Gordon Bigelow

Evanjelikálne korene ekonomiky

Ekonomika, ako ju hlásajú populárni koryfeji v médiách a politike, je kozmológiou a teodíceou našej súčasnej kultúry. Viac ako samotné náboženstvo, ako literatúra, alebo káblová televízia, ekonomika je hlavný epický príbeh našej spoločnosti, opisujúci vzťah každého z nás k nášmu okoliu, ako aj vzťah ľudských bytostí k bohu. Historka, ktorú ekonomika opisuje, je úžasná. Je tu ohromný počet cudzincov, všetko individualistov, každý sa derie dopredu sám, ale všetkých viaže prekrásny a prirodzený obraz existencie: trhovisko.

Takéto chápanie trhov – nie ako produkty ľudskej civilizácie, ale ako prírodné javy – slúži dnes za nesporný základ skoro každej politickej a sociálnej debaty. Keď fúzie (splývania) medzi mediálnymi spoločnosťami začali vytvárať monopoly informovania verejnosti, hranice majiteľstva týchto spoločností sa neupevnili, ale uvoľnili, pretože „trh” údajne sám si dá hranice svojho rastu. Keď okolo r. 1990 štandardy podnikového účtovníctva vyžadovali úpravu, boli takéto nápady zamietnuté, lebo by sa dotkli „trhových síl”. Skoro nato zaúradoval tento neúprosný argument aj v sociálnom zabezpečení.

Problém je v tom, že historka ekonómov nezodpovedá skutočnosti. Jasne to vidieť na nedávnych vzorových príkladoch zlyhania politiky slobodného trhu – ako mediálne obry ďalej rástli a ako uvoľnené účtovnícke zvyky zničili nespočetné milióny osobného bohatstva. Ale prevládajúca ekonomika zlyhala aj na fundamentálnejšej úrovni, pri spôsobe, ako modeluje zásady ľudského správania. Základné tvrdenie štandardnej ekonomiky znie, že ľudia sú vo svojej podstate skôr individualisti ako sociálne bytosti. Teória tvrdí, že ekonomické voľby sú vždy akty autentického, nesprostredkovaného sebavedomia, že sú to racionálne konštatovania o tom, čo sme  a čo si v živote prajeme. V skutočnosti sa naše čisto „ekonomické” voľby nedejú na báze čistého autonómneho sebavedomia; všetky voľby konáme na základe početných skúseností zo stykov s inými ľuďmi. V ekonomickom pohľade na moderný život úplne chýba pochopenie sociálneho sveta.

Presne toto bola pred piatimi rokmi diagnóza skupiny francúzskych univerzitných študentov ekonomiky, ktorí uverejnili svoj nesúhlas (disent) v otvorenom liste, ktorý čoskoro robil podtitulky vo svetovej tlači. Študenti vyhlásili, že ekonomika, ktorú sa učia vo svojich kurzoch, stratila kontakt so svetom, zahĺbená do vlastných predstáv o skutočnosti. Napísali:

„Chceme von z vymyslených svetov! Zvolili sme si štúdium ekonómie, aby sme pochopili ekonomické javy, s ktorými sú konfrontovaní dnešní ľudia. Ale výuka, ktorá sa nám ponúka, nezodpovedá týmto očakávaniam. Táto medzera v učebnej látke, toto vynechávanie konkrétnych skutočností, vytvára obrovský problém pre tých z nás, ktorí sa chcú stať užitočnými ekonomickými a sociálnymi činiteľmi.”

Predmet ekonomika je chorý, píše sa v liste; je patologicky vzdialený od problémov skutočných trhov a skutočných ľudí.

