Paul Badde

Je celkom dobre možné, že sporný pápež Alexander VI. sa škvarí v pekle.

Čo sa stane, keď na Petrovu bránu zaklope jeho nástupca? Knieža apoštolov mu jednoducho otvorí a privíta ho? Prídu všetci pápeži do neba?

Podľa Dante Alighieriho (1265-1321) iste nie. V Inferne (pekle) Božskej komédie talianskeho kniežaťa básnikov sa to hemží biskupmi a kardinálmi, a z dnešného hľadiska je to aj pochopiteľné. O pápežoch posledných čias to neplatí. Iste však nejdú ani títo automaticky do neba, ak sa spoľahneme na moderných teológov alebo doktora Luthera, ktorý ešte v roku 1545, rok pred svojou smrťou, posledný raz prudko zaútočil na rímske pápežstvo medzi iným výrokom, že „ho založil čert“.

Pritom v časoch tohto reformátora bola veľká kríza pápežstva, ktorú ako nik iný zosobňoval Alexander VI., prekonaná. Alexander VI. bol najvýznamnejší zástupca vykričaného rodu Borgia na svätom stolci „sluhu sluhov Krista“. Aj tak však vraj ani tento pápež nemal len podlé stránky charakteru. Rumunského esejistu Valeriu Marcu tak fascinoval v dvadsiatych rokoch minulého storočia, že tento blúznil:

„V Alexandrovi žili všetky protichodné city.  Pred vlastnými deťmi sa objímal s ľahkými tanečnicami, hlboko si ctil svätú Máriu a krucifixy predával tým, čo najviac ponúkali. Jeho zmyselný život bol anarchický, na prvý pohľad bez vzťahu k politike; jeho záujmy sa tak koncentrovali na vlastnú osobu, ako keby bol celý svet jeho vreckovkou.“

Jedno z jeho správnych rozhodnutí bolo iste zavedenie verejného Angelus Domini (Anjel Pána), ktorým pápeži každú nedeľu na poludnie oživujú prvé Áno Márie k jej nemanželskému dieťaťu. Zdôrazňovanie tohto nemožného počatia na začiatku kresťanstva pretrváva od oných čias až po Jána Pavla II. Niet pochýb, že najčiernejšia ovca na Petrovom stolci bol jeden z najväčších ctiteľov Márie, hoci Matka božia nebola jediná žena v jeho živote. No nielen z toho dôvodu nie je dnes jeho hrobka vo Svätopeterskom dóme, ale v kostole Sta. Maria del Montserrat na druhom brehu rieky Tiber. Na začiatku novoveku platil Alexander VI. za najsilnejšiu „dámu“ na politickej šachovnici Európy.

Ani jeden potentát renesancie nerobil opovážlivejšie rozhodnutia, ani jeden neopriadal zemeguľu dlhšími vláknami. Ako svetské knieža bol Alexander VI. najjagavejšou postavou kresťanstva, ktoré si veľmi sťažovalo na otcovskú starostlivosť Petrovho nástupcu o blaho jeho sedem (!) detí. Jeho miláčik Caesare sa neskôr stal vzorom pre Machiavelliho …  Zlá povesť jeho dcéry Lukrécie sa však zakladá zväčša na hrubých ohováraniach. Pri anulovaní jedného z jej troch manželstiev šíril jej exmanžel aj takú povesť, že bola nielen travičkou, ale aj milenkou svojho otca. No ani protivníci Borgiovcov neboli lepší ako ich doba. Boli to posledné búrlivé akty tej epochy. Krátko potom sa v Ríme začalo so stavbou nového Peterského dómu. Vo Wittembergu vstúpil na svetovú scénu už spomenutý Martin Luther. A predsa cíti dnes práve tak ako kedysi pápež z rodu Borgia, napísal nedávno americký spisovateľ Walker Percy s miernosťou starého muža – a nie ako Luther.  Ako Alexander verí všetko, čo katolícka cirkev učí – „ale, ó, tie talianske dievčatá!“

Takže ani Alexander VI. sa nepraží v pekle?  Možno chcel byť Karol Wojtyla v tejto otázke trochu nápomocný, keď umrel práve v nedeľu „božského milosrdenstva“. V nebi nevládne ľudový súd. Na posledné bydlisko pápežov posledného storočia sa dá usudzovať podľa zákonov logiky. Vďaka stále väčšej transparencii je chybná voľba kardinálov temer vylúčená. Na príhovor Pia XII. sa udialo viacero zázrakov, a sú vraj hodnoverne dokumentované. Nedá sa z toho uzatvárať, že Pius XII. musel načúvať tým prosbám v nebi, a nie v pekle?

Pokiaľ die o posledné bydlisko Jána Pavla II., tu nemožno pochybovať. K tomu, žeby klopal na Petrovu bránu, ani nedošlo. To už pár minút pred tým anjeli bránu vyvesili z pántov.

Prameň: Paul Badde, „Päpste kommen nicht automatisch in den Himmel“, © WELT.de, 8. apríla 2005, http://www.welt.de/print-welt/article625086/Paepste_kommen_nicht_automatisch_in_den_Himmel.html.