Ingo Schulze

Šialenstvo ako samozrejmosť: Od rokov je zrejmé, že sa demoluje demokracia a sociálny štát rozpadá. Privatizované zisky a socializované straty sa stali samozrejmosťou. Mám 13 dôvodov, aby som sa konečne bral vážne.

Je tomu už asi tri roky, čo som nenapísal nijaký článok, lebo neviem, čo by som ešte mal napísať. Všetko je také očividné: likvidácia demokracie, rastúca sociálna a ekonomická polarizácia na chudobných a bohatých, trosky sociálneho štátu, privatizácia a tak ekonomizácia všetkých oblastí života (vzdelávania, zdravotníctva, verejnej dopravy, atď.), slepota voči pravicovému extrémizmu, táranie médií, ktoré bez prestávky melú, len aby nemuseli niečo povedať o pravých problémoch, otvorená a skrytá cenzúra (raz ako priame odmietnutie, inokedy pod pláštikom „kvót“ či „formátu“ atď.).

Intelektuáli mlčia. Z univerzít nepočuť nič, od takzvaných mysliteľov tiež nič, iba tu a tam sa niečo zablyskne a opäť vládne tma. Môžem len stále pripomínať mantru: Zisky sa privatizujú a straty socializujú. Prial by som si, aby som mohol uviesť príklady opaku.

Ak niekomu denne servírujú šialenstvo ako samozrejmosť, je len otázkou času, kým sa bude sám považovať za chorého a abnormálneho. V nasledujúcich riadkoch sa pokúšam vysloviť niektoré myšlienky, ktoré mi pripadajú dôležité:

1. Hovoriť o útoku na demokraciu je eufemizmus. Situácia, v ktorej sa menšine dovoľuje, a je teda legálne, aby kvôli vlastnému obohateniu ťažko poškodzovala všeobecné blaho, je postdemokratická. Na vine je spoločnosť, pretože sa nebráni proti olupovaniu a nie je v stave voliť si takých zástupcov, ktorí berú na vedomie jej záujem.
2. Každý deň počúvame, že vlády musia „uspokojiť trhy“ a „získať späť dôveru trhov“. Trhmi sa myslia predovšetkým burzy a finančné ustanovizne, teda aktéri, ktorí vo vlastnom záujme alebo z poverenia druhých špekulujú, ako dosiahnuť veľký zisk. Nie sú to tí, čo odľahčili spoločnosť o nepredstaviteľné miliardy? A naši najvyšší zástupcovia ľudu majú zápoliť o ich dôveru?
3. Oprávnene sa pohoršujeme nad Putinovým pojmom „riadenej demokracie“. Prečo nemusela Angela Merkelová odstúpiť, keď vypustila z úst slovo „trhová demokracia“?
4. Kapitalizmus nepotrebuje demokraciu, ale stabilné pomery. Reakcie na oznámené referendum v Grécku a jeho urýchlené odvolanie zreteľne ukázali, že fungujúce demokratické štruktúry by mohli pôsobiť ako protiváha a brzda kapitalizmu a že sa za to aj považujú.
5. Až do finančnej krízy roku 2007 som veril, že naša spoločnosť má taký pud sebazáchovy, že sa dokáže účinne brániť. To nebol len omyl. Táto nádej sa obrátila na svoj opak.

   Peniaze, ktoré sa dávajú jedným, chýbajú druhým. A pretože sa ďalej privatizuje a nie socializuje, treba hovoriť o „tých hore proti tým dole“ a nie o Nemcoch proti Grékom.