Študenti, ktorí v roku 2000 ponúkali túto diagnózu, navštevovali najprestížnejšie školy francúzskeho univerzitného systému, tzv. „Veľké školy”, a preto sa ich názor nedá len tak ľahko odmietnuť. Kritici, ktorí napadnú ekonómov, že tvoria neužitočné teórie, zvyčajne sa sami ocitnú pred obžalobou z hlúposti: že nie sú schopní pochopiť eleganciu matematiky, ktorá dokazuje, že teória zaberá. No študenti mali výborné známky z matematiky. Tí najlepší z nastupujúcej generácie revoltovali proti svojej výuke – preto si ich tlač aj verejnosť všimli. Pravoverní ekonómovia spustili, pravdaže, protiútok, najprv vo Francúzsku, potom na medzinárodnej scéne. Pravičiarsky globalista Robert Solow napísal jedovatý úvodník do Le Monde, brániac štandardnú ekonomickú teóriu. Diskusia sa tak rozrástla, že minister školstva nariadil vyšetrovanie.

Ekonomické katedry na celom svete zaľudňujú prevažne ekonómovia osobitného druhu. Na svojom ihrisku sa nazývajú „neoklasickými” ekonómami, hoci ich prístup k matérii sa vyvinul už v priebehu 19. storočia. Podľa tejto školy robia ľudia svoj výber na základe racionálnej kalkulácie, čo bude pre nich najlepšie; odborne sa to volá „maximalizácia úžitku”. Teória hlása, že zakaždým, keď niekto niečo kúpi, predá, opustí prácu alebo investuje, urobí to na základe racionálneho rozhodnutia, čo je preňho najužitočnejšie, čo mu prinesie „maximálny úžitok”. „Úžitkom” môže byť potešenie (ako pri „Ktorá z týchto Disneyových plavieb sa mi bude najväčšmi páčiť?”),  bezpečnosť (ako pri „Ktorá poistka mi umožní ísť do dôchodku skôr ako vo veku 85 rokov?”) alebo vlastné uspokojenie (ako pri „koľko dám v nedeľu do zvončeka?”). Ak ste si kúpili o tretej hodine ráno sadu kuchynských nožov Ginsu, neoklasický ekonóm vám bude tvrdiť, že ste to urobili po úvahe, že táto kúpa rozhodne zvýši vaše pracovné možnosti. Neoklasickí ekonómovia bagatelizujú význam ľudských inštitúcií, vidia len systém tokov a výmen, ovládaný akousi vymyslenou danou vnútornou rovnováhou. Viera, že trhy sa chovajú vedecky poznateľným spôsobom, robí z nich matematické zázraky, ktoré sa samy regulujú a najlepšie je nezasahovať do nich, nechať ich bežať ako delikátne ekosystémy.

*  *  *

Ak cítiť pri týchto úvahách závan kreacionizmu, nie je to náhodou.  Keď sa výraz „ekonomika” vynoril po prvý raz okolo roku 1870, bolo to evanjelikálne kresťanstvo, ktoré najviac prispelo k jeho nasmerovaniu na súčasnú vedeckú skoroistotu.

Keď sa medzi rokmi 1800 a 1850 evanjelikálne kresťanstvo stávalo mocným hnutím, nazývali sa štúdie o bohatstve a obchodovaní „politickou ekonómiou”. Dve knihy boli v centre tohto nového učenia: Bohatstvo národov od Adama Smitha (1776) a Princípy politickej ekonómie a zdaňovania od Davida Ricarda (1817). Bolo to obdobie priemyselnej transformácie Británie, rýchleho rastu miest a rýchlo sa pohybujúcich trhov. Tieto knihy vysvetľovali, ako spoločnosti bohatnú a ako si môžu bohatstvo udržať. Zrýchlený beh mestského života a priemyselnú výrobu vysvetľovali ako časť programu, ktorý bude pokračovať modernou históriou. Ale okolo roku 1820 sa niektoré Smithove a Ricardove myšlienky začali stávať ťažko prijateľné pre rastúcu triedu obchodníkov a investorov. Pre Smitha bola snaha zbohatnúť groteskným osobným omylom a zle chápaným ľudským šťastím. Vo svojej prvej knihe Teória morálnych pocitov (1759) prišiel k záveru, že získavanie peňazí ako také neznamená nič dobré; zdá sa byť atraktívnym len pre mylnú domnienku, že mať niečo pekné vyvolá obdiv u druhých. Hromadenie vecí schvaľoval len preto, že aj hromadenie drobnôstok a maličkostí nakoniec obohatí spoločnosť ako celok. Keď si boháč kúpi zlaté vidličky na zeleninu a zaplatí sluhov, aby pásli jeho pávov, majú z toho zlatníci a sluhovia úžitok. Na tomto pochybnom základe postavil Smith svoju obranu slobody trhu.

