Nezmenil sa kabinetný spôsob prípravy a schvaľovania zákona. Zákon o financovaní cirkví pripravovala expertná komisia zriadená v roku 2011 ministrom Krajcerom. Návrh zákona predložilo Ministerstvo kultúry v lete do legislatívneho procesu údajne ako výsledok intenzívnej trojročnej diskusie s cirkvami. Podľa písomného vyjadrenia ministerstva sa však komisia sa zišla naposledy 26. mája 2016 a v roku 2017, 2018 a 2019 vôbec nezasadala. Zo zápisov z rokovania komisie vyplýva, že jej členovia sa dohodli len na jedinom: chcú byť naďalej financovaní zo štátu. Túto dohodu prezentoval poslanec Krajniak ako celospoločenský konsenzus. Možno to bol konsenzus, ale len tých, ktorí žijú z týchto peňazí štátu — predstaviteľov cirkví. Avšak zabudli sa spýtať tých, ktorí to budú platiť — občanov tohto štátu, veriacich i neveriacich. Ako ukazujú výsledky sociologického výskumu za zachovanie súčasného modelu finančnej podpory cirkví zo strany štátu je len 27,5 % ľudí. Až 46,5 % preferuje podporu cirkví formou podielu z daní a existenciu cirkví založenú na správe vlastného majetku, milodaroch a daní. Celospoločenský konsenzus je teda presne opačný ako ho prezentujú predkladatelia zákona.

Nezmenila sa ani zavádzajúca argumentácia, že financovanie cirkví si vyžaduje Základná zmluva so Svätou stolicou, ako aj ich aktivity v oblasti výchovy, vzdelávania a kultúry, v sociálnej a zdravotnej oblasti. Tieto aktivity štát podporuje už teraz. Priamou či nepriamou podporou ročne vo výške viac okolo 200 miliónov eur. Základná zmluva však nikde nehovorí o povinnosti štátu platiť kňazov, či biskupské úrady!

Nezmenilo sa ani zamlčiavanie faktu, že ministerstvo kultúry už teraz zo svojho rozpočtu financuje ústredia katolíckej charity, či evanjelickej a reformovanej diakonie. Ako aj činnosť Konferencie biskupov Slovenska, Konferencie vyšších predstavených mužských a ženských reholí. To všetko sa v návrhu zákona decentne schovalo do celkového príspevku cirkví. A nebolo ani nevysvetlené prečo podporujú charitatívnu činnosť len niektorých cirkví a iných nie. Evanjelickej cirkvi a.v. sa do rozpočtu započítal aj rozpočet Ekumenickej rady cirkví. Ako kompenzácia pre príliš nízky príspevok? Evanjelici totiž majú o 100.000 veriacich viac ako Gréckokatolícka cirkev, ale ročný príspevok od štátu majú 400.000 € nižší.

V konečnom dôsledku sa nezmenil ani spôsob financovania cirkví. Za východiskový bod sa zobral rok 2019 s jeho netransparentným a nekorektnými rozdelením príspevku medzi jednotlivé cirkvi. Toľko ohlasovaným rozdeľovaním príspevku podľa počtu veriacich sa bude rozdeľovať len objem valorizácie príspevku, nie príspevok celý. Zo sto percent príspevku sa takto bude rozdeľovať len osem, neskôr štyri , či dve percentá. Aj tak to však bude znamenať, že v priebehu štyroch rokov si Rímskokatolícka cirkev navýši svoj ročný rozpočet o 25 percent, o 9 332 360 €, na celkovú sumu viac ako 40 miliónov €. Novoapoštolská cirkev si za tú istú dobu prilepší o 654 €! Keby štát zaregistroval novú cirkev, tá by podľa schváleného zákona dostala namiesto dvoch miliónov € príspevku, len niečo málo nad 49 000 €. To určite nie je solidárne a spravodlivé, ako sa to snaží tvrdiť ministerstvo kultúry. Ide len o ďalšie zvýhodňovanie Katolíckej cirkvi. Už nielen legislatívne, ale i finančné.

Napriek tomu, že sa to oznamovalo ako veľká novota, nezmenila sa ani povinnosť cirkví zasielať správy o hospodárení. Tá platila aj doteraz podľa §-u 9. ods., 2 doterajšieho zákona. Cirkvi však tieto správy ministerstvu nezasielali. Milióny príspevku zúčtovávali len všeobecnými tabuľkami podľa jednotlivých subjektov. Na požiadanie vám ich ministerstvo sprístupní. Podľa nového znenia zákona ich bude ministerstvo zverejňovať automaticky na svojom webe. Pravda, ak ich náhodou dostane…

Jediné čo sa v novom zákone zmenilo je skutočnosť, že cirkvi už zo zákona majú právo nárokovať si konkrétnu výšku príspevku i jeho každoročnú valorizáciu. Menej dostať v zásade už nemôžu. Na druhej strane zákon zbavil kňazov sociálnej ochrany garantovaného tabuľkového platu a výšku ich platu limituje len výška minimálnej mzdy a určuje ju ich cirkevný nadriadený.

Napriek tomu, že 25 % obyvateľov Slovenska sa prehlasuje za občanov bez náboženského vyznania, štát sa o nich nezaujíma, finančne podporuje len niektoré cirkvi. Aj týmto zákonom pokračuje negácia svetonázorovej neutrality našej republiky (čl. 1. Ústavy), či opätovne sa prelamuje princíp rovnosti v právach a dôstojnosti (čl. 12.). Platí to vo vzťahu k jednotlivým cirkvám i vo vzťahu ku všetkým občanom nášho štátu. Veriacim i sekulárnym. Zdôvodnenie zmeny a spôsob prerokovania tohto zákona boli od začiatku plné poloprávd a lží. Parafrázujúc záverečné slová seriálu Černobyľ z produkcie HBO sa môžeme spýtať: „Toľko sa sústreďujeme na hľadanie pravdy, že nemyslíme na to, koľkí z nás ju skutočne chcú nájsť. Pravda tu je, či ju vidíme alebo nie., či ju chceme alebo nie. Pravda sa nestará o naše potreby, nestará sa o naše vlády, ideológie, náboženstvá. Kedysi sme sa báli toho, aký je význam pravdy. Dnes sa pýtame: Aký je význam lži?”

Článok bol v skrátenej verzii publikovaný v tlačenej verzii denníka Pravda dňa 21. 10. 2019 a je dostupný aj na internetovej stránke Pravdy.