstva, resp. aj svetonázoru, v slovenskej Ústave a preklade Deklarácie sa hovorí o slobode viery a náboženstva. To je pleonazmus, t. j. hromadenie synoným; len teológovia nájdu malicherné významové rozdiely.

Praktickým dôsledkom je, že všetci, čo sa zmestia pod zastrešovací názov „humanisti“ (ateisti, agnostici atď.), ostávajú bez legálneho uznania svojej existencie. To je zhruba tretina obyvateľstva vzdelanostne vyspelého štátu.

V Ústave SR sa zaručujú základné práva a slobody bez ohľadu na vieru a náboženstvo (čl. 12,2), zaručuje sa sloboda náboženského vyznania a viery, ako aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru (čl. 24,1) a k tomu právo prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru (čl. 24,2).

Zo všetkých ústav, ktoré som mal možnosť prezrieť, len v českej sa opakovane vyskytuje pleonazmus „viera a náboženstvo“. V samotnej ústave sa síce o náboženstve nehovorí, ale súčasťou Ústavného poriadku Českej republiky je Listina základných práv a slobôd z roku 1993, kde stojí temer doslovne to isté, čo v slovenskej Ústave. Aj v českom preklade Deklarácie je reč o náboženstve a/alebo viere.

Naproti tomu nemecká ústava hovorí o náboženstve a svetonázore, resp. o konfesionálnych a svetonázorových školách. Čl. 4(1): Náboženské a svetonázorové vyznania sú nedotknuteľné, (5): Treba pripustiť konfesionálne a svetonázorové školy.

Francúzska ústava pozná len výraz náboženstvo, ale zdôrazňuje laicizmus, pod ktorým sa rozumie rešpekt všetkých náboženstiev.

Ruská ústava hovorí o náboženských a iných presvedčeniach.

Americká a rakúska ústava poznajú len výraz náboženstvo.

Najzaujímavejšia je z nášho hľadiska belgická ústava, ktorá vyslovene uznáva nenáboženské filozofické koncepcie za rovné náboženstvu. Čl. 20 (1.3): Neutralita prikazuje rešpekt filozofických, ideologických alebo náboženských presvedčení. (1.4): Obce ponúkajú slobodnú voľbu výučby jedného z uznaných náboženstiev a nenáboženskej morálnej výučby. Čl. 181 (1): Platy a penzie učiteľom náboženstva poskytuje štát. (2): Rovnako ich poskytuje reprezentantom organizácií, uznaných štátom za poskytovateľov morálnej asistencie pre nenáboženské filozofické koncepcie.

Oveľa pestrejšia je paleta prekladov článku 18 Deklarácie ľudských práv do rozličných jazykov.

Slovenský a český preklad uvádzajú voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, resp. prejavovať náboženstvo alebo vieru.

Nemecké, francúzske a anglické preklady hovoria všetky tri o „slobode zmeniť presvedčenie“ – po nemecky Überzeugung, po francúzsky conviction, po anglicky belief. Keby sa malo prekladať „viera“, muselo by tam stáť po nemecky Glaube, po francúzsky foi či croyance, po anglicky faith či creed..

Zo všetkých dokumentov je v tejto súvislosti najdôležitejší návrh Ústavy Európskej únie. Článok I-52-1: Únia rešpektuje postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva. 2. Rovnako rešpektuje postavenie, ktoré majú filozofické a nekonfesionálne organizácie. 3. S týmito cirkvami a organizáciami udržiava otvorený dialóg.

Aké to má následky?

V súvislosti so základnými slobodami a právami a osobitne s náboženstvom chýba v Ústave SR akákoľvek zmienka o nekonfesionálnych organizáciách, o ich postavení a právach. V súvislosti s náboženstvom sa jednej tretine občanov Slovenska v Ústave venuje jediná veta: „Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“ V ďalšom texte však nie je ani slovo o právach, ktoré z tohto práva vyplývajú. A skutočnosť je taká, že za sedemnásť rokov od zásadnej zmeny politického usporiadania v bývalom štáte a štyri roky existencie Slovenskej republiky pre občanov bez náboženského vyznania odnikiaľ nijaké práva nevyplynuli.

Nekonfesionálna občianska organizácia Spoločnosť Prometheus sa domáha svojho uznania za oficiálneho reprezentanta bezvercov podľa vnútroštátneho práva od svojho založenia v roku 1990 a v roku 1999 protestovala proti nesprávnemu prekladu výrazov „belief“ (angl.) a „conviction“ (franc.) do slovenčiny ako „viera“ miesto správneho „presvedčenie“, resp. „svetonázor“ a upozornila, že aj v slovenskej ústave by mal stáť miesto „viery“ výraz „presvedčenie“, resp. „svetonázor“.

Odpoveď Úradu vlády SR bola zamietavá s odôvodnením, že podanie kritizuje nedodržiavanie kolektívnych práv, a preto je bezpredmetné. Podľa ústavy môže podávať sťažnosť iba jednotlivec, ak bol poškodený v niektorom zo svojich ústavných práv.

Ťažko mi je zmieriť sa so skutočnosťou, že sa za ten dlhý čas nenašiel na Slovensku ani jeden bezverec, poškodený už tým, že sa jeho práva neuvádzajú v Ústave – ani nehovoriac o tom, ako sa šliapu konkordátom so Svätou stolicou o katolíckej výchove. Kto sa o to pokúsi?