Okolo rokov 1820 až 1830 sa tieto základy začali hýbať v očiach tých zástancov slobodného trhu, ktorí hľadali nielen vysvetlenie rýchlych zmien, ale aj morálne ospravedlnenie vlastného bohatstva a zarážajúce utrpenie novej priemyselnej chudoby. Smith sa smial z boháčov a v tomto ohľade im neporadil. V Bohatstve národov mazaný obchodník nie je hrdina, ale nešťastný divák. Ricardova kniha ponúkala iné, ale rovnako znepokojujúce riešenie. Vychádzajúc z analýzy ziskov majiteľov polí došiel Ricardo k záveru, že záujmy rozličných skupín v rámci ekonómie – majitelia, investori, nájomcovia, robotníci – budú vždy vo vzájomnom rozpore. Ricardova dôvera v kapitalizmus bola neotrasná: nebol filozof ako Adam Smith, ale úspešný obchodník s cennými papiermi, ktorý už ako mladý človek zarobil toľko, že mohol prestať pracovať. Aj jeho však pohľad na kapitalizmus presviedčal, že harmonická spoločnosť patrí minulosti: Triedny boj sa stal súčasťou moderného sveta, holubičie Anglicko veľkomožných pánov a roľníkov patrilo minulosti.

Proti týmto pesimistickým elementom v učení Smitha a Ricarda najviac šomrali evanjelikáni. Boli to reformátori strednej triedy, ktorí chceli preinačiť protestantskú doktrínu. Pre nich bolo nemysliteľné, žeby kapitalizmus viedol k triednemu boju, lebo to by znamenalo, že Boh stvoril svet, ktorý je vo vojne so sebou samým. Evanjelikáni verili v prozreteľného Boha, ktorý stvoril logický a usporiadaný svet; v novej priemyselnej ekonómii videli uskutočnenie božieho plánu. Verili, že slobodný trh je dokonalý nástroj na odmenu správania dobrých kresťanov a na potrestanie a poníženie zatvrdilých.

V centre tejto rannej evanjelikálnej doktríny bola idea dedičného hriechu: všetci sme sa narodili poškvrnení hriechom a telesnými túžbami a cieľom pozemského života je vykúpiť sa z tohto stavu. Skúšky ekonomickej stránky života – pot pri ťažkej práci, strach pred chudobou, odriekanie pri šetrení – sú svetské skúšky hriešnosti a cnosti. Hoci evanjelikáni verili, že spása je nakoniec možná len na základe obrátenia a viery, považovali utrpenia pozemského života za spôsoby pokánia za dedičný hriech. Majstrovsky to opísal už Boyd Hilton (1785-1865) v knihe The Age of Atonement: The Influence of Evangelicalism on Social Economic Thought (Vek pokánia: Vplyv evanjelikalizmu na sociálne a ekonomické myšlienky). Boli to ľudia, ktorých spisovatelia ako Dickens nenávideli. Najextrémnejší z nich hlásali umŕtvovanie tela a odsudzovali každého, čo nachádzal potešenie v jedení, pití a veselej spoločnosti. Chudobu považovali za časť božieho programu. Duševnú trýzeň pri chudobe a dlžobách, ako aj fyzickú agóniu pri hlade a chlade, vysvetľovali ako prirodzené tŕne na podpichnutie svedomia hriešnikov. Verili, že utrpenie vyvolá u chudobných výčitky svedomia, úvahy a nakoniec ich obráti na vieru, čo zmení ich osud. Inými slovami, chudoba ľudí má svoju príčinu a pomáhať im dostať sa z chudoby môže byť nebezpečné pre ich smrteľné duše. Boli to evanjelikáni, čo prví začali vidieť v podnikateľskom magnátovi hrdinskú postavu a v jeho bohatstve triumf pravej viery. Burzový špekulant, ktorý bol pre Adama Smitha podozrivým a pochybným charakterom, sa stal pre evanjelikánov 19. storočia duchovným víťazom.