6. V dôsledku rozpadu východného bloku dosiahli niektoré ideológie hegemóniu, ktorá bola taká nepopierateľná, že sa považovala za samozrejmú. Ako príklad nech slúži privatizácia. Spočiatku sa považovala za niečo nekonečne pozitívne. Všetko, čo sa neprivatizovalo a ostalo v majetku spoločnosti, pre čo neplatil príkaz privátnej snahy po zisku, platilo za nevýkonné a nepriateľské voči zákazníkovi. Tak sa vytvorila verejná mienka, ktorá musela skôr alebo neskôr viesť k tomu, že spoločnosť sa sama zbavila moci.
7. Ďalšia enormne rozkvitnutá ideológia sa týka rastu: „Bez rastu je všetko nič,“ vyhlásila kancelárka už pred rokmi a vydala to ako dekrét. Ak nechceme hovoriť o týchto dvoch ideológiách (privatizácia a rast), nemôžeme hovoriť ani o eurokríze.
8. Reč politikov, ktorí nás majú zastupovať, už nie je v stave zachytiť skutočnosť. (Niečo podobné som zažil v NDR.) Je to reč sebaistoty, ktorá sa nedá preskúšať a relativizovať na žiadnom protivníkovi. Politika sa scvrkla na prevodovku, na kováčsky mech, ktorý poháňa rast. Každá spása sa očakáva od rastu, každé konanie sa musí podrobiť tomuto cieľu. Občan sa redukuje na spotrebiteľa. Sám o sebe neznamená rast nič. Spoločenský ideál by bol plejboj, ktorý v čo možno najkratšom čase spotrebuje čím viac. Vojna by zapôsobila ako mocný rastový popud.
9. Jednoduché otázky ako „Komu to osoží?“ alebo „Kto na tom zarobí?“ sa stali urážlivými. Nesedíme všetci na jednej lodi? Nemáme všetci rovnaký záujem? Kto o tom zapochybuje, je triedny bojovník. Sociálna a ekonomická polarizácia spoločnosti prebehla za hlasného zdôrazňovania, že všetci máme rovnaké záujmy. Ale stačí prejsť sa po Berlíne. V lepších štvrtiach sú menej opravené domy spravidla školy, materské školy, starobince, úrady, plavárne alebo nemocnice. V takzvaných problémových štvrtiach sú neopravené verejné budovy menej nápadné, ale chudoba tam udiera do očí medzerami po vypadaných zuboch. Demagogicky sa tvrdí: „Všetci sme žili nad pomery – všetci sme pažraví.“
10. Naši demokraticky zvolení zástupcovia ľudu systematicky ruinujú naše spoločenstvo tým, že ho olupujú o jeho príjmy. Za Schröderovej vlády bola najvyššia daň znížená z 53 % na 42 % a podnikové dane (živnostenská daň a daň z príjmu právnických osôb) klesli medzi rokmi 1997 a 2009 temer na polovicu, a to z 57,5 % na 29,4 %. Nikto by sa teda nemal čudovať, že pokladnice sú prázdne, hoci sa náš hrubý domáci výrobok každoročne zvyšuje.
11. Peniaze, ktoré sa dávajú jednému, chýbajú druhému. Peniaze, ktoré takýmto spôsobom ostanú bohatým, sa neinvestujú – ak veríme štatistikám – na modernizáciu podniku, ale do lukratívnych obchodov na finančných trhoch. Na druhej strane sa všade v Európe odbúravajú sociálne služby, aby sa mohli dávať záchranné balíky bankám, ktoré sa prešpekulovali. „Legitímne zdroje sociálnej demokracie… sa takýmto hlúpym rozdeľovaním bohatstva zmárnia v prospech bohatých.“ (Elmar Altvater)
12. Rozpoviem vám jednu udalosť. Čo sa nám kedysi vydávalo za protiklad medzi východným a západným Nemeckom, je dnes rozdielom medzi štátmi. V marci 2011 som v Porto v Portugalsku predstavoval jednu mnou preloženú knihu. Jedna otázka z publika spôsobila, že priateľsky zaujatá nálada sa v chvíli zvrhla a naraz sme boli len Nemci a Portugalci, sediaci proti sebe.

    Otázka bola nepekná – či my, Nemci, dosiahneme teraz s eurom to, čo sme kedysi nedosiahli s tankmi. Nikto z publika neprotirečil. A ja som reagoval – beda – naraz podľa priania pýtajúceho sa, totiž ako Nemec: Nikto nikoho nenúti kupovať si mercedes, povedal som urazene; a mali by sa tešiť z úverov, ktoré sú lacnejšie ako súkromné pôžičky. Cítil som, ako mi novinový papier šuští medzi zubami.

    V hurhaji, ktorý nasledoval po mojej odpovedi, som konečne dostal rozum. A keďže som mal v ruke mikrofón, vykoktal som svojou nedokonalou angličtinou, že som reagoval tak hlúpo ako oni, že obidvaja padáme do tej istej pasce, keď reagujeme pudovo ako Nemci a Portugalci, keď pri futbalovom zápase fanúšikujeme vlastným farbám. Ako keby išlo o Nemcov a Portugalcov a nie o tých hore a tých dole, teda o tých, čo v Portugalsku aj Nemecku vyvolali dnešnú situáciu, zarobili na nej a ďalej na nej zarábajú.

13. Mali by sme demokraciu, keby politika daniami, zákonmi a kontrolami zasahovala do existujúcich štruktúr ekonómie; keby aktérov na trhoch, najmä na finančných trhoch, nútila držať sa dráhy, ktorá rešpektuje záujmy spoločenstva. Ide o jednoduché otázky: Komu to osoží? Kto na tom zarobí? Je to dobré pre nás všetkých? A konečná otázka: Akú spoločnosť si prajeme? To by bola pre mňa demokracia.

Na tomto mieste prestávam. Rád by som vám ešte rozprával o druhých, o tom profesorovi, čo povedal, že opäť zastáva stanovisko, z ktorého videl svet ako pätnásťročný; o štúdii Vysokej školy technickej v Zürichu, ktorá preverila spleť svetových koncernov a prišla k záveru, že svet si delí 147 koncernov; medzi najmocnejšími je 50 mocných bánk a poisťovní a jedna jediná naftárska spoločnosť. Rád by som ešte povedal, že záleží na tom, aby sa človek bral vážne a hľadal rovnako zmýšľajúcich, pretože druhou rečou nemožno hovoriť sám. A to, že sa mi vrátila chuť otvoriť ústa.

*

Autor sa narodil roku 1962 v Drážďanoch a je spisovateľ.

Prameň: Ingo Schulze, Ausplünderung der Gesellschaft – Kapitalismus braucht keine Demokratie, Süddeutsche Zeitung, 12. 1. 2012