Okolo roku 1820 boli evanjelikáni vedúcou silou britskej ekonomiky. Ako píše Peter Gray vo svojej knihe Famine, Land and Politics (Hlad, zem a politika), zastávali významné miesta vo vláde a svoje chápanie pozemského života ako pykanie za hriechy uvádzali do každodenného života občanov svojou politikou. Ich prvý veľký čin bola demontáž doterajšieho systému pomoci chudobným a starým ľuďom na základe farností: politický boj, ktorý viedol r. 1834 k zákonu o chudobe. Bolo tradíciou, že ľuďom, ktorí nevládali pracovať a sami sa uživiť, vrátane sirôt a telesne postihnutých, pomáhali miestne farské organizácie. Cirkev a štát mali spoločne na starosti, aby títo ľudia nehladovali a netrpeli.

Zákon o chudobe nacionalizoval a monopolizoval spravovanie chudoby. Zakázal vyplácanie hotovosti chudobným a prikazoval ich sústredenie do chudobincov. K chudobincom pribudli sirotince, blázince, polepšovne, verejné nemocnice a dielne pre telesne postihnutých. Už v tridsiatych rokoch sa však ozvali protesty proti týmto väzniciam podobným ustanovizniam, najmä ak išlo o deti. Pre evanjelikánov však nebolo prekvapením, že život v týchto domovoch bol biedny. Veď tieto ranné, na viere sa zakladajúce iniciatívy, považovali chudobu za Bohom naplánovanú odplatu za hriešny život. Tieto prvé programy pomoci chudobným v počiatkoch ekonómie industrializácie nemali za cieľ odstraňovať utrpenie, ani znížiť počet chudobných detí v budúcej generácii. Nešlo o riešenie problému chudoby. Išlo o spirituálny problém. Sirotince nemali za cieľ pripraviť deti na život; išlo o záchranu ich duší.

*  *  *

Pohľad na tieto diskusie spred dvoch storočí ukazuje, že čistá ideológia slobodného trhu sa dá logicky podložiť len zanieteným náboženským presvedčením, inakšie sú protirečenia ohromné. Malo byť vlastnosťou čo aj nevľúdnych chudobincov, že podnietia k práci. Dalo sa však očakávať, že tu bude množstvo ľudí, ktorí alebo budú neschopní niečo robiť, alebo jednoducho nenájdu prácu. Pôvodný program predvídal, že trh sa postará o seba a o všetkých zúčastnených. Tento predpoklad je veľmi protirečivý: trh si s mnohými neporadí a treba nájsť spôsob, kam ich umiestniť. Naraz sa vyslovujú dve konštatovania – „trh je kompletné riešenie”, ale „aj trh je čiastočné riešenie”. Jediný spôsob, ako akceptovať tieto dva nezmieriteľné názory, je pomocou skoku viery.

Viktoriánski evanjelikáni takto pristúpili ku kríze v Írsku v rokoch 1845-1950 – bol to čas Veľkého hladu, známy aj ako zemiakový hlad. Pri prvých správach o nedostatku potravy boli pri vláde toryovci s premiérom Robertom Peelom; odhlasovali program potravinovej pomoci, dovážajúc žltú obilnú múku zo Spojených štátov a lacno ju postupujúc veľkoobchodníkom. V Írsku bolo obilie nezvyčajnou zrnovinou, no predstavovalo lacnú potravinu. V roku 1846 však prišli k moci whigovci (vidiecka šľacha; neskôr sa z nich stali liberáli) na čele s lordom Russellom a program pomoci zrušili. Russell a väčšina jeho straníkov boli oduševnení evanjelikáni a múčny program považovali za umelú intervenciu do slobodného trhu. Charles Trevelyan, sekretár ministra financií, ju nazval „monštruóznym centralizmom” a tvrdil, že takto sa bude írska chudoba len predlžovať až zvečňovať. Ekonómiu, založenú na pestovaní zemiakov, vyhlásil za výsledok írskej zaostalosti a nestriedmosti. Kríza vraj dáva Írom príležitosť robiť pokánie. Dovoz múky bol zastavený. Strach pred hladom vraj konečne umožní modernizáciu írskeho poľnohospodárstva: vyženie chudobu z vidieka, ktorý ju nevie uživiť. Lacná pracovná sila, ktorá sa takto dostane k dispozícii pre továrne a mestá, bude stimulovať manufaktúry a vyľudnený vidiek sa bude dať využiť na výnosnejší chov dobytka. Trevelyan napísal, že jeho plán „povzbudí pracovitosť ľudí” a „zvýši produktivitu pôdy”.

Nedošlo k rozmachu manufaktúr. Okolo milióna ľudí zomrelo od hladu; rovnaký počet emigroval. V priebehu dekády stratilo Írsko štvrtinu obyvateľstva. Celá udalosť je najmarkantnejším príkladom neschopnosti trhu sám sa regulovať. Keď sa zastavila pomoc vlády, zvýšili sa ceny potravín natoľko, že súkromná pomoc nestačila a chudobince sa preplnili; celé rodiny hladovali v priekopách po stranách ciest. Vo chvíli, keď britská vláda uverila v prirodzenú rovnováhu slobodného trhu, došlo ku katastrofe. Po tomto hlade nevyzerali evanjelikáni Trevelyanovho typu šikovní a svätí; ukázali sa slepí voči ľudskej skutočnosti a zúfalo ukrutní. Ich značka politickej ekonómie, koreniaca v evanjelikálnej doktríne, musela ustúpiť a stratila vplyv.

Výraz „politická ekonómia” získal prízvuk ukrutnej bezohľadnosti voči ľudskému utrpeniu. A tak o generáciu neskoršie, keď sa vynorila nasledovná fáza kapitalistického rozmachu, výraz „politická ekonómia” ostal v starom železe. Nové odvetvie dostalo názov „ekonomika”. Politických ekonómov dostala do úzkych generáciu predtým predstava obecenstva (Dickensových čitateľov), že pri „politickej ekonómii” ide predovšetkým o politiku – že sa im predpisuje fanatická ideológia trhu. Teraz sa ekonómia namiesto toho skonštruovala ako veda, ako oblasť objektívnych poznatkov s oceľovými matematickými pravidlami. Premodelovanie ekonómie podľa fyzikálnych zákonov izolovalo novú disciplínu od všetkých námietok morálnej alebo citovej povahy. W.S. Jevons v roku 1871 prirovnal „teóriu ekonómie” „vede o statickej mechanike, t.j. fyzike, a to na základe toho, že „zákony výmeny tovarov” na trhu a „podobajú zákonom rovnováhy”.

Veľmi poučné je prirovnanie ekonómie k fyzike. Zákony Newtonovej mechaniky, podobne ako základné zákony každej inej vedy, závisia od predpokladu ideálnych podmienok – v tomto prípade roviny bez trenia. Pri definovaní svojej disciplíny ako hľadania matematických zákonov abstrahovali ekonómovia až do ideálnych podmienok pre svoju činnosť, čo vo väčšine prípadov viedlo k obnaženej predstave človeka. Čo považovali za „trenie”, bola naša lepšia časť, ktorá nás robí ľudskými: vzťahy a interakcie medzi nami, naše iracionálne túžby. V súčasnosti sa veda a náboženstvo často kladú do opozície, ale „vedecký” ťah Jevonsa a jeho nasledovníkov pozostával len v zachovaní viery jeho evanjelikálnych predchodcov.  Videli sme, že prví evanjelikáni verili, že trh je božský systém, riadený spirituálnymi zákonmi. Moderní „vedeckí” ekonómovia vidia v trhu prírodný systém, princíp rovnováhy vytvorený vyvažovaním jednotlivých duší.

*  *  *

Keď Tom DeLay alebo Michael Powell hovoria o „trhu”,  myslia na imaginárne miesto, kde panuje rovnováha, spotrebitelia dostanú, čo chcú a spontánne sa dostavuje najčestnejší výsledok. Ekonomická diskusia v Spojených štátoch, či už v kongrese alebo masmédiách, prebieha dnes tak, ako keby neoklasická teória o slobodnom trhu bola nevyvrátiteľná, potvrdená vedou a vysvätená Bohom. No trhy nie sú spontánne prírodné javy; sú to výtvory ľudskej kultúry, ako napríklad klziská. Pravicový „teoretik komplexity” vám bude vykladať, že normálna jazda po okraji ľadu, vyhýbanie sa malým deťom, pokojné prispôsobovanie smeru a rýchlosti sú spontánny prírodný poriadok, že je to víťazný úsek časti ľudskej totality. No usporiadaný priebeh udalostí na ľade je dôsledkom radu ľudských činov a zákrokov: už na vstupnej bráne je príkaz „držte sa vpravo” a dozorca vylučuje výtržníkov. Ekonómia existuje, lebo ju ľudia vytvorili. Tvrdenia, že trhy sú produktom nadradených zákonov, či výtvory prírody alebo božej vôle, len jednoducho pripisujú ich platnosť jednému osobitne extrémnemu názoru na politiku a spoločnosť.

Tým, že neoklasická teória zdôrazňuje vykalkulované očakávania jednotlivca, odvádza pozornosť od vplyvu vonkajších a sociálnych faktorov, ako je reklama, vzdelanie, podpora výskumu alebo lobovanie. Pre ortodoxného ekonóma je správanie spotrebiteľov druh dokonalého prejavu slobodnej vôle. Ale každý dvadsaťtriročný predavač alebo každé šesťročné dieťa vám povie, že kúpa nejakej veci nie je výsledok racionálneho spracovania informácie. Stovky Šťastných jedál (Happy meals od McDonalda) nemajú nič spoločné s utíšením hladu; sú to plastické hračky. Domy nie sú bydliská, ale stavajú sa kvôli životnému štýlu. Autá neslúžia transportu, ale sú obrazom osobnosti. Diamanty nie sú ozdoba, sú na večnosť. Len čiastočne kupujeme veci na základe toho, čo sme; súčasne veríme, že kúpa niečoho ukáže, akí sme a možno nás zmení na niekoho iného.

Túto sťažnosť opakujú ekonómovia už od čias Thorsteina Veblena, ekonóma konca 19. storočia, tvorcu teórie „nápadnej spotreby”. V knihe Teória pohodlnej triedy ukázal, že obraz spotreby a práce zodpovedá zhruba hraniciam tried a vzdelania. Neoklasickí ekonómovia uznávajú, že boháči niekedy nakupujú, aby sa ukázali, ale trvajú na tom, že obyčajní ľudia za normálnych okolností kupujú len to, čo si intenzívne prajú. Veblen videl, že individuálne ekonomické voľby nemožno pochopiť bez chápania sveta, v ktorom sa tieto voľby dejú.

Užitočný, čo aj znepokojujúci príklad vymyslel o sto rokov antropológ Marshall Sahlins v knihe Culture and Practical Reason (Kultúra a praktický rozum), kde píše, že celá štruktúra poľnohospodárstva v USA by sa „cez noc zmenila, keby sme jedli psov”. Chce tým povedať, že úžasne silný sociálny zákaz jesť ako proteíny obľúbené domáce zvieratá výrazne podmieňuje správanie spotrebiteľa. Deti a mládež sa nerozhodujú individuálne, že po celý život budú zachraňovať svojich miláčikov pred bitúnkom. Toto rozhodnutie urobil za nich historický vývoj sveta, do ktorého sa narodili. Nemajú viac voľnosti pri voľbe, či jesť psie mäso, ako pri rozhodovaní, či si natiahnuť jelenicové rukavičky na basketbal. Ekonómka Anne Mayhewová nedávno pozorovala, že aj spotrebitelia na najnižšej zárobkovej priečke, s absolútne nekontrolovateľným minimálnym príjmom, si veci nevyhnutné pre život kupujú s ohľadom na to, ako  sa na to budú pozerať susedia, rodina a širšie sociálne okolie.

Ekonómovia, ktorí dúfajú, že sa podarí vymaniť ich odbor z osídiel neoklasického modelu, nazvali ho „postautistickou ekonomikou” (PAE); názov je na pamäť francúzskych študentov, ktorých manifest nazýval štandardný model tej doby „autistickým” (do seba uzavretým, od sveta odtrhnutým). To je nesmierne vhodná (hoci trochu urážlivá) diagnóza a mohla by sa používať aj na samého Homo economicus, ktorého existenciu neoklasická teória predpokladá a pripisuje mu schopnosť vypočítať maximalizáciu úžitku, hoci nie je schopný komunikovať so svojimi spoluobčanmi. Nie všetci ekonómovia skupiny PAE zavrhujú všetky premisy prevládajúcej neoklasickej školy, ale všetci sú zajedno v tom, že neoklasická teória nemôže stavať na sebe samej. Zhodujú sa v zistení, že ekonomika musí začať uznávať sociálnu stránku problému – disidentný ekonóm Edward Fullbrook to nazýva „intersubjektivitou” – a zrieknuť sa nárokov na vedeckú úplnosť.

Kým sa tak nestane, celé generácie študentov vysokých škôl budú mať svoj svetonázor nenapraviteľne zmrzačený kurzami základnej ekonómie, ktorých pravičiarska ideológia sa zahaľuje plášťom vedy. Prví evanjelikáni bojovali za slobodný trh, lebo od neho očakávali cnostné správanie, no dve storočia kapitalizmu nás poučili o inom, o celkom inom. Mzda za hriech je často, bohužiaľ, súkromný jet a hrubý balík opcií na výhodné akcie. Mzda za ťažkú morálnu voľbu je neraz len 5,15 USD na hodinu. Slobodné trhy nepodporujú verejnú čestnosť; podporujú len súkromný záujem. Nie sú ani slobodné (t.j. nezávislé od ľudskej vôle), ani nápomocné pri rozvoji slobôd. Trhové trendy nie sú verným ukazovateľom spoločnosti, akú si prajeme pre svoje deti. Dopyt spotrebiteľov – dom v ohrade, rozrastanie predmestí – nie je prejavom demokratickej politickej voľby. Ak je ekonomika najvýrečnejšou verziou histórie spoločnosti, má v našom prípade veľmi nespoľahlivého rozprávača.

*  *  *

Gordon Bigelow je profesor na Rhodesovom kolégiu v Memphise a autor knihy Fiction, Faminea and the Rise of Economics in Victorian Britain and Ireland (Fikcia, hlad a rast ekonomiky vo viktoriánskej Británii a Írsku).

Prameň: Gordon Bigelow, “Let There Be Markets” (Nech vzniknú trhy), Harper’s Magazine, č. 1860, s. 33-40, máj 2005. 

Preložil Rastislav Škoda